Evanjelium života verzus kultúra smrti

Je sychravý februárový podvečer. Pred budovou slovenského parlamentu sa skupina mladých ľudí s bielymi stužkami na vetrov-kách a kabátoch modlí sv. ruženec. Modlí sa ho za nevinné obete najbarbarskejšieho vraždenia v histórii - vraždenia nevinných nenarodených detí. Svoje modlitby prednášajú Bohu i za zákonodarcov, ktorí práve schvaľujú novú ústavu. Skupina z nich navrhla, aby nová ústava konečne zaručovala základné ľudské právo žiť skutočne každému občanovi - aj tomu najbezbrannejšiemu. Poslancov v tejto chvíli nedelí politická príslušnosť a úzke skupinové záujmy, ale základný postoj k životu - na jednej strane úcta k nemu od jeho počiatku po prirodzenú smrť, na strane druhej pohŕdanie týmto najväčším Božím darom v mene akejsi demokracie. Žiaľ, v kruhoch našej „národnej elity“ na strane vládnej koalície i opozície zavládla ľahostajnosť a alibizmus. Obetovali vlastných bezbranných spoluobčanov novej ústave, ktorá odmietla odstrániť neprávosť prehliadanú predchádzajúcimi parlamentmi, či iným politickým záujmom. Aká je to ústava, aký je to „demokratický“ štát, aký sú to poslanci, ktorí šliapu po základnom ľudskom práve - práve na život???
Nepriaznivé počasie, nie príliš priateľský postoj policajtov chrániacich našich volených zástupcov v budove Národnej Rady i viac než nenávistný postoj takmer všetkých svetských médií ku kampani „Človekom od počatia“, úplné mlčanie o tichom zhromaždení pred budovou parlamentu, napriek tomu, že ho zaznamenalo niekoľko televíznych štábov, to všetko je akýmsi symbolickým zrkadlom postojov našej spoločnosti, ktorá sa stáva čoraz nepriateľskejšou voči deťom i voči Pánovi všetkého stvorenstva.
S najväčším krikom obhajujú umelé potraty pre tragické ekonomické podmienky mladých rodín zástupcovia tej strany, ktorá je za túto situáciu priamo zodpovedná, pretože jej ministri riadia správu financií, sociálnych vecí, školstva...   Zbedačovanie rodín spôsobené práve politikou týchto ministrov by malo ospravedlniť  presadzovaný zúrivý boj proti bezbranným nenarodeným deťom v záuj-me akejsi „ modernej spoločnosti“. No nie len oni sú za tento stav zodpovední.
Azda ako nikdy doposiaľ je pre nás povinnosťou nemlčať. Sme povinní otvárať oči tým, ktorí sú oklamaní manipuláciou zo strany médií. Za výkon svojich súčasných žiakov z Markízy, Pravdy, Momentu, ale i mnohých ďaľších „hlásnych trúb“ budovateľov „nového svetového poriadku“ v kampani proti životu by sa nemusel hanbiť ani pán Goebels. Preto v tomto čísle „Rytiera“ chceme venovať viac priestoru článkom s „pro-life“ tématikou. V iných ako kresťanských médiách totiž ľudia, ktorí chcú budovať kultúru života, nemajú možnosť svoje postoje prezentovať.
Na záver by som chcel spomenúť ešte jednu bolestnú skúsenosť, ktorú som si obzvlášť uvedomil na spomínanom tichom sviečkovom stretnutí pred budovou NR SR. Dvaja starší páni, ktorí sa k tichej spoločnej modlitbe zhruba troch stoviek mladých ľudí pridali, smutne skonštatovali. „ Žiaľ, nič sa nezmení, kým sa nebudú k vraždeniu nevinných častejšie vyjadrovať naši duchovní. Ľuďom je potrebné neustále ohlasovať Evanjelium života. Keby v kázňach či iných príhovoroch častejšie pozdvihovali svoj hlas v obrane nevinných nenarodených detí, keby častejšie a jasne podporili tých, ktorí pozdvihujú svoj hlas v obrane nenarodených, keby sa jasne postavili proti dnešnej nekresťanskej sociálnej politike, vyzeralo by to určite inak. Veď ich slová majú veľmi veľkú váhu.“
Dariusz Żuk-Olszewski