Zasvätené vdovy

Takmer 60 rokov pôsobí vo Francúzsku Spoločenstvo Matky Božej Zmŕtvychvstania (Fraternité Notre-Dame dela Résurrection). Spája vdovy, tak matky rodín, ako aj osamelé, ktoré po smrti svojho životného partnera skonštatovali, že ani toto odlúčenie nezabilo ich lásku k manželovi. Svoju terajšiu situáciu vidia ako výzvu zo strany Boha. Výzvu, aby na tejto novej etape, ktorú chápu ako ďalšie pokračovanie manželského života, patrili výlučne Jemu.
Prvá skupina Spoločenstva vznikla medzi mladými vdovami po vojakoch, ktorí zahynuli vo vojne s Nemeckom v roku 1940. Boli hlboko presvedčené, že ich manželská láska, zakorenená v Kristovi vďaka sviatosti manželstva, nemôže skončiť. Obrátili sa teda na o. Henriho Caffarela (1903-1996), zakladateľa manželského hnutia Équipes Notre-Dame, aby im pomohol pochopiť novú životnú situáciu z pohľadu viery. Po dlhšom období úvah pochopili, že ich zväzky, hoci na prvý pohľad prerušené, môžu mať v sebe naďalej čosi cenné. A toto bohatstvo môžu ponúknuť Cirkvi a svetu prostredníctvom svedectva lásky silnejšej ako smrť.  Rozhodli sa tiež zasvätiť modlitbe za iné manželské páry.  Boli si pri tom isté tým, že ide o skutočné povolanie  s definitívnym významom, ktoré však nemôže mať podobu tradičného rehoľného života, lebo časť vdov bola zodpovedná za výchovu svojich detí.
Rozmýšľali teda nad rozličnými inými formami konsekrovaného života, najmä v podobe laického inštitútu. Vtedajší parížsky arcibiskup kardinál Emmanuel Suhard (1874-1949) ich povzbudil, aby odvážne kráčali  úplne novou cestou - založili spoločenstvo zasvätených vdov. „Jedinečnou črtou, ktorá vysvetľuje vznik novej komunity, je „manželský“ charakter vášho povolania, tajomstvo vdovectva, ktoré chcete prežívať, láska, ktorá Vás vedie a ktorá je silnejšia ako smrť,  obetovanie Vášho zasvätenia za iné manželstvá“- písal v roku 1948.
Až v roku 1965 bol vypracovaný  Obrad zasvätenia vdov, ktorý po mnohých prepracovávaniach v roku 1984 schválila vatikánska Kongregácie pre sviatosti a Boží Kult.
Nie je ich mnoho: k spoločenstvu patrí asi 200 žien. No každý rok pribúdajú nové kandidátky. Každá z nich musí byť mladšia ako 50 rokov. Spoločenstvo sa rozšírilo už i za hranicami  Francúzska: pôsobí v Belgicku, Španielsku, Portugalsku, Švajčiarsku, a tiež v Indii a Afrike. Rodinná situácia vdov je rozličná. Jedny vychovávajú niekoľko detí, iné ich nemajú vôbec. Jedny stratili muža krátko po uzavretí manželstva, iné prežili po jeho boku mnoho rokov. Jedny okúsili v manželstve skutočné šťastie, iné poznali skôr chuť utrpenia. Rozličné sú tiež spoločenské prostredia, z ktorých pochádzajú ako aj povolania, ktoré vykonávajú. Väčšina vdov sa angažuje v spoločenskom a cirkevnom živote.
Príslušnosť k spoločenstvu sa spája s niekoľkými dôležitými životnými rozhodnutiami. Ide predovšetkým o vedomé zrieknutie sa každéj novej ľudskej lásky, čo je vyjadrené zložením sľubu čistoty. Ich život sa má od tejto chvíle odvíjať v súlade s evanjeliovými radami, v duchu chudoby a poslušnosti, v spojení s modlitbou  najmä za manželské páry a vdovy.  Keďže nie je jednoduché žiť osamote s takýmto predsavzatím, ktoré je konkrétnym uskutočnením úplného darovania sa Bohu, spoločenstvo ponúka zasväteným vdovám  regionálne stretnutia, každoročné duchovné cvičenia a každodennú modlitbu. Pre kandidátky je pripravená niekoľkoročná formácia: po troch rokoch sa rozhodujú o tom, či vstúpia na cestu zasväteného života - najprv dočasne s každoročným obnovovaním svojho zasvätenia a nakoniec na celý život. Vtedy počas sv. omše vdova odovzdáva svoj život Bohu a dostáva požehnanie Cirkvi. No na prvý pohľad sa naďalej ničím nelíši od iných žien, ktoré stratili muža: žije obyčajným, každodenným životom uprostred sveta.
 
Podľa „Prions en Église“