Katolíci spod Ostrej Brány

Pozvánka na návštevu do najkatolíckejšej krajiny bývalého Sovietskeho zväzu

Litva bola v bývalom Sovietskom zväze synonymom pomerne vysokej životnej úrovne, veľmi dobrých ciest,  takmer severskej mentality a pre katolíkov, roztrúsených vďaka Stalinovmu „sociálnemu inžinierstvu“ po celom obrovskom sovietskom impériu, aj synonymom katolíckej krajiny, ktorá sa nie príliš dobrovoľne stala súčasťou Sovietskeho zväzu a v ktorej bol jediný, sovietskou vládou tolerovaný, oficiálny katolícky kňazský seminár. Práve na túto krajinu sa s nádejou upierali oči tisícov katolíkov, ktorí nemali desaťročia svojich pastierov a dúfali, že práve tu ich pre nich vychovajú. V litovskom Kaunase sa na kňazské povolanie pripravovali bohoslovci z celého Sovietskeho zväzu. Pôsobiskom  pre ich budúcu kňazskú službu, ktorá sa pre nich takmer zákonite stávala krížovou cestou poznačenou prenasledovaním, neustálymi výsluchmi  KGB, šikanovaním a posielaním z jedného konca ZSSR na jeho druhý koniec,  sa stávalo územie,  zaberajúce jednu šestinu povrchu Zeme. Krajina, ktorá je u nás takmer neznáma, si zaslúži našu pozornosť. Pozývame vás preto v tejto reportáži k ľuďom, ktorí si aj na príhovor svojej Patrónky - Matky Božej Ostrobránskej z Vilniusu -  uchovali po desaťročiach násilnej ateizácie svoju katolícku vieru pevnú.

