Ako zrnká ruženca...

Veriaci v Krista berú do svojich rúk veľmi často ruženec. Modlitba ruženca má stáročnú tradíciu. Vznikla najmä preto, aby umožnila Božiemu ľudu účasť na liturgickej modlitbe Cirkvi. Stalo sa tak v stredoveku, keď už latinský jazyk žalmov nebol pre veriacich zrozumiteľný. Ako je všeobecne známe, na rozšírení a rozvoji ružencovej modlitby mal veľkú zásluhu sv. Dominik a ním založený rád.
V našich časoch Svätý Otec Pavol VI. v adhortácii Marialis cultus pripomenul, že ruženec je akoby „zhrnutím celého Evanjelia“, že je „evanjeliovou modlitbou sústredenou na tajomstve vykupiteľského Vtelenia“, kde „opakovanie anjelského pozdravu Zdravas Mária vzdáva neustálu chválu Kristovi“. Ruženec je kontempláciou „tajomstiev Kristovho života, o ktorom rozjímame akoby srdcom Tej, ktorá zo všetkých bola najbližšia Pánovi“ (MC 42-47). Medzi liturgickými obradmi a nábožným praktizovaním ruženca - napriek ich zásadnému rozdielu - jestvuje úzke spojenie. Ruženec a liturgia sa týkajú tých istých spasiteľných udalostí, ktorých vykonávateľom je Kristus. Ruženec je nábožnou praxou, ktorá čerpá svoj počiatok zo svätej liturgie a ktorá k nej vo svojej prirodzenosti vedie.
Toto „držanie celej viery vo svojich rukách“, ako nazval ruženec kardinál Newman, nám neobyčajným spôsobom približuje spasiteľné tajomstvá Krista a spôsobuje, že naše rozjímanie o Ňom je akoby preniknuté myšlienkami Jeho Matky. To samotná Mária nás vedie z Nazaretu na Kalváriu a potom do jeruzalemského Večeradla. Učí nás, ktorí sa modlíme sv. ruženec, prijímať spasiteľné dary a pomáha, aby prinášali pravé ovocie v našom každodennom živote.

Preložené z knihy Teofila Siudeho: „Zawierzmy Maryi“