Holokaust kresťanov

Solovky - ostrovy mučeníkov 20. storočia

Solovecké ostrovy v Bielom mori boli od nepamäti cieľom pútí pravoslávnych kresťanov z celého Ruska a živým strediskom viery. Za čias sovietskeho impéria sa však zmenili na miesto strašného utrpenia tisícov ľudí, ktorí zostali verní Bohu aj napriek zastrašovaniu, mučeniu a ponižovaniu. V určitom zmysle slova sa stali „prototypom“ sovietskych koncentračných táborov.

Kláštorný komplex z 15. storočia na jednom z ostrovov súostrovia Solovky, jedno z najdôležitejších duchovných stredísk pravoslávnych kresťanov,  sa zmenil na Kalváriu a stal sa jedným z najstrašnejších miest pre tisíce uväznených. Toto miesto, ktoré hovorilo o Bohu v chrámoch a kaplnkách, v harmónii medzi dielom mníchov a prírodou, okúsilo tragický osud. Znesvätenie tohto svätého miesta, ktoré bolo cieľom pútí z celého Ruska, sa stalo akoby symbolom absolútneho ovládnutia budúcnosti novým sovietským štátom. Regula násilia a zloby nahradila mníšsku regulu.
Solovky, podobne ako obrovská časť koncentračného systému , bola paradoxným zrkadlom sovietskej spoločnosti. Jedna z väzenkýň na Solovkách takto opisuje svoj zážitok:
„Večer parník dorazil k brehom Soloveckých ostrovov. Zaviedli nás na most. Po 25 rokoch som znovu uvidela tento neskutočne krásny ostrov. Ale, môj Bože, ako veľmi sa za tých 25 rokov zmenil! Teraz tu už nebolo ani kopule, ani kríža. Všade rovnaká sivá farba, na celom komplexe, ktorý pripomínal ruiny stredovekej pevnosti. Ale v tejto hlbokej ponurosti bolo čosi nové, slávnostné, krásne a vznešené, čo hovorilo o dlhej, slávnej minulosti a o konci korunovanom mučeníctvom... Solovky sú kráľovstvom nešťastníkov. Na múre katedrály, na čerstvej omietke, bol namaľovaný obrovský obraz moderného sovietskeho mesta s dymiacimi komínmi, žeriavmi a lietadlami,  ktoré nad ním preletovali. Nad mestom sa vznášala veľká päťramenná červená hviezda. Nad všetkým bol starostlivo namaľovaný nápis červenou farbou: „Nech žije slobodná a radostná práca!“„
Nevdojak nám prichodí na myseľ smutná podobnosť s cynickými nápismi nad bránami do nacistických koncentračných táborov: „Arbeit macht frei - Práca oslobodzuje.“
V tomto „kráľovstve nešťastníkov“ bol život veľmi ťažký aj pre krutú polárnu klímu. V roku 1920 sa monastier zmenil na koncentračný tábor pre zajatcov občianskej vojny. V roku 1923 sa z neho stal  „tábor so špeciálnym poslaním“. V rokoch 1920-1939 „hostil“ viac ako milión väzňov. Mohli ste tu stretnúť väzňov všetkých kategórií. Znesvätenie tu nabralo  ešte paradoxnejší charakter vtedy, keď boli Solovky vybraté ako miesto väznenia kresťanov. Monastier sa stal cieľom nútených pútí biskupov, kňazov, rehoľníkov, laikov. Veriaci patrili ku všetkým vierovyznaniam: patriarcha Pravoslávnej cirkvi v Gruzínsku, egzarcha katolíkov východného obradu , pravoslávni metropoliti a biskupi, ale aj mufti z moskovskej mešity.
Niektorí pravoslávni biskupi mali možnosť stretnúť sa a poslať posolstvo, ktoré sa zapísalo do dejín ako „Memorandum biskupov zo Soloveckých ostrovov“. Toto posolstvo kritizovalo politiku metropolitu Sergeja, ktorý riadil patriarchát kolaborujúc so sovietskou mocou.
