Život za život

14. augusta 2001 si Cirkev pripomenula jedno významné výročie. V tento deň uplynulo 60 rokov od mučeníckej smrti sv. Maximiliána Márie Kolbeho v nacistickom koncentračnom tábore Osvienčim. Azda každý, kto toto miesto navštívil a  má v sebe aspoň štipku ľudskosti, je zdesený rozmermi ľudskej zloby a nenávisti, ktorá tu počas nacistickej okupácie Poľska nadobudla pekelné rozmery. Vyhladzovací tábor pre všetkých, ktorých pokladal nacistický režim za menejcenných, sa stal synonymom toho najhoršieho, čoho je schopný človek. V krvavých dejinách tohto pekla na zemi sú však aj dni, ktoré sa navždy stali svedectvom hrdinskosti a nezištnej obetavej kresťanskej lásky väzňov. Asi najznámejším takýmto dňom je práve 14. august 1941.  V tento deň otec Maximilián odovzdal svoj život Stvoriteľovi ako dobrovoľnú obetu lásky za svojho spoluväzňa, otca rodiny, Františka Gajowniczka. Táto obeta lásky sa stala úžasným svedectvom ľudskosti v pekle nenávisti, ponižovania a brutálneho vraždenia. Stala sa svetlom, ktoré ožiarilo temnoty zloby v tábore smrti,  ktorý pripravili ľudia ľuďom.
Pred šesťdesiatimi rokmi obletela správa o tejto zvláštnej udalosti rýchlo celý svet, napriek zdanlivej informačnej nepriepustnosti nacistických koncentrákov.
Mučenícka smrť poľského kňaza a člena rehole minoritov otca Maximiliána Márie Kolbeho bola iba akýmsi logickým zavŕšením jeho bohatého a plodného života  zasväteného službe Bohu a ľuďom skrze Nepoškvrnenú.  Podľa mnohých jeho súčasníkov a spolupracovníkov by sa stal Maximilián Kolbe svätým aj bez mučeníckej smrti. Jeho dobrovoľná mučenícka smrť z lásky k blížnemu sa však stala krásnou pečaťou jeho v plnej miere naozaj kresťanského života veľkého apoštola katolíckej tlače a naozajstného Rytiera Nepoškvrnenej.
Pripomeňme si, čo predchádzalo tomuto mučeníckemu zavŕšeniu životnej púte Patróna našich ťažkých čias - ako sv. Maximiliána nazval Ján Pavol II.
Koncom júla 1941, počas otrockých prác v lesoch a kameňolomoch neďaleko koncentračného tábora Osvienčim, sa podarilo újsť jednému z väzňov. Esesákov, ktorí väzňov strážili a predovšetkým neľudsky týrali, to rozzúrilo do nepríčetnosti. Po mnohých strašných bitkách a nadávkach museli stáť väzni z bloku č. 14, z ktorého spomínaný väzeň utiekol a ku ktorému patril aj otec Maximilián, niekoľko dní v pozore na tzv. Apelplatzi. Mnohí z nich zomreli od vysilenia skôr, ako ich stihli nacisti odsúdiť na strašnú smrť. Keďže väzňa nenašli, vymyslel veliteľ tábora, obávaný Karl Fritzsch, krutú pomstu, ktorú nazval „trestom“. Desať náhodne vybraných väzňov muselo zomrieť. A to nie hocakou smrťou, ale smrťou od hladu a smädu v bloku č. 11, kde sa nachádzal aj obávaný „bunker hladu“. Keď Fritzsch pri náhodnom výbere ukázal na väzňa Františka Gajowniczka, ten s bolesťou v hlase skríkol: „Moje úbohé deti, moja úbohá žena!