Francúzsko: Prečo sa katolíci už nespovedajú?

Pre mnohých katolíkov je spoveď akýmsi „luxusom“ alebo dávnou spomienkou. Väčšina spovedníc zostáva prázdna. Prečo? Je spoveď skutočne potrebná? Uskutočnili sme celofrancúzsky výskum  o tejto málo populárnej a, žiaľ, i málo známej sviatosti - uvádza týždenník Famille Chretiénne.

„Iba neveľa veriacich sa spovedá pravidelne, ako tomu bolo pred 30 či 40 rokmi - konštatuje farár jednej z parížskych farností. Určite má táto nechuť k Sviatosti zmierenia spojitosť s celkovým úpadkom praktizovania náboženstva. Ale len čiastočne: vidno totiž obrovský rozdiel medzi počtom farníkov prijímajúcich Eucharistiu a počtom tých, ktorí pristupujú k spovedi.“ Napríklad Marc, ktorý sa angažuje v liturgickom skupine svojej farnosti, animátor pastoračnej skupiny, hovorí: „Nepotrebujem to, prosím Boha o odpustenie bezprostredne!“ Silvia, matka a babka: „Keby som niekoho zabila, to je čosi iné...“
V očiach mnohých kresťanov je táto sviatosť rezervovaná len pre špeciálne príležitosti. Žiaľ, tento chorý postoj sa zdá byť potvrdzovaný aj mnohými  kňazmi, ktorí bagatelizujú viny, ktoré veriaci často s ťažkým srdcom prinášajú do spovednice.
Kresťania sa sťažujú na nedostatok kňazov v spovedniciach.  („Musím ísť na faru, aby som si dohodol spoveď... poznám mnohých, ktorí nie sú schopní spraviť tento krok ako prvý!“ - vraví Charles).  Mnohí kňazi zas naopak  tvrdia, že zbytočne v kostoloch vyčkávajú na kajúcnikov. Obe strany spoločne konštatujú: veriaci sa prestávajú spovedať. Koho je to vina? „Nie iba kňazov, ani nie iba laikov“ - hovorí iný parížsky kňaz. „Je to spojené s celou atmosférou našej západnej zosvetštenej  civilizácie, ktorá stratila pocit hriechu a zmysel pre spásu.“ Kde sa vzala táto strata pocitu hriechu? „Najprv vymizlo jasné rozoznávanie toho, čo je dobré a čo je zlé... Je príliš veľa nevedomosti. Napríklad mladí pred manželstvom: väčšina z nich žije už spolu a ani nevedia, že to nie je v poriadku.“

Prečo dávame prednosť psychoterapeutom?

„Pocit viny a ľútosť, to nie je to isté!“ - zdôrazňuje otec Jean. „Pocit viny patrí do psychologickej roviny, je skutočne veľmi stiesňujúci a zanecháva človeka osamoteného spolu s jeho previnením. No ľútosť patrí do duchovnej roviny, nedeptá človeka, práve naopak, posiela ho na stretnutie s Tým, ktorý ho chce oslobodiť od každého zla.  Pochádza z obnovenej lásky. Zamieňanie si pocitu viny s ľútosťou často vedie k odmietnutiu Sviatosti Zmierenia: vtedy sa radi obraciame na psychoterapeutov, u ktorých hľadáme oslobodenie od pocitu viny, ktoré v samotnej podstate nič nerieši. Lebo človek vo svojej hĺbke dokonale vie, že je zodpovedný za určitý neporiadok; ak to neuzná, zostáva väzňom  spáchaného zla. Otec Jean medzi mnohými príčinami odmietania sviatostí vidí tiež ťažkosť, ktorú mnohí veriaci pociťujú v otázke prijatia učenia Cirkvi o antikoncepcii. Encyklika „Humanae Vitae“ vydaná v roku 1968 vzbudila nielen nepochopenie a pochybnosti, ale aj pocit neuskutočniteľnosti a znechutenia. Dodáva, že zmierenie s Cirkvou je veľkou úlohou, ktorá sa neuskutoční inak, iba cez Sviatosť Zmierenia.

Vyznanie je vyslobodením

Prečo by som mal hovoriť o svojich hriechoch človekovi, hoci by to bol kňaz? - pýtajú sa mnohí. „Otvorenie úst je znakom otvorenia srdca“ - hovorí otec Pascal Ide. Nedôvera voči Sviatosti Pokánia vyplýva tiež z neuznávania poslania kňaza ani prostredníckej úlohy Cirkvi, o ktorej v skutočnosti asi mnohí veľmi málo počuli. Hoci je počet pravidelných spovedí nízky, túžba po Božom odpustení je živšia ako kedykoľvek predtým. Stačí sa pozrieť na stretnutia či rozličné akcie organizované novými spoločenstvami, ktorých je vo Francúzsku mnoho, púte, duchovné cvičenia na mariánskych pútnických miestach: tu neprestajne horí večný oheň spovedí!
Biskup Guy Bagnard si všíma, že v našej dobe vyznanie alebo inak povedané  priznanie si vlastnej viny vyvoláva mnoho predsudkov pre ponižujúcu prax vynucovania priznania zo strany rozličných „tribunálov“ v dejinách našich národov. V dôsledku toho vzniká svet, kde, ako hovorí Henri de Lubac, „je zlo všade odhaľované, nikdy nie je vyznávané, vždy je znášané, nikdy páchané“. V rozhlase, televízii, novinách nachádzame rozličné vyznania, ktoré pripomínajú spoveď. Lebo túžba po vyznaní je hlboko vpísaná do ľudskej duše a „nič viac nevyslobodzuje ako slobodne vyjadrené vyznanie.“

„To nie je vlk, ale Baránok!“

„Tak teda, otče, vrhám sa do vlčej tlamy!“ - zvolal istý človek, ktorý zo strachu odkladal tak dlho, ako len mohol, vyznanie svojich hriechov. Otec Thierry de Roucy, ktorý túto udalosť opisuje v knihe Le Sacrament de la Miséricorde, sa voči týmto slovám ohradil: „Hádam Boh nie je vlkom, veď On je Baránok. Nevolá ťa preto, aby ťa chytil, nemá ukrytú pascu, iba ak pascu lásky! Ak ťa volá, volá ťa preto, aby ťa priviedol k sebe, aby ťa priviedol k tebe.“ Aké je to strašné, že hriech znetvoril v očiach ľudí  podobu Boha na podobu vlka! Úbohá karikatúra, ktorá ničí tak podobu človeka, ako i Boha!
Otec Potez konštatuje: „Ak niekto začína brať svoj kresťanský život seriózne, vždy objaví, že nemôže rásť bez tejto sviatosti. Toto objavovanie môže trvať dlho, ale Boh je  trpezlivý. A keď prichádza, je ako oslňujúce svetlo.“
 
Famille Chretienne