Apoštol

Nič väčšmi nevystihuje život sv. Maximiliána, ako tento titul: apoštol. Hlásanie Evanjelia, katechizácia veriacich, informovanie tých, ktorí nepoznajú Krista, to je jeho neustála starosť. Pri tom sa takmer nestará o to, ako to uskutočniť. Je nevyčerpateľným prameňom nápadov, z ktorých len časť sa podarilo uskutnočniť jemu samotnému a jeho nasledovníkom.
Povzbudenie pre apoštolát nachádzal predovšetkým vo formácii, ktorá viedla k vteleniu dvoch vzorov: Krista, hlásajúceho Evanjelium všetkým, najmä chudobným, a Františka, nasledujúceho Krista. Na zástupy tých, ktorí čakali na Evanjelium a „boli ako ovce bez pastiera (Mk 6, 34)“,  myslieval od detstva. S hrmotom predstavované aktivity protivníkov Cirkvi i osobných  nepriateľov Pána Boha ho iba nabádali konať. Nie bojovať, ale čo najviac prezentovať Pravdu; nie zničiť, ale získať a obdarovať šťastím, v ktoré bezhranične veril.
Pasivita františkánskeho prostriedia, ktoré iba znovu povstávalo k životu po ničivých čistkách troch cisárov 19. storočia, po francúzskej revolúcii, ktorej metódy prístupu k reholiam po celej Európe rozniesli deti revolúcie - Napoleonovi maršáli, ho nielenže neparalizovala, ale nabádala ho konať, prebudiť rehoľu.
Nepotreboval hľadať pole pôsobnosti.
Prvým poľom bola jeho vlastná osoba. Túžil skutočne sa obrátiť, aby sa stal svätým. To znamená, aby v celom svojom živote plnil vôľu Božiu.
Poľom pre evanjelizáciu bol pre neho každý človek, kdekoľvek ho stretal, vo vlaku, na ulici, v náhodnom rozhovore, či dokonca na úrade.
Takýmto poľom boli obrovské zástupy jednoduchých ľudí, obyvateľov dedín, mestečiek i nových priemyselných miest. Dobre vedel o nedostatkoch náboženských vedomostí, o tom, že mnohí  nechodia do kostolov, mnohí sú z viery znechutení. A keď po návrate z Ríma do Krakowa (v roku 1919) zistil, že nebude môcť veľa spraviť živým slovom, začal vydávať časopis „Rytier Nepoškvrnenej“ (v roku 1922). Najprv mal plniť úlohu akéhosi spojovateľa medzi jednotlivými krúžkami združenia Rytierstvo Nepoškvrnenej, ktoré založil. No rýchlo objavil katechizačnú úlohu tohto skromného časopisu. Využil ju, ako sa len dalo. Mesačník bol lacný, v jednoduchej grafickej úprave, redagovaný jednoduchým jazykom, mohol sa dostať k tým, ktorí nečítali nič iné. V roku 1939 dosiahol náklad 800 tisíc výtlačkov. Raz bolo dokonca vytlačených milión výtlačkov, aby sa mohlo 200 tisíc rozdať v Poľsku tým, ktorí ho ešte nepoznali. Potom vznikol mesačník pre mládež, neskôr tiež pre deti.
V roku 1935, keď pôsobil na misii v Japonsku,  bol na jeho podnet založený „Malý Denník“. Boli to najlacnejšie, každý deň vychádzajúce noviny, prostredníctvom ktorých chcel jednoduchý ľud  informovať a vo svetle kresťanských zásad interpretovať udalosti vo svete.
V roku 1938 začal s prípravou katolíckej rozhlasovej stanice.
Na realizáciu ďalších nápadov mu už nezostal čas.
Podobnú metódu využil v Japonsku (1930). Pre misie si volil krajiny, kde ľudia vedia čítať. Plánoval vydavateľské centrá v Indii, Číne, Libanone, Amerike. Chcel, aby v každej krajine vychádzal takýto časopis, ktorý informuje o zásadách Evanjelia. Svet bol pre neho poľom pre evanjelizáciu. A spolubratia, ktorí najprv skepticky vraveli, že sa “motykou zaháňa na slnko“, postupom času onemeli a pripojili sa k akcii, najmä pri príprave  misionárov na „dobytie sveta“ pre Evanjelium.