“ Po tomto zúfalom výkriku sa stalo čosi nezvyčajné. Z radu väzňov vystúpil muž, ktorý rozhodným krokom zamieril k veliteľovi tábora. Dozorcovia boli touto neobyčajnou „opovážlivosťou“ väzňa takí ohúrení,  že kým sa stihli spamätať, väzeň už stál zoči-voči „lagerfürerovi“ Fritzschovi. Ten sa po chvíľke neskrývaného prekvapenia s opovrhnutím a aroganciou jemu vlastnou spýtal svojho pobočníka: „Čo chce tá poľská sviňa?“ Otec Maximilián pohotovo sám odpovedal po nemecky. „Som katolícky kňaz a chcem zomrieť namiesto tamtoho väzňa“ a ukázal pritom na Františka Gajowniczka. „On má rodinu, deti, ktoré ho potrebujú, ja som sám, mňa už nik nepotrebuje.“ Fritzsch sa zarazil, na chvíľku sa zamyslel a potom rozhodným hlasom povedal: „Dobre, ten druhý sa môže vrátiť“ a kývnutím ruky prikázal Gajowniczkovi, aby sa vrátil k tým, čo nateraz prežili. Na smrť vystrašené zhromaždenie väzňov sa potichu vrátilo do svojich blokov a desiati odsúdení na smrť, súrení bičmi a pažbami zbraní esesákov, kráčali svoju krížovú cestu do bunkru hladu.
Aj tu sa však stalo čosi nevídané. Bunker hladu bol jedným z najobávanejších miest v celom koncentračnom tábore. Vychádzal z neho neprestajne neľudský rev zúfalých hladom a smädom zomierajúcich obetí nacistickej tyranie. Rev bol taký strašný, že blok č. 11  zďaleka obchádzali aj samotní esesáci. A zrazu z neho namiesto kriku a preklínania začali vychádzať modlitby a spevy k Bohu. Otec Maximilián premenil popravisko na chrám. Svojich spoluväzňov povzbudzoval, posilňoval sviatosťou pokánia a pripravoval ich tak na stretnutie so Stvoriteľom. Ako sa míňali dni spev bol čoraz slabší a slabší. Odsúdenci v bunkri hladu jeden po druhom odovzdávali svoje duše Bohu. Posledný zostal otec Maximilián. Esesákom sa zdalo zomieranie otca Maximiliána príliš dlhé. Celu smrti potrebovali pre nové obete. Zavolali teda táborového kata Bocka, ktorý zomierajúcemu otcovi Maximiliánovi vstrekol do žili smrtiacu fenolovú injekciu.
Otec Maximilián zomrel na vigíliu sviatku Nanebovzatia Panny Márie, ktorej celý život verne slúžil -  14. augusta 1941. Pred vojnou raz povedal o svojom zasvätení a neúnavnej práci pre Krista skrze Nepoškvrnenú: „Chcel by som, aby zo mňa nič nezostalo, aby vietor rozvial môj prach po celom svete.“ Táto jeho túžba sa splnila doslovne. 15. augusta 1941 jeho telo spálili a popol, spolu s popolom ďalších obetí, rozsypali po poliach pri Osvienčime. Jeho život naplnený láskou mu otvoril brány neba. Cirkev nám ho predkladá ako svetlý vzor nasledovania Krista. 17. októbra 1971 ho pápež Pavol VI. blahorečil a 10. októbra 1982 ho  pápež Ján Pavol II. za prítomnosti Františka Gajowniczka  vyhlásil za svätého. Pre svoje apoštolské snaženie, ktorého hlavným adresátom bola kresťanská rodina, ale najmä pre svoju mučenícku smrť, ktorou zachránil rodine jej otca, si sv. Maximilián vyslúžil titul patróna rodín. Jeho príklad je veľkým povzbudením pre kresťanov v dnešnom svete, ktorý je čoraz menej solidárny, v ktorom akoby už nebolo miesta pre nezištnú pomoc druhému. Nech nám sv. Maximilián vyprosí odvahu a silu, aby sme aj dnes dokázali prinášať obete pre dobro blížnych.
 
Dariusz Żuk-Olszewski