Čo vieme o modlitbe ruženca?

Mnohým dnešným katolíckym kresťanom sa modlitba ruženca zdá málo intelektuálna, ako modlitba, ktorá vyšla z primitívneho prostredia, keď ľudia nevedeli čítať žalmy. Unavuje ich svojou jednotvárnosťou a rozčuľuje systémom počítania Zdravasov a Otčenášov. Aj mnohí konvertiti majú nemalé ťažkosti s pochopením ruženca. Na druhej strane sú však tí, ktorí sa denne modlia ruženec, súkromne i verejne v spoločenstve a hovoria o jeho blahodarnom pôsobení na ich duchovný život.
Kardinál Joachim Meisner opisuje vo svojej knihe úvah o Panne Márii prípad istého robotníka, ktorý sa na začiatku nacistického režimu v Nemecku dostal bez žiadneho vypočúvania do koncentračného tábora v Dachau. Po jeho smrti poslali manželke oblečenie po nebohom, čo bolo na začiatku nacistickej krutovlády ešte bežné. Keď s trasúcimi rukami prezerala vrecká oblečenia, našla v jednom z nich zo zbytkov látky urobenú šnúrku, na ktorej boli uzlíky. Po desiatich malých uzlíkoch nasledoval vždy dvojitý uzol a tak to bolo päť krát za sebou. Žena držala v rukách ruženec jedného z mučeníkov 20. storočia, ruženec, ktorý si vyrobil jeho majiteľ v dachauskom pekle a ktorý ho chránil pred zúfalstvom. Vo vatikánskom múzeu môžete vidieť ruženec zhotovený vo vojenskom zajateckom tábore z najdrahocennejšieho materiálu, ktorý tam mali, z kúskov chleba. Kladieme si otázku: Čo je v pozadí hodnoty ruženca, že zajatec obetuje svoj prídel chleba, aby si ho zhotovil a mohol sa modliť? Prečo súčasní „moderní“ kresťania siahajú po pohanských modlitebných metódach, keď majú na dosah ruky tradičnú modlitbu ruženca? Pokúsme sa obzrieť do minulosti tejto úchvatnej modlitby a bližšie sa prizrieť jej vzniku a vývoju. Vari to prispeje aj k jej hlbšiemu pochopeniu a k odstráneniu našich prípadných rozpakov.
Zvyk počítať modlitby vo všetkých náboženstvách je veľmi starý. Cestovateľ Marco Polo píše o malabarskom kráľovi, ktorý mal na krku šnúru so 104 drahokamami, aby mohol počítať modlitby ráno a večer. Niečo podobné sa vyskytuje u budhistov a aj moslimovia nosia ruženec so 160 zrnkami. Z kresťanských čias sa traduje o sv. Pavlovi pustovníkovi, že denne si nabral do vrecka 300 kamienkov a jeden po druhom ich vyhadzoval, keď sa pomodlil určenú modlitbu.  Počiatky opakujúcej sa modlitby nájdeme tak u  mníchov východnej cirkvi, ako aj v latinskej cirkvi raného stredoveku, keď sa v neprestajnej modlitbe  vytvára podpora pre spojenie s Bohom. Počet modlitieb 50 alebo 150 je totožný s počtom 150 žalmov žaltára. Mnísi raného kresťanstva totiž recitovali denne 150 žalmov, tí, ktorí mali mnoho práce, sa modlievali iba tretinu, t. j. 50 žalmov. Írski mnísi, ktorí sa zaslúžili začiatkom stredoveku  nemalou mierou o rozšírenie a prehĺbenie duchovného života medzi jednoduchým ľudom popularizáciou pravidelnej ušnej sv. spovede, spájali Otče náš so Zdravas Mária do radov po 3x50 za sebou, aby tým, ktorí nevedia čítať, mohli uložiť ako pokánie rovnocennú hodnotu za žaltár. Takto sa Zdravas Mária stalo popri Otče náš modlitbou rozšírenou i medzi jednoduchým ľudom. Spomínaní mnísi tiež používali na počítanie modlitieb šnúru s hrčkami. Keď sa jej oba konce spojili, vznikla „corona“, „otčenášový špagát“. Jeho otvorená, nespojená forma sa nosila zavesená na opasku a dlho sa zachovala v Anglicku. Hrčky boli skoro nahradené zrniečkami, jadierkami, ale aj perlami a drahokamami. Keď sa v roku 1389 vydávala nevesta z Milána za francúzskeho kráľa, vymenúvajú sa drahokamy, ktoré si vzala so sebou a je medzi nimi aj „otčenášový špagát“. Výroba takýchto ružencov patrila k umeleckému remeslu a medzi cechmi veľkých miest sú častokrát spomínaní aj „pátričkári“ - výrobcovia vtedajších ružencov.
Už meno týchto cechov umeleckých remesiel naznačuje, že sa spočiatku počítali modlitby Pater noster, t.j. Otče náš. Od toho je pravdepodobne odvodené aj ľudové označenie pre ruženec - „pátričky“.