O čom písaval v „Rytierovi“, čo bolo obsahom jeho Evanjelia? Vysvetľoval jednoduché pravdy dôležité pre kresťanský život. Katechizoval o cieli človeka, o jestvovaní Boha, o spáse človeka, o Cirkvi, a najčastejšie písal o Matke Božej. Potom katechizmové články písali iní. Jemu to nedovolil čas. Uverejňoval rozprávania a udalosti  o kresťanskom živote plnom lásky a jednoduchosti, o nešťastí človeka, ktorý nepozná Boha. Nakoniec uverejňoval krátke správy, zaujímavosti, ktoré jednoduchého čitateľa spájali so svetom.
Apoštolská činnosť sv. Maximiliána bola veľkou katechizačnou akciou pre celé Poľsko. Bola o to dôležitejšia, že ju nepredpokladal program biskupskej konferencie. Staré čísla niepokalanovských časopisov sa stávali niekedy jediným katechizmom, ktorý pripomínal pravdy  o Bohu počas dlhých rokov vojny a v čase plánovanej ateizácie v krajinách pripojených do sovietského impéria.
Sv. Maximilián nechcel nikdy zostať vo svojom konaní sám. V roku 1917 založil so spolužiakmi z rímskeho kolégia združenie s názvom Rytierstvo Nepoškvrnenej. Bolo to - a aj dnes je - skôr hnutie, ako združenie. Jeho cieľ bol naskrz apoštolský: „snažiť sa o obrátenie a vzrast v svätosti všetkých“, a najmä protivníkov Cirkvi. Na otázku, či na začiatku uvažoval o Rytierstve Nepoškvrnenej ako  hnutí laikov, nevieme s určitosťou odpovedať. No v roku 1920 v Krakove on sám začal organizovať Rytierstvo Nepoškvrnenej laikov, ktorí mali prehlbovať svoje náboženské poznatky, aby tak posilnili svoju vieru, dospeli k zrelému kresťanskému životu  a snažili sa o „obrátenie“ iných všetkými primeranými prostriedkami, predovšetkým modlitbou.
Túžil po tom, aby duch tohto Rytierstva prenikal všade, do rodín, pracovísk, úradov, ba dokonca do iných združení. To bolo hnutie laického apoštolátu. Oslovil ohromné zástupy ľudí. Pred vojnou sa do tohto hnutia zapojilo okolo milión ľudí.
Na prvý pohľad sa jazyk otca Maximiliána líši od súčasného jazyka. My spolu so Svätým Otcom hovoríme o „novej evanjelizácii“. On hovoril: „snažiť sa o obrátenie“. Dnešný svet nemá rád toto slovo, nestrpí tzv. prozelitizmus, čiže získavanie stúpencov. Ak však hovoríme o evanjelizácii, tak nám vlastne ide o uskutočnenie základnej požiadavky Evanjelia: „Kajajte sa a verte Evanjeliu“ (Mk 1, 15). Obracanie, aké uskutočňoval sv. Maximilián, spočívalo najmä na hlásaní, hlásaní Evanjelia, pravdy viery. V počiatkoch svojich aktivít síce začínal od obrany katolíckej viery, apologetiky, potom však prešiel k prezentácii právd viery. Takúto potrebu si uvedomil najmä v Japonsku. Tam nebolo časté prijatie kresťanstva. Dokázal sa s tým zmieriť. Pochopil, že najprv je potrebné dlho informovať, potom je treba vytvoriť spoločenstvo svedectva zložené z rodených Japoncov a trpezlivo čakať na premenu človeka a jeho stretnutie s Kristom.
Nechcel nikoho obrátiť násilím. Veľmi rád používal medailónik Matky Božej Nepoškvrnenej. Nechával ho človeku, aby „Ona pôsobila“, ale pôsobil tiež tento samotný znak ako pamiatka na stretnutie s neobyčajným človekom.
