Putovanie dejinami kresťanského sakrálneho umenia (1.)

Ranokresťanské umenie

Prenasledovanie bránilo prvým kresťanom verejne vykonávať náboženské obrady a stavať honosné budovy na oslavu Boha, ako to robili pohania na oslavu svojich božstiev. Preto sa kresťanská architektúra začala objavovať až v 4.storočí, keď cisár Konštatín povolil kresťanom verejne vyznávať svoje náboženstvo. Spoločenstvá veriacich sa sprvu schádzali v súkromných domoch a prvé formy kresťanského umenia sa vyvinuli v katakombách - podzemných cintorínoch s množstvom chodieb, ktorých steny boli vyzdobené maľbami a  v nich boli uložené sarkofágy s plastickou výzdobou.
Najstaršie nástenné maľby v katakombách pochádzajú z 2.storočia. Výzdoba sa vyznačuje krajnou jednoduchosťou, niektoré dekoratívne prvky sú ešte inšpirované rímskym pohanským umením, napríklad motív vtákov zobajúcich hrozno. Avšak výjavy hostín, námet pastiera nesúceho na pleciach ovcu a postavy orantov patria už do kresťanskej symboliky. Sú to prvé témy ikonografie, ktorej výrazové prostriedky sa ešte celkom neodpútali od mytologických príbehov. Dôkazom toho je obraz Krista - Orfea alebo Krista - Slnka. Najviac nástenných malieb sa zachovalo z 3.storočia. Ide o výjavy ilustrujúce rozličné zázraky, či už  inšpirované Svätým Písmom alebo textami modlitieb (zobrazenia Dobrého pastiera, Daniela v jame levovej, cyklu o Jonášovi, obrazy pripomínajúce krst, eucharistiu a pod.). Medzi najstaršie kresťanské maľby patrí nástenná maľba Posledná večera alebo Lámanie chleba z Gréckej kaplnky v Priscilliných katakombách v Ríme. Vznikla na konci 2.storočia a znázorňuje iba sedem hodovníkov, rovnako ako na mnohých iných podobných maľbách. V 4.storočí, keď bol povolebný kult mučeníkov a premiestňovanie ich pozostatkov, katakomby nahradili baziliky a martýriá. Katakomby sa stali potom hojne navštevovanými pútnickými miestami, ale slúžili iba ako pohrebiská.
V druhej polovici 4.storočia sa vyvinul nový, prepracovanejší sloh ranokresťanského umenia, ktorý reprezentujú predovšetkým maľby v katakombách na Via Latina.  Osobitou krásou tu vyniká cyklus dejín vyvo-leného národa, ktoré sú typickým námetom malieb z tohto obdobia. Za pápeža Damasa vznikli v Domicilliných katakombách krásne nástenné maľby, napríklad obraz posmrtného uvítania Panny Márie v nebi sv. Petronilou, dcérou sv.Petra a maľby v Kalixtových katakombách s obrazom Mojžiša. Na sklonku tohto storočia sa objavujú triumfálne námety, ktoré sa neskôr uplatňujú najmä v monumentálnej maľbe a mozaike (námety božského pôvodu cirkvi, víťazného Krista, Krista na tróne s apoštolmi a baránkom). Najkrajším príkladom týchto tendencií je freska v katakombách sv.Petra a Marcellina.
Až do zmierenia Rímskej ríše a Cirkvi nejestvovala kresťanská architektúra s konkrétnymi stavebnými typmi, ktoré by vo svojej funkčnosti zodpovedali liturgickým požiadavkám. Kultové stavby z obdobia pred Konštantínom možno zhrnúť pod rímsky názov Titulus. Išlo o skutočné domy, ktoré sa našli pod základmi niektorých kostolov v Ríme (S.Clemente, S.Marino, S.Crisogono a i.). Ilegálne postavenie a nútené mlčanie Cirkvi sa radikálne zmenilo Milánskym endiktom z roku 313., pod ochranou cisára Konštantína a jeho rodiny, najmä matky sv.Heleny, sa stala Cirkev vedúcou spoločenskou silou. Biskupi slobodnej Cirkvi sa stali  iniciátormi veľkých stavieb. V stavebnej činnosti Konštantínovej rodiny sa uplatnil bazilikálny typ kostola, najmä v Ríme (napr.chrám sv.Petra a sv.Pavla) a nový typ memoriálneho chrámu - nazvaný “martýrium“ podľa rotundy postavenej nad hrobom Pána Ježiša v Jeruzaleme. Ten sa veľmi rýchlo rozšíril po celom kresťanskom Stredomorí  a pretrval do stredoveku. V 4.storočí podnietila rozvoj kresťanskej architektúry spomínaná cisárska rodina na miestach vzdialených od seba tisíce kilometrov: v Ríme, v Jeruzaleme, Betleheme, v Konstantinopole alebo Trevíre a Aquillei.
 
Spracovala Silvia Struhárová