Bez „jasnejších dôkazov“

- On sa už neobráti - bedákala umierajúca.
Potešoval som ju, ako som mohol, že predsa Najsvätejšia Matka dokáže i zatvrdilých hriešnikov zachrániť, teda aj jej muž sa môže obrátiť.
Onedlho prišiel k žene a hádka s kočišom bola zvestovateľom jeho príchodu. Bol to mladý úradník, bývalý poslucháč práva, no v náboženských otázkach veľmi pozadu, čiže, ako sa to naopak zvyklo nazývať - „pokrokový“. Ako nemocničný kaplán som si pokladal za povinnosť postarať sa aj o túto úbohú dušu. Vo voľných chvíľach som sa s ním rád zhováral o veciach týkajúcich sa viery. Ale jeho konečným argumentom vždy bolo: „Ja potrebujem jasnejšie dôkazy.“ Dal som mu tiež medzi inteligenciou známu knihu „Večery nad Lemanom“, ale, ako som si všimol, čítal z nej neveľa; namiesto nej uprednostnil nejaké nemravné plátky. Keď som sa mu chcel dôraznejšie prihovoriť, vyhlásil priamo: „Pán farár, ja som heretik“.
Videl som, že nie je otvorený pravde a pohŕda dobrým čítaním. Čo tu spraviť? Zveril som celú záležitosť Nepoškvrnenej cez ruky v chýre svätosti nedávno zomrelej a po celom svete pomerne známej panny Gemmy Galgani z Lukki.
Onedlho som sa dozvedel, že na ďalší deň cestuje preč. Po chvíli prišla ďalšia správa, že odchádza ešte v tú noc. A ako naschvál, prišiel ešte jeden jeho príbuzný, s ktorým sa zdržiaval.
Aby som sa s ním mohol pozhovárať osamote, prosil som ho, aby mu povedal, že neskôr mám povinnosti, a ak si želá stretnúť sa so mnou, nech príde hneď.
A - prišiel.
Z diaľky som viedol rozhovor k spovedi, ale šlo to veľmi ťažko. Tu sa otvorili dvere a v nich stál spomínaný príbuzný ktorý ho súril, že je čas ísť na vlak. Po krátkej rozlúčke teda odišiel.
Zostal som sám... Vari sa táto vec takto skončí? ... pomyslel som si. Padol som na kolená a krátko, no vrúcne som si vzdychol k Nepoškvrnenej.
Vyšiel som na chodbu a stretol som tam toho príbuzného.
- Prepáčte - prihováram sa mu - musím ešte s tamtým pánom vybaviť jednu záležitosť-
- Áno, samozrejme, nech sa páči - odvetil.
„Heretik“ už vyšiel s kufrom v ruke z izby; nuž poprosil som ho, aby ešte na chvíľu prišiel ku mne. Keď sa zavreli dvere, vybral som „Zázračný Medailónik“ a podal som mu ho na pamiatku. Zo zdvorilosti ho prijal. Vtedy som mu navrhol spoveď.
- Nie som pripravený. Nie. Rozhodne nie - počul som jeho odpoveď.
Ale... v tej chvíli padol na kolená, akoby ho k tomu prinútila nejaká vyššia moc. Začala sa spoveď.
A rozplakal sa ako dieťa...
Nepoškvrnená aj bez „jasnejších dôkazov“ zvíťazila.
Česť Jej naveky!
sv. Maximilián Mária Kolbe