Otec Kolbe nás volá

Príspevok uverejnený na týchto stránkach „Rytiera“ je podľa názoru redakcie veľmi pekným priblížením dôvodov, pre ktoré nám Cirkev ponúka osobu otca Maximiliána ako vzor hodný nasledovania. Práve preto sme sa rozhodli zaradiť ho do tohto čísla. Odznel počas tlačovej konferencie vo Vatikáne v predvečer beatifikácie otca Maximiliána, 14. novembra 1971. Jeho autorom je kardinál Karol Wojtyła, terajší pápež Ján Pavol II.

Maximilián Kolbe, rehoľník rehole Menších bratov konventuálov, vzbudil záujem celého sveta svojou obetou prijatou dobrovoľne z lásky pre neznámeho otca rodiny, ktorý bol určený na smrť hladom spolu s deviatimi inými väzňami ako pomsta za jedného utečenca.. Tento človek, priezviskom Gajowniczek,  sa nachádza v Ríme a zúčastní sa  oslavy toho, ktorému vďačí za prežitie pekla koncentračného tábora. Len tridsať rokov nás delí odo dňa vigílie Nanebovzatia v roku 1941, kedy o. Maximilián Kolbe, jediný, ktorý zostal zo skupiny odsúdencov nažive, bol zabitý fenolovou injekciou. Jeho telo, ako milióny iných, prešlo cez jednu z kremačných pecí, ktoré v Osvienčime horeli vo dne i v noci. Tak sa splnilo jeho prianie, ktoré viackrát vyjadril takto: „ Chcel by som, aby môj prach bol rozsypaný na štyri svetové strany“. Určite si vtedy nemyslel, že jeho prianie sa splní doslovne. Nevymazalo ho však  z pamäti, no nerešpektujúc jeho pokorný život, vzbudilo záujem všeobecnej Cirkvi o jeho osobu. Málokedy býva názor o svätosti až natoľko jednomyseľný. Preto s rastúcou neodbytnosťou sa nám vynára otázka: Prečo o. Maximilián Kolbe? Vari iní väzni nevydali svedectvo o hrdinskej bratskej láske v tábore smrti, ako napríklad poľský biskup Kozal, ktorý doslovne zomrel od hladu, pretože svoje mizerné porcie rozdelil medzi spoluväzňov? Čo nám che povedať Cirkev, ktorá dáva pozor na „znaky času“, keď nám ponúka ako model tohto kňaza?
Nuž, dobre si to všimnime, tento 47-ročný človek, ktorý zrealizoval s príkladnou vernosťou ideál sv. Františka, chcel umrieť ako kňaz. Na  otázku „krvavého Fritzscha“, úplne zaskočeného smelosťou väzňa, ktorý chcel nahradiť akéhosi odsúdeného: „Kto si?“- Maximilián Kolbe dal jednoduchú odpoveď: „Katolícky kňaz“.
Práve ako kňaz sprevádzal žalostnú skupinu deviatich odsúdených na smrť. Nešlo iba o záchranu desiateho, bolo potrebné pomôcť zomrieť deviatim iným. Od chvíle, keď sa osudné dvere zavreli za odsúdencami, on ich zobral do svojej starostlivosti; a nielen ich, ale aj iných, ktorí umierali hladom v susedných bunkroch a ktorých strašné kvílenie naháňalo strach tým, ktorí šli okolo. Faktom je, že od chvíle, keď sa o. Kolbe ocitol uprostred nich, títo nešťastníci  zrazu cítili, že niekto sa o nich stará a chráni ich, a v celách, kde čakali na neľútostné ukončenie drámy, začali znieť modlitby a spevy. Samotní kati tým boli otrasení: „Čosi také sme nikdy nevideli“ - vraveli. Až v „Deň Pána“ sa dozvieme, či vďaka tomuto hrdinskému svedectvu neboli započítaní medzi „dobrých lotrov“, ktorí sa obrátili - hoci by to bolo v poslednej hodine. Lebo je faktom - a vedia o tom dobre všetci, ktorí prežili Osvienčim, - že od Nanebovzatia v roku 1941 sa otroctvo v koncentračnom tábore stalo znesiteľnejším.
V čase, keď sa toľkí kňazi po celom svete pýtajú na svoju „identitu“, prichádza k nám o. Maximilián Kolbe, aby nás poučil nie teologickými diskusiami, ale svojím životom a srmťou. On bol jednoducho takým, ako jeho Majster, vydal svedectvo „najväčšej lásky“, uspel v evanjeliovej skúške príslušnosti ku Kristovi. Zaiste, hrdinstvo nie je prístupné pre všetkých, ale vari by nebolo odmietnutie kráčať k nemu porážkou? (...)
