Na križovatkách viery

„Biblia ma odstrašuje“

Čitateľ istého katolíckeho časopisu píše: „Začal som čítať Sväté Písmo a som ním skutočne pohoršený. Čakal som povzbudenie, pokoj, možno som roky odkladal čítanie Biblie, lebo som očakával, že sväté texty budú trocha nudné.

Od prvej chvíle čítania Biblie ma v nej zaráža ľudská zloba. Udivujú ma hriechy Dávida, nemravný život Šalamúna, krvavé jatky, keď počas obsadzovania prisľúbenej zeme Židia na Boží rozkaz vyvražďovali celé mestá vrátane žien, detí, ba i zvierat. Nemám odvahu čítať ďalej...“

Túto sťažnosť nepočujem po prvý krát. Naozaj, na čítanie Svätého Písma sa treba trošku pripraviť. Nie bezdôvodne Cirkev po stáročia odrádzala od čítania Svätých Kníh bez komentára. Dnes všetci veríme, že z čítania Svätého Písma musí byť viac úžitku ako nebezpečenstiev. Nebezpečenstvá však jestvujú. Nepripraveného čitateľa môže obsah Svätých kníh zaraziť. Naša nepripravenosť vyplýva z najkrajších postojov. Veď ako-tak poznáme život Pána Ježiša, Bohočloveka, „najkrajšieho z ľudských synov“, ktorý nespáchal najmenšie zlo. Keď hľadíme na Ježiša v Evanjeliu, zidealizovaného liturgiou a kazateľským umením, domýšľame si neskutočnú krásu v živote Božej Matky. Opisujeme jej život najkrajšími a najčistejšími obrazmi, aké si len dokážeme vo svojej fantázii utvoriť. Naša pamäť je plná nádherných obrazov Panny Márie, ktoré namaľovali najväčší majstri. Spomedzi Ježišových učeníkov dosť dobre poznáme život sv. Pavla, o ktorom rozprávajú Skutky Apoštolov a ktoré si môžme premietnuť z jeho listov písaných z Božieho vnuknutia.
Obrazový svet našej viery je tak zidealizovaný, že mnoho ľudí sa dokonca bojí jeho svätosti.
Väčšina dospelých katolíkov nikdy nesiahla po Starom Zákone. Nie je to však jednoznačne ich vina. Tak sme boli vychovávaní. Kedysi bolo na túto tému tak málo tlačených textov, že v seminári som nevedel vystáť rad po texty Starého Zákona, aby som sa mohol v pokoji zoznámiť s obsahom Kníh. Keď ako zrelí ľudia po prvý krát otvárame Starý Zákon, najčastejšie to znamená, že sme ľuďmi dobrej vôle a nosíme v sebe zidealizovaný obraz sveta našej viery. Otvárajúc Bibliu ho chceme v sebe obohatiť, no namiesto toho zažívame šok, lebo sa tam stretávame s primitívnou telesnosťou, obrazmi skutočnej nenávisti a nakoniec s úplne nepochopiteľnými rozkazmi zabíjať obyvateľov celých miest vrátane detí, ktoré ešte nikomu nemohli nijako ublížiť.
Príprava na čítanie Starého Zákona musí zahŕňať aspoň dve oblasti. Neznamená to však, že každý ich musí do hĺbky preštudovať, no každý si v oboch týchto oblastiach musí niečo uvedomiť.
Treba si teda uvedomiť, že neotvárame iba akúsi knihu, ale celú literatúru izraelského národa, ktorá vznikla za tisíc rokov. História, ktorá je v nej opisovaná, je obyčajnou históriu ľudí žijúcich za toto dlhé obdobie. Títo ľudia museli byť opísaní pravdivo. A teda pravdivé a nezidealizované museli byť aj obrazy z ich života. A taktiež literárny druh, tak Knihy ako i jej jednotlivých častí, musel byť pravdivý a zrozumiteľný pre ľudí tejto doby.
Duch Svätý nemohol sformulovať Sväté Písmo spôsobom, ktorý by bol zrozumiteľný len pre súčasného človeka, táto forma musela byť čitateľná viac ako dve a pol tisícročia a musí zostať čitateľná pre ľudí, ktorí budú žiť v nasledujúcich storočiach. Mali by sme pamätať aspoň na toto. Túto oblasť prípravy možno prehlbovať takmer do nekonečna a tak čo najdokonalejšie poznávať dejiny národov tohto viac ako tisícročného obdobia, pre porovnanie sa oboznamovať s podobnou literatúrou susedných národov Izraela, vniknúť do literárneho druhu, ktorý je vlastný čítanému úryvku knihy.
No stačí aspoň pamätať na to , že keď otvárame túto knihu, otvárame dejiny ľudí, ktorí žili dávno.
Druhou pravdou, ktorú si pri tomto čítaní musíme uvedomiť je to, že Boh počas tejto takmer dvojtisícročnej histórie (počítajúc od Abraháma po smrť Jána Evanjelistu) veľmi pomaly viedol človeka k spáse a dával mu možnosť uvedomiť si potrebu pekného života, krajšieho ako život národov, ktoré Boha nepoznali. Až vtedy budeme schopní obdivovať to, že Dávid nielen hrešil, ale vďaka slovám proroka dokázal vidieť v svojom konaní zlo a snažil sa konať pokánie alebo aspoň vrúcne sa modliť o odpustenie. Že Šalamún, hoci začal svoje kraľovanie tak múdro a dokázal svoju krajinu udržať v pokoji, vo chvíli, keď podľahol svojej telesnosti, doviedol krajinu k rozpadu. Doviedol ju k tomu, že hneď po jeho smrti sa rozpadla na dve kráľovstvá a následníci trónu, ktorí kráčali v jeho šľapajách a dali sa omámiť susednými kultúrami a s nimi spojenými náboženstvami, doviedli svoj ľud k zrieknutiu sa svojho Boha. Z toho ich musel Boh liečiť dočasným odopretím svojho požehnania...Omyly a hriechy boli, ale Boh učil, ako z nich povstať.
Tú ďalšiu oblasť, ktorá pred nami odkrýva spasiteľné účinkovanie Boha, ktorý zdokonaľuje človeka, môžme tiež spoznávať takmer bez konca. Stačí však pamätať na to, že Boh po stáročia s neobyčajnou trpezlivosťou pripravoval týchto ľudí na chvíľu, keď sa sám stane človekom a povedie nás všetkých k večnému životu.

Władysław Paulin Sotowski, OFMConv

„Posłaniec św. Antoniego z Padwy“