Príklad o. Maximiliána v koncentračnom tábore
O. Maximilián nestrácal ani v koncentračnom tábore duševnú pohodu. Vo svojich
skutkoch bol priamy, vyrovnaný so všetkým, bol vždy plný humoru a svojím
postojom povzbudzoval iných. Z jeho srdca ako zo životodarného prameňa
vyvierala radosť a svojím dychom oživovala trpiacich a na duchu klesajúcich
väzňov. V ktorúkoľvek dennú dobu som k nemu prichádzal, pri jeho lôžku
som vždy nachádzal chorých, ktorí počúvali jeho slová potechy a poučenia.
„Všetko sa končí - vravel o. Kolbe - tak teda aj trápenia sa skončia. Cestou
k sláve je cesta kríža. Najsvätejšia Matka je s nami. Ona nám vždy pomáha“.
Jeho slová pôsobili ako kvapky dažďa na popraskanú vyschnutú zem. O.
Kolbe dokázal dať odpoveď na pálčivú otázku zmyslu ľudského utrpenia, ktoré
je vo svetle kresťanského idealizmu Božím dopustením pre očistenie náboženského
života a ktoré prináša väčšie dobro. Nepoškvrnená dokáže premeniť zlo na
dobro, smútok obrátiť na radosť. „Už nevydržím tú ťarchu života v koncentráku“
- sťažoval som sa mu. „Odovzdaj sa pod ochranu Márie. Ako ide dieťa spokojne
so zatvorenými očami, keď ho matka drží za ručičku, tak aj ty môžeš ísť,
ak ťa má Mária vo svojich rukách“. Na jeho tvári bol vždy viditeľný úsmev,
dokonca aj vtedy, keď ho „krvavý“ Krott týral, keď tri týždne zomieral
od hladu, ba aj vo chvíli, keď k nemu pristupoval kat s fenolovou injekciou.
K. Szweda, Ostatne kazanie Ojca Kolbego