O. Maximilián zomrel v epoche zloby a pohŕdania, keď bol človek ponížený na úroveň robota horšieho ako otrok. Spomienka na peklo koncentračného tábora postupne bledne, mladí o ňom nevedia takmer nič a učebnice dejepisu približujú fakty, ktoré sú ťažko spracovateľné  predstavivosťou. Ale tí, ktorí túto dobu prežili, dobre vedia, nakoľko až  bola v totalitnom režime ľudská osoba ponížená, pokorená, urážaná. V tejto otrávenej pôde sa mohla množiť iba nenávisť. Jeden z väzňov povedal: „Ja ich nenávidím, pretože oni ma naučili nenávisti“. Hľa úplne neslýchaná vec, ktorá je však podopretá nespočetnými svedectvami - Maximilián Kolbe nepoznal nenávisť. Vo väzení na Pawiaku vo Varšave, za plotom z ostnatých drôtov v Osvienčime hľadel tým istým jasným pohľadom na katov  i obete až natoľko, že najväčší sadisti odvracali zrak: „Nepozeraj sa tak na nás“. Tento človek označený obyčajným číslom 16670 dosiahol najťažšie víťazstvo, víťazstvo lásky, ktorá zahladzuje vinu a odpúšťa. Tento kruh pekla, dialektiku nenávisti, naplnil srdcom horiacim láskou, v dôsledku čoho boli pekelné čary vyhnané, láska bola silnejšia ako smrť.
Nie je vari jeho svedectvo dojímavé v dnešnej dobe lásky odmietanej a rozvadenej? - Akí zriedkaví sú dnes tí, ktorých bratská láska netoleruje rasové, národnostné, ideologické rozdelenie!
Maximilián Kolbe bol priekopníkom v oblasti masovokomunikačných prostriedkov, ktorú vyniesla na denné svetlo pastorálna konštitúcia II. Vatikánskeho koncilu. Začínal z ničoho, nehľadel na názory tých, ktorí hľadeli s nedôverou na rehoľníkov nadšených pre tlačový apoštolát. Tomuto človeku s krehkým zdravím (mal len štvrťku pľúc) sa podarilo vydať svoje „malé modré periodikum“, ktoré v roku 1939 dosiahlo náklad milión výtlačkov a denník v nenápadnej úprave. Dnes možno povedať, že jeho duchovná orba  pripravila Poľsko na skúšku krvi, ktorá ho počas druhej svetovej vojny stála viac ako 6 miliónov zomrelých. Blahoslavený o. Maximilián sa v prvom rade obracal na „chudobných Jahveho“ tých „chudobných“, ktorí boli viac hladní po Božom Slove ako po chlebe. V službe pre nich chcel použiť všetky prostriedky techniky, všetky výdobytky pokroku. V roku 1938 postavil rozhlasovú stanicu a plánoval postaviť v Niepokalanowe - meste Nepoškvrnenej, letisko.
Istým prelátom, ktorí boli trochu pohoršení jeho „bláznivými“ plánmi, na otázku: „Čo by spravil sv. František na vašom mieste?“ - odpovedal: „Vyhrnul by si rukávy, dôstojní páni, a pracoval by spolu s nami“:
V podstate jeho „hymnus stvorenia“ zahŕňal rotačné stroje a linotypy a 700 bratov - robotníkov z Niepokalanowa rozkazovalo týmto strojom „spievať“ na slávu Božiu. (...)
Vari tento človek so smerovaním širokým ako svet neprijal za svoje slová sv. Františka z Assisi: „Chcel by som, aby pre vás všetkých  zostal raj otvorený“? Tento misionár, ktorý zaštepil v Japonsku svoje dielo venované tlačovému apoštolátu, chcel svojím životom a smrťou vydať svedectvo lásky pre Božiu Matku, ktorú vzýval menom Nepoškvrnená. Jeho mariánska teológia  má doktrinálnu presnosť, ktorá nadchýňa tých, čo poznajú Konštitúciu o Cirkvi „Lumen gentium“, hlavný dokument II. Vatikánskeho koncilu. Mohli by sme dokonca povedať, že v určitých formuláciach predpovedal  nádhernú VIII. časť, venovanú Najsvätejšej Panne Márii. Duchovná plodnosť tohto pokorného rehoľníka, ktorý bol nielen velikánom pracovitosti  (ktorá je tak veľmi cenená v našom technokratickom svete), ale aj jedným z najkontemplatívnejších mysliteľov našej epochy, prezentuje dnes pred celým svetom svojho druhu jedinečnú úlohu Panny Bohorodičky v diele spásy. Matka Hlavy je tiež Matkou Jeho Tela, Krista, „rozdávaného a prijímaného“ (Bossuet), a teda Matkou Cirkvi.
Nie je náhoda, ale je to „znak času“, že tento kňaz, ktorý zomrel v roku 1941 vo veku 47 rokov v bunkri hladu v Osvienčime, je vyhlásený za blahoslaveného počas  Synody, ktorej cieľom je opísať zmyseľ kňazskej služby. Tu je konkrétna odpoveď na viacmenej abstraktné otázky, ktoré sa hromadia; tento človek z krvi a kostí  sa neuspokojuje so slovami, ale vie ísť až do konca vo svojom zaangažovaní sa platiac „krvou za krv“.
Porozprávali sme si o ňom, ale v podstate sa nám on sám prihováral a tlačí nás k múru. Nestačí obzerať si ho v Berniniho „Glórii“. V hĺbke našich sŕdc sa ho pýtajme, čo nám chce povedať, a to každému z nás osobne.