Sú to zore, čo prinášajú deň?

Na jar sa František vybral na návštevu k sestre Kláre. Posledná zima v pustovni bola najchudobnejšia na slnko, akú kedy František v živote zažil. Cestou po ktorej išli sa už ukazovali prví poslovia zobúdzajúcej sa prírody a za ich tichej prítomnosti sa pomaly dostali k San Damianu.
Klára bola veľmi šťastná, keď jej ohlásili príchod Františka. Ale keď uvidela jeho vychudnutú tvár - zrkadlo vnútorných bojov a bolestí, zostala zasiahnutá ľútosťou a smútkom. „František“, prehovorila potichu - „si za poslednú dobu veľmi unavený a vidím, že si veľa trpel.“ František odpovedal pohľadom a po chvíli dodal: „Pán mi zveril túto veľkú rodinu, a cítim zodpovednosť za vernosť bratov a ich povolanie.“
Klára prikývla na znak pochopenia a František pokračoval: „Dnes sa naše povolanie dostalo do pochybností. Mnohí bratia s pohľadom závisti hľadia na iné formy rehoľného života, lepšie organizované a dávajú ich za vzor ako viac účinné a dôkladnejšie. Chcú, aby sme ich prijali. A mne je z toho ťažko, že sú ustarostení len o to, aby sme sa nezdali byť nižšími ako ostatní. Snažia si vytvoriť vlastné miesto na slnku. Ja nie som proti týmto formám rehoľného života, ktoré boli potvrdené matkou Cirkvou, ale Pán ma nepovolal, aby som založil silný rád, ani univerzitu, ani mechanizmus na premoženie heretikov. Silný rád má presne vytýčené ciele. Musí niečo urobiť, alebo ochrániť a preto sa organizuje podľa týchto cieľov. Takýto rád nemôže nebyť účinný. Ale Pán nedal nám, menším bratom reformovať, vytvoriť alebo ochrániť nejaký inštitút svätej Cirkvi. On sám mi zjavil, že máme žiť podľa formy svätého Evanjelia, žiť, jednoducho žiť. Len žiť, ale intenzívne. Žiť nasledujúc pokoru, chudobu nášho Pána Ježiša Krista, odstraňujúc každú snahu po panovaní, každú formu prestíže, a žiť bez vlastníctva. Veľa som o tom rozmýšľal túto zimu v pustovni a som presvedčený, že na tento život podľa evanjelia sa nedajú aplikovať organizačné princípy iných rádov, bez rizika, že bude zničený. Nemôže byť regulovaný zvonku. Tento evanjeliový život ak je žitý pravdivo, musí vyústiť do plnej slobody a nájsť vlastný princíp v sebe samej. Títo bratia žiadajú presnejšiu a jasnú regulu. Ale ja im nemôžem povedať iné, len to, čo som už povedal - že regula a život menších bratov je žiť evanjelium nášho Pána Ježiša Krista. Nemám čo dodať ani zobrať. Bratia budú žiť v pokorných, chudobných podmienkach ako žil Pán, a ohlasovať Božie kráľovstvo celému stvoreniu, a žiť z toho, čo im bude ponúknuté. Takto bratia vytvoria na každom mieste slobodné bratstvo namiesto silného rádu. Budú synmi evanjelia.“
 Klára ho počúvala hlboko zaujatá a jeho slová v nej nachádzali hlbokú ozvenu. František sa počas svojho rozprávania úplne zmenil - chudý, zohnutý a chorý v tomto momente zažiaril neobyčajným svetlom. Jeho živé nadšenie ho vzpriamilo a prežarovalo. Zdalo sa, akoby jeden z prorokov prehovoril cez  Františkove  ústa. Klára za ten čas, čo hovoril, sa neprestávala pýtať Pána ako by mu pomohla.
„Cítim sa byť ako otec, ktorého jeho vlastné deti už nepoznajú. Hanbia sa za mňa, za moju jednoduchosť. „To nie je pravda,“ prerušila ho Klára, „to nemôžeš povedať o všetkých“. „Bože,“ vzdychol si František, „keby som vedel,čo ďalej robiť.“ Nastalo ticho, ktoré prerušila Klára: „Vieš, že Pán v evanjeliu hovorí, že Božie kráľovstvo je ako človek, ktorý zasadil dobré zrno na svoje pole. Vyrástlo zrno a tŕnie. A keď prišli sluhovia a chceli tŕnie vytrhať, Pán to nedovolil, aby spolu s tŕnim nevytrhali aj zrno... Boh sa nezúčastňuje na našej netrpezlivosti, úzkosti - On vie čakať. Tak ako nekonečne dobrý otec. Živí v nás klíček nádeje až dokonca. My sme ako roľníci, ktorí si nevedia predstaviť, že by sa zmenilo tŕnie na zrno. Ale Boh, ktorý sa nezas-tavuje na vonkajšom zjave, môže časom svojim milosrdenstvom premeniť srdcia ľudí. Čas, ktorý má Boh, je iný ako náš. Jeho srdce netlčie podľa nášho, ale podľa jeho milosrdenstva, ktoré ide časom a nikdy nezostarne. Je pre nás ťažké vojsť do tohto Božieho času, ale len tam nájdeme pokoj“. „Máš pravdu Klára, moje rozrušenie a netrpezlivosť majú korene v príliš ľudskom teréne. To si uvedomujem, ale hľadám Božiu odpoveď.“ Klára sa zamyslela a pokračovala: „Predpokladajme, že ku mne príde sestra ospravedlniť sa, že niečo rozbila. A tak ju vypočujem, dám jej nejakú radu a ako je to u nás zvykom, aj nejaké pokánie. Ale keď príde a povie, že podpálila kláštor a všetko zhorelo, myslím si, že nebudem môcť nič povedať. Budem prekvapená vecou, ktorá je väčšia ako ja. Zničenie kláštora je vec príliš veľká, aby som ňou mohla byť hlboko rozrušená. To, čo Boh sám založil, nemôže byť postavené na rozmare alebo vôli človeka. Božia stavba je postavená na pevných základoch.“
„Keby som mal vieru ako horčičné zrnko,“ vzdychol si František, „budúcnosť tejto veľkej rodiny, ktorú mi Pán zveril je príliš veľký fakt, aby záležal len odo mňa a mojich úbohých síl, aby som bol z toho skleslý.“
A toto poznanie v ňom vyklíčilo ako zrnko pokoja. František zostal ešte niekoľko dní v San Damiane. V pokoji kláštora a jasného svetla umbrijskej jari sa František pomaly zotavoval zo svojich bojov. Šťastný počúval spev škovránkov. Zdalo sa mu, akoby všetko objavoval odznova.
 
 Spracované podľa knihy Eloi Leclerc „La Sapienza di un Povero“, z taliančiny preložila Pacifika Jusková