Prvou obeťou umelého potratu je dieťa, druhou matka

„Dala som si odstrániť  dieťa.  A ako zomrelo moje dieťa, zomrelo aj niečo vo mne, čo sa  už nikdy nemôže  prebudiť k životu. Už by som to neurobila. V desivých  snoch vidím, ako mi moje  malé dievčatko beží v ústrety a zakaždým  sa pýta: „Prečo, mama, prečo?“ A tento  sen a pohľad malého dieťaťa  ma prenasledujú od chvíle, čo som si dala urobiť ten  zákrok.“

Toto je spoveď mladého dievčaťa po potrate. Čo je teda potrat  v  skutočnosti? Je to zlo, alebo je to niečo normálne na čo má  každá žena právo? Je  to vražda ľudskej bytosti. Plod sa hneď po  počatí stáva ľudskou bytosťou.  Neexistuje nijaký bod, v ktorom  by nastala premena z ničoho na niečo, z neosoby  na osobu.
Veľkosť  6 týždňového embrya je 2 cm a váži iba niekoľko gramov. Je  už  ale natoľko vyvinuté, že pracuje jeho mozog a bije jeho srdce. V  najbližších  dňoch sa žena dozvie, či dostane očakávanú menštruáciu,  alebo nie. Takže potrat  sa nikdy nevykoná pred šiestym týždňom  tehotenstva. Kto by ale chcel ublížiť  niekoľko týždňovému dieťaťu,  bol by považovaný za toho najhoršieho človeka na  svete. Keď sa  ale žena rozhodne zabiť svoje ešte nenarodené dieťa, pokladá sa  to  za normálne, veď má na to právo. Dokonca potrat z osobných  dôvodov je v USA  legálny počas celých deviatich mesiacov tehotenstva.
Zabitie dieťaťa v tele  jeho matky je brutálnym násilím. Pri  tom sú ale dve obete. Dieťa, ktoré je  hrozným spôsobom zabité  a matka, ktorá nesie psychické následky až do smrti.  Potrat znamená  vždy skúsenosť so smrťou, aj keď matka dieťa ako také popiera,  alebo  nevie nič o vývojovom stupni dieťaťa, alebo o postupe pri jeho zabíjaní.  Telesné a duševné následky, ktoré sú známe ako popotratový syndróm  majú rôznu  formu. Časté sú príznaky ako pri poúrazovom šoku, uprené  pozorovanie tehotných  žien a malých detí, alebo panický strach  pri pohľade na ne. Niektoré ženy majú  problémy so spánkom. Jedny  trápia desivé sny, iné vidia svoje zabité dieťa aj  počas dňa.  Stretávame sa s poruchami koncentrácie, neprimeranými citovými  reakciami  alebo hysterickými výkrikmi. Náhle prerušenie tehotenstva spôsobuje  aj  prerušenie hormonálneho cyklu a to zanechá v matke pocit prázdnoty  a  bezcieľnosti, čo často vedie k depresii. Tá sa može prejavovať  hneď po potrate,  ale aj o veľa rokov neskôr. Veľmi často sa lekári  stretajú s depresívnymi  neurózami s vedomím viny. Žena si jasne  uvedomuje, že zničila niečo, čo sa mohlo  stať jej životným obsahom  - zabila kúsok seba. Časté sú aj pokusy o samovraždu.  V skutočnosti  však žena nechce spáchať samovraždu, iba chce dať najavo svoju  túžbu  po pomoci. Nastupuje pocit poškodenia, ujmy. Stáva sa agresívnou  voči  sebe, otcovi dieťaťa, ale aj voči lekárovi, ktorý potrat  vykonal. Žena cíti, že  pre ňu nie je návratu do neviny, preto  má sklon správať sa voči sebe i voči iným  cynicky. Kritický je  pre ňu najmä deň, kedy by sa bolo narodilo dieťa. Ženy,  ktoré  podstúpili potrat, hľadajú pomoc, aby zvládli tento syndróm. Niektoré  sa  stávajú hyperaktívnymi a prácou chcú odčiniť svoju vinu. Iné  začnú nadmerne piť alkohol, užívať lieky, brať drogy. A to všetko s jediným  cieľom zabudnúť na  nenahraditeľnú stratu v ich vnútri.
Žena  po podstúpení  potratu je úplne  zmenená. Namiesto vľúdnosti, nežnosti  a lásky, prichádza zlá nálada, neovládanie  sa, hrubosť a netolerantnosť.  Tieto vlastnosti sú trvalé a neliečiteľné, lebo sa  stalo niečo,  čo čas nezmierni. Tu nepomáha ani psychoterapia. Potrat poznačí dušu  ženy bezprostredne a nenávratne. Toto je teda niekoľko možných  následkov tohto,  na prvý pohľad jednoduchého a vraj neškodného lekárskeho  úkonu. V skutočnosti je ich  však oveľa viac.
Pri liečení môže  len s veľkými problémami pomôcť medicína, ktorá  nesie tiež svoju vinu.  Správanie  žien  pri popotratovom syndróme je  podobné správaniu sa  vraha, ktorého hryzie  vlastné svedomie. Teda ako pri každom veľkom  hriechu je jedinou úspešnou terapiou ľútosť, pokánie  a prosba o odpustenie. Všetko ostatné môže iba na určitý čas potlačiť príznaky popotratového syndrómu.
Dnes  sa o potratoch  hovorí ako práve ženy na rozhodnutie. Ale či môže človek  rozhodovať  o bytí a nebytí iného? Vždy v histórii, keď sa o to pokúšali niektorí  jedinci, dopadli veľmi neslávne a skončili na smetisku dejín.  Vari sme zabudli  na Herodesa, Napoleóna, Hitlera, Stalina, ...  ? Kam majú teda patriť matky  vrahyne?
Pred tým ako sa k niečomu  takému žena rozhodne, nech jej slúžia  skúsenosti iných žien. Žien,  ktoré za svoj neuvážený čin trpia bolesťou až do  svojej smrti.  Žien, z ktorých každá druhá by chcela svoje dieťa naspäť. A žien,  ktoré by veľmi chceli, no nemôžu mať dieťa. Človek,  ktorý s plnou silou bojuje proti Bohu, prírode a sám proti sebe, speje do záhuby.  Skúsme sa v tichosti nad  týmto barbarstvom zamyslieť.
Beata Fintorová