Od 12. storočia sa však objavuje aj forma počítania „zdravasov“. Tak sa modlieva dominikán Domenico di Levia denne tisíc Ave a môžeme sa dočítať, že so svojím ružencom aj zomrel. Ako predbežnú formu dnešného ruženca je možné uviesť ďalej Rozjímanie o živote Ježiša Krista,  napísané okolo r. 1300 cisterciánskou mníškou od sv. Tomáša z Trevíru. V ňom sa prejavujú už podstatné črty ruženca, ktorými sú spojenie radu Ave s meditáciou o Kristovi. Sestry spájajú stokrát opakovaný anjelský pozdrav so sto krátko vyjadrenými tajomstvami viery. Ide teda o meditáciu o Kristovi s mariánskymi prvkami.
Ďalší vývojový krok nás privádza ku kartuziánom do kláštora sv. Albána v Trevíre, kde sa mnísi okolo r. 1400 modlia ruženec s desiatkami zo života Ježiša Krista a rozšírujú ho ďalej. Je to predovšetkým zásluha dvoch kartuziánov, Adolfa z Essenu a Dominika z Pruska. Za ďalších propagátorov modlitby ruženca je treba spomenúť okrem kartuziánov predovšetkým dominikánov a tiež benediktínov. Sv. Dominik, zakladateľ kazateľského rádu, ktorý je považovaný podľa legendy za autora ruženca, výrazne prispel k jeho systematizácii a k rozšíreniu tejto modlitby. Definitívna forma ruženca, ako ju poznáme dnes, pochádza z 15. storočia a zásluhu na nej má predovšetkým ďalší dominikán - bl. Alan de la Roche (+1475). Jeho Mariánsky žaltár, ktorý sa podobá dnešnému dominikánskemu ružencu, obsahuje 15 Otčenášov, 150 Zdravasov a 150 tajomstiev, ktoré siahajú od zvestovania až k druhému Kristovmu príchodu. Zakladaním ružencových bratstiev a kázaním tento rehoľník výrazne prispel k rozšíreniu Mariánskeho žaltára.
Samotné meno rosarium - ruženec, je pomerne zvláštneho pôvodu. V stredoveku sa ním označujú traktáty morálky, zbierky kázní, atď. Obrazne je tak ruženec príručkou zbožného človeka. Modlitba ruženca v takej podobe, ako ju poznáme dnes, bola schválená r. 1569 pápežom-dominikánom sv. Piom V. Veľký rozkvet táto modlitba zaznamenala predovšetkým v IX. storočí. Pápež Lev XIII. vydal viacero listov, v ktorých ruženec odporúča. Ruženec odporúča i Panna Mária vo svojich zjaveniach v Lurdoch, v La Salette i vo Fatime. Vznikajú ružencové bratstvá a  cirkev obdarúva túto modlitbu odpustkami. Aj dnes nám cirkevné predpisy hovoria, že pri splnení obvyklých podmienok môžme získať plnomocné odpustky, ak sa pomodlíme ruženec v kostole, vo verejnom oratóriu, v rehoľnom spoločenstve, v rodine alebo v inom spoločenstve. Je pri tom potrebné modliť sa nepretržite, bez prerušenia.
Ruženec takto pred nás vystupuje ako modlitba mnohých podôb. Pápež Pavol VI. uvádza vo svojom Apoštolskom liste „Marialis Cultus“ nasledovné pohľady, ktoré sú typické pre túto formu modlitby. Predovšetkým je to jej biblický charakter, pretože tajomstvo a nosné modlitby sú prevzaté z Písma. Druhým znakom ruženca je jeho zachytenie dejín spásy, pretože uvažuje o najdôležitejších spásonosných udalostiach zo života Ježiša Krista a jeho Matky Márie. V ruženci sa nám zviditeľňujú stopy Ježiša vo svete. „Vyšiel som od Otca a prišiel som na svet a opúšťam zase svet a idem opäť k Otcovi“. Ak sa zamyslíme nad formou modlitby ruženca, tak môžeme povedať, že je to modlitba chvály a prosby, ale predovšetkým je to meditácia. Práve o tomto rozjímavom prvku hovorí pápež Pavol VI. : „Ak chýba prvok rozjímania, stane sa ruženec telom bez duše a jeho modleniu hrozí nebezpečenstvo vyústenia do mechanického opakovania formuliek.“ Ruženec je rozjímaním s jasnou obsahovou formou jednotlivých tajomstiev, a to ho radí jednoznačne ku kresťanskej forme modlitby. Tým sa tiež odlišuje od najrôznejších ázijských meditatívnych metód.
Ruženec nie je len meditatívnou technikou, ktorá má viesť k pokoju, harmónii a uvoľneniu, ale ako kresťanská modlitba je rozhovorom s osobným Bohom. Náš svet je plný blúdenia, plný križovatiek našich životných ciest, na ktorých nevieme, ako sa máme rozhodnúť a ktorým smerom sa vydať. Potrebujeme orientáciu. Siahneme po ruženci, s ktorým stojíme na ceste, čo má perspektívu.
Rafael Konzbul