Most medzi nebom a zemou

Mária v ikone

Ty, Božský Majstre všetkého, čo jestvuje, osvieť a riaď dušu a telo Tvojich služobníkov; veď ich ruky, aby mohli dôstojne  a dokonale predstaviť Tvoj obraz, obraz Tvojej svätej Matky a všetkých Tvojich svätých, na slávu, radosť a skrášlenie Tvojej svätej Cirkvi. Amen.

Modlitba ikonopisca

Kým vznikne ikona, maliar ikon sa pred započatím práce modlí túto modlitbu. Tak je tomu po stáročia. Rukopis z Hory Athos priamo prikazoval mníchom, ktorí maľovali ikony „modliť sa v slzách, aby Boh prenikol ich duše...“ Okrem vrúcnej modlitby bolo povinnosťou ikonopisca, ktorý sa pripravoval na prácu, očistenie sa od hriechov v spovedi, askéza a mlčanie.“Bez viery a ohňa modlitby ikona zostáva iba obrazom“ - písal Nikolaj Kondakov. Po stáročia bola ikona úzko spätá s centrami východného mníšskeho života, kde boli verne a úctyhodne strážené pravidlá, ktoré sprevádzajú maľovanie ikon. Preto je ikona všeobecne uznávaná ako kultúrne dedičstvo Východnej Cirkvi. Ikony sa písali od prvopočiatkov kresťanstva a už 400-500 rokov pred veľkou schizmou v roku 1054, ktorá definitívne rozdelila Cirkev na Východnú a Západnú, boli všeobecne známe v celom vtedajšom kresťanskom svete. Sv. Gregor Veľký takto opísal hodnotu svätých obrazov: „Ikony sú pre nevzdelancov tým, čím je Sväté Písmo  pre učencov.“ K tomuto konštatovaniu dodajme, že VII. Všeobecný Koncil  vyhlásil, že ikone prináleží tá istá úcta ako Evanjeliu a veľký koncil z rokov 869-870 hlásal: „To, čo nám Evanjelium hovorí slovami, ikona nám zvestuje a sprítomňuje“.
Kedysi hostia, ktorí navštevovali pravoslávny dom, skôr, ako sa privítali s domácimi, pozdravili ikony Pána Ježiša, Matky Božej, svätých a anjelov, ktoré sa nachádzali na čestnom mieste v dome. V pravoslávnom chráme plnom ikon a fresiek sa veriaci prostredníctvom ich kontemplácie po stáročia zjednocujú v modlitbe s veľkou rodinou svätých. V súlade s cirkevnými predpismi  záväznými od IX. storočia zdobí veľkú chrámovú kupolu obraz Krista Pantokrátora, Pána sveta a vesmíru a výklenok absidy  znázorňuje Matku Božiu, „most medzi nebom a zemou“. Až v ďalšom poradí sú umiestnené postavy svätých a anjelov.  Aj na ikonostase, v rade, ktorý sa nachádza najbližšie k veriacim, kde je miesto pre najdôležitejšie ikony, sa uprostred nachádzajú ikony Ježiša Krista Pantokrátora a Márie s Dieťatkom. Po svätých obrazoch Krista, nášho Pána, ktoré nám pripomínajú Jeho Vtelenie, práve ikony Bohorodičky, najkrajšej a najčistejšej spomedzi žien, v ktorej panenskom tele sa uskutočnilo Vtelenie, majú v ikonografii osobitné miesto. V podstate vysvetľujú Tajomstvo Vtelenia. Sú hlboko uctievané a veľmi rozšírené medzi veriacimi. Tradícia im pripisuje zázračný pôvod. Sám sv. Lukáš Evanjelista, lekár a maliar, mal trikrát namaľovať portrét Bohorodičky ešte za Jej života. Tieto tri portréty slúžili ako pravzor všetkých mariánskych ikon. Jestvujú tri kánonické typy ikon Bohorodičky: Eleusa, Hodegetria a Orantka.  Od nich je odvodených mnoho variánt.
Eleusa, čiže Milosrdná (z gréckeho slova eleos - milosrdenstvo, nežnosť), to je podoba Márie, ktorá nežne túli a objíma svojho Syna, na Jej tvári sa zračí výraz smútku a utrpenia, ale aj odovzdania sa v tejto bolesti do Božej vôle. Podľa Tradície je to chvíľa, keď sa Božské Dieťatko zdôveruje svojej Matke s Tajomstvom svojej smrti a zmŕtvychvstania. Najkrajším príkladom tohto typu je ikona Matky Božej Vladimírskej. Zdá sa, že Ježiško hľadá pomoc u svojej Matky a Ona ho zahŕňa svojou materinskou láskou.
Hodegetria, čiže Ukazujúca Cestu (z gréckeho  slova hodos - cesta), to je ikona, ktorá je podľa Tradície inšpirovaná prvým obrazom Márie, namaľovaným sv. Lukášom. Preto má čestné miesto v ikonografii. Madona, plná majestátu, podopiera ľavou rukou Syna, pravou  ukazujúc na Toho, ktorý je „Cesta, Pravda a Život“, sa vracia naspäť k nebu. Ježiško, ktorý má však tvár dospelého človeka s vysokým čelom (symbol núdrosti), vedomý si svojho poslania a určenia, drží v jednej ruke  zvitok práv a druhou s dôstojnosťou žehná.
Orantka znamená Modliaca sa. Mária je znázornená čelne, so zodvihnutými rukami prosí o milosrdenstvo pre ľudstvo a zároveň vzýva veriacich, aby dôverovali Jej Synovi. Najčastejšie je znázorňovaná s Ježiškom z obdobia pred Vtelením - na Jej lone je umiestnený medailón s portrétom Emanuela. Je to alúzia na Izaiášove proroctvo: „Preto vám dá Pán znamenie: hľa Panna počne a porodí Syna a dá mu meno Emanuel“.
Podľa niektorých bádateľov jestvuje ešte jeden typ - Matka Božia Tróniaca, ktorá sedí na tróne a drží pred sebou malého Ježiška. Východ vždy znázorňuje Theotokos (Božiu Matku) so zakrytými vlasmi. Je oblečená do zdobeného plášta, ktorý zdobia tri hviezdy nad čelom a na ramenách, ktoré symbolizujú panenstvo pred, počas a po narodení Syna. Farby jej šiat a plášťa sú opakom farieb šiat Krista. Belasé šaty symbolizujú božskosť, lebo vo svojom lone nosila Božieho Syna a purpur plášťa znamená kráľovskú hodnosť, lebo bolo vyvolená za Matku Kráľa sveta, za Kráľovnú Neba a Zeme.
Pre veriacich je ikona znakom, sviatosťou osobnej prítomnosti (tak ju definujú koncily).  Pri konptemplácii ikony sa ako cez okno pozeráme do tváre Ježiša Krista, Jeho Matky i svätých.
„Máme Ju počúvať, aby sa v Nej zjavilo Slovo“ (M. Quenot).
 
Beata Mencel, "LIST"