Blahoslavenstvá

V druhom odporúčaní v „Kázni na hore“ nás Pán Ježiš nabáda k tomu, aby sme boli citliví na nešťastie iného človeka (por. Mt 5, 4).

Spolucítiť alebo ľutovať?

Charakteristickým postojom človeka v prípade nešťastia iných je spolucítenie. Tento pojem sa zásadne líši od pojmu ľutovať niekoho. Ľutovanie niekoho je celková vonkajšia reakcia, ktorá sa „skláňa nad utrpením, no nijako sa na ňom nezúčastňuje“. A naopak, spolucítenie nás nabáda k deleniu sa o nešťastie iného ako opak k nášmu vzďaľovaniu sa od neho. V praxi to znamená deliť sa s chudobným o jeho chudobu, deliť o jeho nešťastie, prijať jeho osud. V osvienčimskom tábore smrti sv. Maximilián zaujal miesto v cele smrti za otca rodiny. Sv. Martin z Tours sa podelil s chudobným o svoje šaty. Sv. František dal svoj posledný plášť uzimenému žobrákovi.
Žriedlom ľútosti je často predstava, že azda už zajtra môže podobný osud postretnúť i nás. Táto možnosť v nás motivuje solidaritu. Spolucítenie si možno už zajtra bude „uťahovať“ aj z nás samotných. Ide o blížneho a o súčasnosť. „Prežívanie danej všednej chvíle učí zabúdať na seba a vlastný rozvoj považuje za druhoradý v množstve služieb blížnemu“ (E. Sujak).
Ľútosť ani tak nemení ľudí, ako ich skôr posiľňuje v raste k dokonalosti. A spolucítenie, aj keď nevládze priniesť úľavu núdznemu, pôsobí i na toho, kto ho prežíva. Učí ho chápaniu nešťastia iných.
Podstata spolucítenia spočíva v tom, že vidiac plačúceho máme sami oči plné sĺz. A preto slová druhého blahoslavenstva sa nevzťahujú iba na tých, ktorí plačú pre nejaké nešťastie, ale aj na tých, ktorí plačú, keď vidia slzy nešťastných.
Svätý Pavol nás vo svojom liste Rimanom vyzýva k tomu, aby sme ako kresťania nikdy nezostávali ľahostajní k utrpeniu iných a aby sme im tým, že sa doňho pokúsime vžiť, pomáhali niesť ich kríže. Slová jeho odporúčania znejú: „Plačte s tými, ktorí plačú.“ (Rim 12, 15).

o. Stanislav Miaciaszek OFMConv