Niečo z novšej histórie Litvy

Novšie dejiny Litvy sú veľmi úzko spojené s dejinami nášho severného suseda - Poľska. Akúsi formu spoločného štátneho súžitia mali Poliaci a Litovci od roku 1385, keď sa veľké litovské knieža Jogaila, nazývaný tiež Jagiello, oženil  s Hedvigou Andegavénskou a stal sa tak zároveň poľským kráľom.
Spolužitie Litovcov a Poliakov v spoločnom štáte či súštátí bolo znovu potvrdené roku 1569 tzv. „Lublinskou úniou“. Jeho koniec znamenalo až rozdelenie Poľska medzi vtedajšie európske mocnosti v rokoch 1772-1795.
Po tomto rozdelení sa časť litovského územia dostala pod vládu Ruska a Pruska.
Litovci ako jeden z málopočetných európskych národov (dnes má Litva iba 3,9 milióna obyvateľov, z ktorých sa významné percento hlási k poľskej národnosti) sa aktívne zúčastnili národnooslobodzovacieho hnutia v 19. storočí, ktoré sa snažilo o uznanie práv malých utláčaných národov na svoj vlastný národný život a na sebaurčenie. V tomto období na Litve vznikali spolky a združenia, ktorých cieľom bolo zlepšenie sociálnej situácie Litovcov a zároveň obroda národného života.
Po potlačenom tzv. Novembrovom protiruskom povstaní (1830-1831) a Januárovom povstaní (1863-1864) bola maximálne oklieštená národná sloboda Litovcov a obyvateľov tejto krajiny postihli kruté represie. Už v roku 1832 bola zrušená Univerzita vo Vilniuse, boli vyplienené mnohé dediny a usadlosti, pozatvárané kostoly a kláštory a niektoré katolícke svätyne boli násilne premenené na pravoslávne chrámy. Množstvo povstalcov muselo odísť do vyhnanstva v odľahlých regiónoch Ruska a nakoniec v roku 1840 boli Litovské štatúty nahradené ruským zákonodarstvom. V tomto období sa Litovci ocitli pred takmer úplným odnárodnením.
V osemdesiatych rokoch 19. storočia priniesla litovskému národnému životu druhý dych mladá generácia národných buditeľov, ktorá samu seba nazvala  „generáciou milovníkov Litvy“. V tomto období začali vychádzať noviny a časopisy  v litovčine - „Aušra“ (Zornička), „Šviesa“ (Svetlo), „Varpas“ (Zvon), populárny mesačník pre ľudí na vidieku „Ukininkas“ (Roľník).
Počas I. svetovej vojny a najmä po októbrovej revolúcii v Rusku v roku 1917 sa zdalo, že Litovcom svitla reálna nádej na slobodný život vo vlastnom štáte. 16. februára 1918 Litovská národná rada „Tariba“ vyhlásila nezávislosť Litvy s hlavným mestom Vilnius. Keďže vo Vilniuse žilo veľké množstvo  poľského obyvateľstva, táto deklarácia sa stretla s jeho nesúhlasom a odporom. Väčšina oficiálnych predstaviteľov Poliakov, ktorí vtedy na Litve žili, pozerala s určitou obavou na vznikajúci litovský štát a skôr uprednosťovala poľsko-litovskú federáciu.
V rokoch 1918-1919 sa Litva na krátky čas stala sovietskou republikou, na čele ktorej stála tzv. „Dočasná revolučná robotnícko-roľnícka vláda“, ktorá si prizvala na pomoc pri nastolení svojej moci sovietsku Červenú armádu. Poľská domobrana ju však vytlačila z Vilniusu v roku 1919, no o rok neskôr sa Sovieti do mesta opäť vrátili. Ich vláda však netrvala dlho, lebo v tom istom roku poľské vojská obsadili Vilnius, následkom čoho vznikol nový štát - Stredná Litva, ktorá sa stala po voľbách v januári 1922 súčasťou Poľska. Otázka Vilniusu, historického hlavného mesta a kolísky litovskej štátnosti,  natoľko zaťažila poľsko-litovské vzťahy v medzivojnovom období, že obe susedné krajiny v tom čase neudržiavali diplomatické styky.
Pakt „Ribbentrop-Molotov“ a s ním spojený tajný protokol z 23. augusta 1939 prisúdil Litvu do sovietskej sféry vplyvu. Ešte v tom istom roku do krajiny prišlo 20 tisíc sovietskych vojakov  a 21. júla 1940 vznikla Litovská SSR. Niekoľko dní pred okupáciou Litvy nacistickým Nemeckom (v lete 1942) bolo z Litvy deportovaných do vnútrozemia ZSSR asi 35 tisíc ľudí.
Po návrate Červenej armády v lete 1944 bola obnovená komunistická vláda, ktorá trvala až do vyhlásenia samostatnosti Litvy 11. marca 1990. Počas obdobia najväčších stalinských represií bolo z Litvy deportovaných asi 300 tisíc obyvateľov, teda takmer 10 % všetkého obyvateľstva.

