Opodstatnenosť mariánskej úcty

Veľmi často počujeme námietku, najmä zo strany nekatolíckych kresťanov, ale žiaľ aj z vnútra Cirkvi, že Panne Márii sa prejavuje prehnane veľká úcta, že rozličné mariánske zjavenia nám zastierajú pohľad na zjavenie Ježiša Krista v Evanjeliu a vôbec, že mariánska úcta by sa mala značne „okresať“. Aké je miesto Ježišovej Matky v živote kresťana? Aký postoj máme zaujať k rozličným mariánskym zjaveniam? A vôbec,  prečo je mariánska úcta opodstatnená?

Dôvodom, ktorý mnohí kresťania odmietajúci mariánsku úctu uvádzajú pre obhájenie svojich  postojov,  je neuveriteľný nárast rozličných mariánskych zjavení v poslednej dobe. Tvrdia, že význam, ktorý sa im pripisuje, ohrozuje v živote kresťana miesto  najdôležitejšieho Zjavenia - zjavenia  osoby Ježiša Krista.
Aký je skutočný postoj Cirkvi k tzv. súkromným zjaveniam? Cirkev verí a učí, že Božie Zjavenie odovzdané ľuďom všetkých generácii vo Svätom Písme a predovšetkým uskutočnené v osobe Božieho Syna,  je dostačujúce na to, aby každý človek mohol objaviť cestu spásy a vykročiť za Ježišom. A nepotrebuje dodatočné súkromné zjavenia.
No Cirkev nemôže odmietnuť skutočnosť, že sa stretáme i so súkromnými zjaveniami. Podľa Sv. Písma mal skúsenosť súkromných zjavení už sv. Pavol Apoštol. Spomeňme si len na zjavenie Ježiša cestou do Damašku, kde šiel Pavol s úmyslom ublížiť kresťanom, či  na informácie o Pavlových rozhovoroch s Pánom či s anjelmi (por. Sk 16, 6-8; 22, 17-21; 27, 23-24; 2 Kor 12, 1-4. 8-9).
Voči súkromným zjaveniam je Cirkev veľmi opatrná, vždy podrobne skúma ich obsah a trvá pomerne dlho, kým ich v prípade, že uzná ich autenticitu, vyhlási za pravé. No častokrát označí aj údajné zjavenia a ich obsah za nezlučiteľné s vierou kresťana-katolíka. Uznané zjavenia pomáhajú mnohým veriacim prehĺbiť si svoju vieru a lásku k Bohu skrze Pannu Máriu, no viera v tieto súkromné zjavenia (hoci sú Cirkvou uznané), nie je pre katolíkov záväzná.
Pozrime sa však na obsah Cirkvou uznaných súkromných zjavení Panny Márie, ktoré mnohí naši súčasníci odmietajú. Panna Mária v nich vyzýva k pokániu a obráteniu, k skutočnému žitiu Evanjelia. Čiže neprináša nejaké „novinky“, ale pripomína stálu aktuálnosť posolstva Božieho Slova. Súkromné zjavenia niekedy odporúčajú rozličné formy zbožnosti a uctievania, ktoré sú pre dané obdobie potrebné - či je to úcta k Božskému Srdcu, Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie alebo modlitba sv. ruženca. Vlastne potvrdzujú častokrát už „zabehnuté“ zvyklosti v praktizovaní súkromných pobožností v niektorých častiach sveta.
K námetom pre zlepšenie duchovného života, ktoré vyplývajú zo súkromných zjavení, sa Cirkev stavia podobne ako k  námetom zo života niektorých svätých. Napríklad duchovnosť sv. Františka, ktorá sa sústreďuje na Kristovi v Eucharistii a láske k Bohu, ktorého môžme vnímať v kráse Ním stvorenej prírody, sa stala skutočným cenným dedičstvom pre celú Cirkev. Tak isto si Cirkev váži vplyv mnohých východných otcov, vplyv sv. Bernarda z Clairvaux či sv. Ľudovíta Grignona de Montfort na mariánsku úctu, pretože forma, akou ju praktizovali a najmä duch, s ktorým ju praktizovali, priniesli veľmi dobré ovocie.
V súvislosti so súkromnými zjaveniami sa nemôžeme vyhnúť ani jednému veľmi citlivému problému. Je ním prílišná „senzáciechtivosť“ niektorých veriacich, ktorí v honbe za novými a novými súkromnými zjaveniami na najrozličnejších miestach, majú problém prežívať svoju vieru v „šedivosti“ všedného dňa, bez nových a nových „úžasných posolstiev“.  Prejavy viery týchto ľudí dostávajú častokrát úplne nezdravú formu v akomsi sektárskom  vytváraní  skupín ľudí, ktorí „na rozdiel od zvyšku skazenej Cirkvi majú radi Pannu Máriu“ a niekedy úplne otvorene pohŕdajú stanoviskom Cirkvi k niektorým údajným zjaveniam alebo výzvami cirkevných predstaviteľov na zdržanlivosť v šírení údajných posolstiev z týchto súkromných zjavením. Azda nie úplne vedomým pohŕdaním cirkevnou autoritou nahlodávajú jednotu Cirkvi a nepochybne sa značnou mierou podpisujú pod iné choré postoje našich súčasníkov, ktorí v snahe chrániť sa pred zlým vplyvom takejto „senzáciechtivosti“ odmietajú mariánsku úctu vôbec. A na záver si povedzme to najdôležitejšie. Prečo je mariánska úcta vôbec opodstatnená? V prvom rade jej opodstatnenosť vyplýva z miesta Márie vo svete viditeľnom i neviditeľnom. Tým, že ju Boh neobyčajným spôsobom vyzdvihol a zvolil si Ju za Matku svojho Syna, tým, že Mária ochotne túto úlohu prijala, zasluhuje si našu plnú úctu a vďačnosť. Veď bez Jej ochotného „fiat“ by sa nemohlo stať „Slovo telom“.
Svojim tichým a zbožným životom, stálou blízkosťou svojmu Synovi počas prípravy na Jeho verejné účinkovanie, verným zotrvávaním pod krížom, na ktorom umieral za naše hriechy, „uchovávaním“ a žitím Božieho slova každý deň a naplno, je nám Mária dokonalým vzorom kresťana, Kristovho nasledovníka. A podľa Ježišovej vôle, keď jej v osobe Jána zveril z kríža všetkých svojich nasledovníkov, ba celé ľudstvo, je aj  našou dobrou Matkou. Matkou nás všetkých. Ak prosíme v rozličným zložitých i menej zložitých životných situáciach našich priateľov, známych i neznámych o modlitby, je nepochopiteľné, prečo by sme sa s takými istými prosbami nemali obracať na Matku Božiu.
Svätý Augustín povedal: „Kto si nectí Matku, nectí si ani Syna“. V tejto vete je ukrytá pravda o mariánskej úcte.
Dariusz Żuk-Olszewski