Keď otvorím Sväté Písmo ...

Jakubovi potomci a ich utláčanie

Ex 1,1 - 22
Izraelský národ sa veľmi rozrástol a zmocnel v cudzom egyptskom kraji, no stále žil v nádeji, že raz sa predsa len vráti do zasľúbenej zeme - do Kanaánu. Za celý ten čas, takmer štyristo rokov, Izraeliti, potomkovia Jozefa a jeho bratov, žili spolu, odlúčení od Egypťanov, ktorí ako pohania neverili v pravého Pána Boha. Izraeliti si naopak svoju vieru zachovali čistú a neporušenú.
Postupom času, keď v Egypte začali vládnuť noví a výbojnejší faraónovia (napr. Ramzes II., asi r. 1298-1235 pred Kr.) sa život Izraelitov zhoršoval a stával veľmi ťažkým. Vládcovia sa potrebovali zabezpečiť, bolo treba stavať opevnenia, zásobarne obilia i zbraní, vyrábať tehly z bahna, pracovať na poliach. Na tieto ťažké práce násilím využívali práve ľudí spomedzi izraelského národa. Veď ich aj tak bolo príliš veľa, čo keby sa vzbúrili?
Bol aj vydaný rozkaz zabiť každého izraelského chlapca, čo sa narodí, a dievča nechať nažive. Chlapci mali byť hodení do rieky Níl, a tak sa malo zabrániť rozrastaniu izraelitov. Pán Boh však neopustil vyvolený národ, a ako mnohokrát predtým, aj teraz držal nad ním ochrannú ruku a celkom zvláštnym spôsobom zamýšľal vyslobodiť ho z egyptskej nadvlády.