Kresťanstvo na Litve

Niektorí historici tvrdia, že kresťanom sa stal už Gediminas, veľké litovské knieža, ktorý vládol v rokoch 1315-1334. Gediminas sa vraj snažil pokresťančiť celú svoju krajinu, a to ho stálo život.
Isté však je, že kresťanstvo prijal jeho vnuk Jogaila, alebo známejší pod menom Jagiello, ktorý sa v dôsledku už spomínaného sobáša s Hedvigou Andegavénskou stal taktiež poľským kráľom (1385). V roku 1387 zriadil biskupstvo vo Vilniuse.
Súčasťou Veľkého litovského kniežatstva ešte pred panovaním Jagiella boli tzv. ruské oblasti (v súčasnosti sa nachádzajú na území Bieloruska a Ukrajiny), ktoré už vtedy boli vo veľkej miere kresťanské vďaka pravosláviu. Na dvore veľkých litovských kniežať bola úradnou rečou staroruština, ktorá sa taktiež vďaka poľsko-litovskej únii dostala  taktiež na dvor poľských kráľov a pretrvala tam až do smrti Jána III. Sobieskeho v roku 1697. Pravoslávie je na Litve aj dnes citeľne prítomné. Nájdeme tu aj mnoho chrámov tzv. „staroobriadovcov“ - skupiny pravoslávnych heretikov, ktorí nachádzali na Litve azyl pred prenasledovaním zo strany oficiálnej pravoslávnej cirkvi i cárskych úradov.
Napriek tvrdej ateizácii v období sovietskej Litvy si Litovci uchovali živú vieru. Až 80% Litovcov sa dnes hlási ku Katolíckej cirkvi. Podľa štatistických údajov z roku 2000 tu nájdeme  674 katolíckych farností, pôsobí tu 660 diecéznych a 95 rehoľných kňazov, v seminároch študuje 226 bohoslovcov. V krajine tiež pôsobí 126 rehoľníkov a 851 rehoľníc. Katolícka cirkev je rozdelená na dve cirkevné provincie. Cirkevná provincia Vilnius je zložená z diecéz Vilnius, Kaišiadorys a Panevéžys. Cirkevnú provinciu Kaunas tvoria diecézy Kaunas, Marijampolé, Šiauliai a Telšiai.
Srdce litovských kresťanov - Ostrá Brána (v litovčine Aušros Vartai) vo Vilniuse
Azda nič tak nespája kresťanov rozličných vierovyznaní na Litve a v okolitých krajinách, ako kaplnka Matky Božej Ostrobránskej vo Vilniuse.  Matka nášho Pána nie je len symbolom jednoty kresťanov, ale aj skutočnou zjednocovateľkou. Obraz Blahoslavenej Panny Márie, Matky Milosrdenstva, ktorý dominuje kaplnke nad Ostrou Bránou vo Vilniuse, od nepamäti priťahuje veriacich z celej Litvy, Poľska, Bieloruska, Ruska i Ukrajiny, katolíkov i pravoslávnych. Dávno pred obdobím poznačeným celosvetovým ekumenickým hnutím, v časoch, keď boli pokladané spoločné modlitby  a stretnutia kresťanov rozličných vierovyznaní za spreneverenie sa vlastnej viere, sa pri Panne Márii z Ostrej Brány schádzali a spolu sa modlili katolíci i pravoslávni, ktorí pred tvárou Tej, ktorej ochrane zveril Boží Syn všetkých svojich nasledovníkov, zabúdali na to menej dôležité, čo ich rozdeľovalo a jasnejšie videli všetko to, čo ich spájalo.
Matka Božia zahŕňala svojou pomocou Litovcov a ich susedov od nepamäti. Od nepamäti k nej tiež putovali, aby jej zverili svoje ťažkosti a trápenia, ale aj aby jej poďakovali za vyprosené dary a požehnanie.
Kaplnka Panny Márie Matky Milosrdenstva sa nachádza v historickom centre Vilniusu, nad niekdajšou  Východnou bránou v mestských hradbách, ktorá umožňovala vstup do mesta. Neďaleko sa nachádza katolícky kostol sv. Terézie a pravoslávny kláštor Sv. Ducha.
Stavba Ostrej Brány bola dokončená v roku 1522. Po hrôzach tatárskej invázie sa v roku 1503 rozhodli obyvatelia Vilniusu opevniť mesto a v mestských hradbách postaviť päť brán. Ostrá Brána s obrazom Blahoslavenej Panny Márie bola postavená na najnebezpečnejšom mieste opevnenia. Len do roku 1671 bolo v kronikách a iných historických dokumentoch zaznamenaných sedemnásť zázrakov na príhovor Panny Márie, ku ktorej sa utiekali pútnici práve v kaplnke nad Ostrou Bránou. Obraz prežil najťažšie obdobia Vilniusu - švédsku okupáciu  v roku 1702, požiar mesta v roku 1715, II. svetovú vojnu i obdobie sovietskej ateizácie. Práve v tých časoch, keď sa sovietske úrady všemožne snažili „vykoreniť tmárstvo“ a násilne zateizovať celé sovietske obyvateľstvo, sem prichádzali zástupy pútnikov najmä z Bieloruska, kde im zničili všetky pútnické miesta a významnejšie chrámy.
O Panne Márii z Ostrej Brány vo svojej tvorbe nádherne píše jeden z najvýznamnejších poľských prozaikov Adam Mickiewicz.
V septembri 1993 sa v kaplnke na Ostrej Bráne, pred obrazom Matky Božej, modlil sv. ruženec pápež Ján Pavol II. a v roku 1997 sa tu spolu s litovským katolíckym kardinálom
Audrysom Juozasom Bačkisom modlil patriarcha moskovský a celého Ruska Alexej II.
Návšteva Ostrej Brány je pre každého pútnika veľkým duchovným zážitkom, ktorý napĺňa pokojom a požehnaním našej Nebeskej Matky.