Zvláštnou črtou pôsobenia sv. Maximiliána bola jeho mariánska úcta. To, čo odporúčal Rytierstvu Nepoškvrnenej v prvom Štatúte, realizoval dokonale sám. Uskutočňoval apoštolát „pod ochranou a prostredníctvom Nepoškvrnenej“. Za týmito jednoduchými slovami sa skrýva hlboký obsah, ktorý charakterizuje jeho osobnú svätosť,  jeho konanie a tiež cestu spásy, ktorú ukazoval všetkým ľuďom.
Jeho myšlienku možno v krátkosti predstaviť asi takto: V diele spásy, ktoré Boh započal, keď sa stal človekom, potreboval niekoho, kto bude „miestom“ Jeho vykročenia do ľudských dejín, potreboval matku. Za svoju Matku si vybral Máriu z Nazareta. Jej sa zveril ako dieťa matke. Tým, že seba zveril Jej, vytvoril „závislosť“ diela spásy na Nej. A Ona ako odpoveď celý svoj život darovala Synovi a Jeho dielu. A naďalej sa stará o spásu všetkých ľudí. Boh ju vybral pre úlohu svojej Matky vidiac, že nikdy nepovedala „nie“ Jeho vôli. Tým, že chcel Jej dokonalú lásku, uchránil Ju od dedičného hriechu. A teda od prvej chvíle jestvovania ju napĺňala láska k Bohu, a tak sa stala vzorom dokonalého človeka. Keď „nadišla plnosť času“, čiže chvíľa vtelenia Božieho Syna, Duch Svätý na Ňu zostúpil a uskutočnil počatie Ježiša. Odvtedy všetko, čo koná Duch Svätý pri neprestajnom uskutočnovaní spasenia a posvätenia človeka, koná to v úzkom spojení s Nepoškvrnenou. Preto každý skutok viery, nádeje a  lásky, každé obrátenie a vzrast k svätosti, ktoré je dielom Ducha Svätého, koná sa za účasti Nepoškvrnenej, Nevesty Ducha Svätého a Matky Ježiša, Božieho Syna, Spasiteľa sveta. Pretože z vôle Božej  bola Nepoškvrnená zapojená do diela spásy, sv. Maximilián Jej zveruje seba a celú svoju apoštolskú činnosť, aby sa obohatená o Jej lásku a milosť stávala dokonalejšou a účinnejšou. Nadšený Jej láskou k Bohu, pripravenosťou plniť Bohom zverené úlohy, sa náš Svätý snaží nasledovať Ju a predkladá Ju iným ako vzor pre nasledovanie. Vo svojom neobyčajnom nasadení v službe Kristovho kráľovstva, v hlásaní Pravdy, v službe spásy človeka, snaží sa ísť verne a vytrvalo cestou Služobnice Pána.
Svätý vedel zapojiť do evanjelizácie množstvo ľudí. Dokázal zhromaždiť stovky spolupracovníkov v Niepokalanowe, Boli to ľudia dobrej vôle, ktorí si uvedomovali, že spolupracujú na veľkom diele katechizácie Poľska či Japonska. A naozaj spolupôsobili. Práve v tomto ľudskom „kapitále“ spočíval rozvoj apoštolských diel Niepokalanova, kde každý vedel, že prikladá ruku k slovám o Bohu, posielaným do sveta, hoci to bol kuchár, ktorý varil redaktorom a tlačiarom obed, pracovník v práčovni, ktorí im pral košele, chorý, ktorý obetovaním utrpenia dával slovám o Bohu rozlet a dával im neopakovateľnú váhu účasti na Kristovom kríži.
Evanjelizácia sv. Maximiliána nemala charakter víťazného bubnovania na akýsi triumfalistický bubon Cirkvi. On sa delil o to, čo pre neho jediné bolo dôležité. Túžil po šťastí „obrátených“, lebo sám dúfal v takéto večné šťastie, lebo sám z viery čerpal silu a pokoj. Apoštoloval z lásky. Často vravieval, že pracuje na Božiu slávu, ale táto Božia sláva bola preňho vždy identická s kráľovstvom Krista, zloženým zo šťastných ľudí, ktorí žijú vierou, nádejou a láskou.
Barnaba Robak