V tábore sa nachádzal aj apoštolský  administrátor katolíkov arménskeho obradu Agop Bagaratian, ktorý bol zatknutý v roku 1930 v Tbilisi pod zámienkou odovzdávania informácií  o „neopodstatnenom prenasledovaní katolíkov v ZSSR“ a neskôr odsúdený na 10 rokov väzenia. Bol zatknutý pri hromadnom zatýkaní katolíckych duchovných, ktorí  boli obvinení, že „vytvorili zväzok, ktorý šíril protisovietsku propagandu, ktorý tajne celebroval teologické a náboženské obrady a nadviazal tajné kontakty v zahraničí, aby tam odovzdával špionážne informácie týkajúce sa situácie katolíkov v ZSSR“. O. Bagaratian už ako invalid bol prevezený na tranzitnú  stanicu Kuzema na železničnej trati do Murmanska, kde v roku 1936 zomrel.
Boľševici chceli „pretvoriť“ jedno z pútnických miest „tmárstva“ na miesto výchovy „po novom“. V  miestnych novinách z vtedajšieho obdobia sa môžme dočítať: „Päť storočí Solovky zatemňovali myseľ ľudu. Dnes tu stojí koncentračný tábor. V ňom nanovo vychovávajú občanov, ktorí spáchali zločiny... Utíchol hlas zvonov Soloveckých ostrovov. Prebudil sa nový život. Tie isté Solovky skúšané veľkými morskými vlnami, sa  prebúdzajú do nového života... Solovky sa teraz stali sanatóriom, ktoré lieči choroby minulosti... Utíchla ozvena modlitieb vo veľkom kostole a len zriedkavo zaznievajú prosíkania v cintorínskej kaplnke. Koniec koncov, počúva ich už len hŕstka ľudí!“
Napriek tomuto „uvedomelému“ opisu situácie na Solovkách, v tábore naďalej zneli modlitby. Až po roku 1929 úrady zakázali slúžiť akékoľvek bohoslužby. Diakon Vasilij  napísal: „Krátko po tom, ako bol vydaný zákaz, jeden kňaz dostal nápad, aby bola liturgia slúžená v baraku na povale. Nebolo možné stáť tu vyrovnane, preto celú liturgiu slúžili na kolenách. Na dlážku položili niekoľko kufrov, prikryli ich ručníkom, zapálili niekoľko improvizovaných sviec zo stearínu a pri tomto oltári slúžili na kolenách bez pohnutia Najsvätejšiu Eucharistiu. Mnoho kňazov sem prichádzalo každý deň.
„V utrpení sa vytvárala bratská atmosféra medzi veriacimi. Istý svedok života na Solovkách napísal: „Zjednotení v námahe pracujú spolu: ešte mladý katolícky biskup a pravoslávny biskup - vychudnutý starček s bielou bradou, v pokročilom veku ale duchom silný. Spolu tlačia náklad... Tí z nás, ktorí budú mať raz to šťastie a vrátia sa do sveta, budú musieť svedčiť o tom, čo my vidíme teraz. A tým, čo vidíme, je obrodenie čistej a autentickej viery prvých kresťanov, zjednotenie cirkví v osobách katolíckych a pravoslávnych biskupov, ktorí sa jednomyseľne zúčastňujú na všetkom, čo sa tu deje, zjednotení v láske a pokore.“
Krutosť represívneho systému bola na Solovkách vyjadrená azda najsymbolickejšie. Solovky sa paradoxne stali väzením alebo popraviskom tiež pre mnohých sovietských vedúcich tábora. Napríklad Zorin, ktorý ako prvý zastokol červenú zástavu na streche kláštora, sa sem po troch rokoch vrátil ako väzeň. Neľudský systém požieral vlastné deti.
V ideologicko-politickej logike sovietskeho systému bolo treba vieru zničiť zničením veriacich. Od prvých dní sovietskeho režimu sa boj proti viere neobmedzil iba na propagandu, ale jeho súčasťou bola aj likvidácia náboženských spoločenstiev, chrámov a posvätných miest. Napriek tomu sovietska moc nedokázala uhasiť plameň viery v mnohých táboroch na Solovkách.
 
Piotr Anzulewicz, RN, S. Severa