Hora krížov - symbol mučeníctva a viery

Kriziu Kalnas (Hora krížov) sa nachádza 16 kilometrov od mesta Šiauliai. Hora krížov, posiata tisíckami krížov z najrozličnejších kútov sveta, sa stala symbolom mučeníctva a viery litovských katolíkov. Ľudia nielen z Litvy sem už takmer dvesto rokov prinášaju svoje kríže ako prejav obetovania svojich osobných krížov a ťažkostí Ježišovi Kristovi, ktorého Kríž a Zmŕtvychvstanie ich napĺňa vierou, nádejou a láskou.
Prvá písomná zmienka o Hore krížov je z roku 1850, no je veľmi pravdepodobné, že prvé kríže sem priniesli príbuzní obetí povstania v roku 1831. Krížov začalo pribúdať po druhom potlačenom povstaní v roku 1863. Začiatkom 20. storočia bola Hora krížov už široko-ďaleko známa ako posvätné miesto, ktoré sa stalo cieľom mnohých púti.
Pre sovietsky režim sa stala Hora krížov tŕňom v oku. Kríže pribúdali najmä po masových deportáciach celých rodín do vyhnanstva v odľahlých nehostinných častiach ZSSR. V šesťdesiatych rokoch začali Horu krížov ničiť buldozéry, drevené kríže boli spálené, železné boli pretavené, kamenné boli zakopané. Je zaujímavé, že najväčšie plienenie zažila Hora krížov v období, keď stál na čele Sovietskeho zväzu Nikita Chruščov, ktorý je pokladaný za prvého socialistického demokrata vo vedení ZSSR. Dvadsať rokov po týchto smutných udalostiach Horu krížov strážilo KGB, aby na ňu nemali prístup veriaci a aby sa tam nezačali objavovať nové kríže. Ku koncu histórie Sovietskeho zväzu, v období tzv. perestrojky, sa na tomto mieste začali kríže objavovať znovu. Dnes tu nájdete 14387 veľkých krížov  a okolo 41000 malých krížov (menších ako pol metra).

Krajina mnohorakých zaujímavostí a krás

Litva je v našich končinách takmer úplne neznámou krajinou, hoci nie je až tak veľmi vzdialená. Je to krajina mnohých jazier, malebných historických miest, krásnych drevených dediniek a pohostinných ľudí. Sovietsku históriu tu okrem „modernej“ architektúry sídlisk a administratívnych budov typickej  pre celý bývalý Sovietsky zväz už nepripomína takmer nič. Litva je krajina, kde môžte s pomerne nízkymi nákladmi (ceny sú porovnateľné s cenami u nás, pri niektorých druhoch tovarov a služieb ešte nižšie) stráviť peknú dovolenku a navštíviť nezabudnuteľné miesta. Vzdialenosť zo Slovenska nie je závratná, bez väčších problémov sa dá prekonať vlakom či autom za jeden deň. Nezanedbateľný je tiež fakt, že tu určite nenarazíte na jazykovú bariéru, a keď oprášite svoje znalosti ruštiny, vcelku veľmi jednoducho sa všade dohovoríte. Je síce pravda, že začiatkom deväťdesiatych rokov mnohí obyvatelia pobaltských štátov bývalého ZSSR hovorili po rusky veľmi neochotne, dnes už však používajú v komunikácii ruštinu vcelku radi - ako cudzí jazyk, ktorý ovládajú najlepšie.
Litva je krajina, ktorá by si u nás rozhodne zaslúžila viac pozornosti. V mnohom je Slovensku veľmi podobná.
 
Dariusz Żuk-Olszewski