Vianočný stromček a obrázok Matky Božej

Skutočný vianočný príbeh

Príbeh, ktorý vám chcem rozpovedať,  sa stal presne pred šesťdesiatimi rokmi, neďaleko ruského Archangeľska, pri osade Volosnoje. Sem boli odvlečení po okupácii Poľska Hitlerovou a Stalinovou armádou mnohí Poliaci a Poľky na nútené práce v lese.  Žili v chudobnej osade a na celé týždne odchádzali do lesa, kde bývali  vo veľkých spoločných barakoch. A práve tu sa odohral nezvyčajný vianočný príbeh...

Tuhá ruská zima už nadobro ovládla lesy v okolí Archangeľska a koruny majestátnych smrekov pokryla snehom. Práca mužov i žien, ktorí boli násilne odvlečení zo svojich domovov  a prinútení nevoľnícky pracovať  tisíce kilometrov od svojich blízkych, sa stávala ešte neznesiteľnejšou. Dlhé hodiny sa brodili  vo vysokom snehu, mráz  im prenikal kosti na slabo obutých nohách a pod premočenými rukavicami. Na prácu, ktorá je vyčerpávajúca aj pre silných chlapov, boli posielané mnohé ženy. Blížili sa Vianoce, hoci každodenný stereotyp neľudskej práce na „lesoučástku“ Volosnoje tomu nijak nenasvedčoval. V jeden všedný podvečer, cestou z jedálne na „ubytovňu“, mladá, sotva osemnásťročná Mária  svojim spolubývajúcim s nadšením vravela: „Dievčatá, už sme tu viac ako desať mesiacov a takmer sme nezažili nič pekného. Onedlho budú Vianoce, prvé, ktoré strávime ďaleko od svojich domovov. Mali by sme ich pekne pripraviť a prežiť tak, ako sa na kresťanov patrí. Mali by sme si v našom baraku ozdobiť vianočný stromček. Čo vy nato?“
„Stromčekov môžme z lesa priniesť hoc i desať, ale čím ich ozdobíme?“ - zareagovala jedna zo žien. Väčšina však rezignovane kývla rukou a bez žiadneho nadšenia šla ďalej. Mária sa však nenechala od svojej myšlienky odradiť. V najbližšiu sobotu zorganizovala pod zámienkou, že sa musia nutne po dlhšom čase umyť a prezliecť, výpravu do osady, kde žili ich rodiny. Každá žena dostala za úlohu priniesť z domu nejakú ozdobu na stromček. No v chudobných chatrčiach nenašli takmer nič. Do tábora sa vracali iba s hŕstkou prázdnych ligotavých papierikov z cukríkov a niekoľkými hárkami čistého bieleho papiera. Jednej zo žien sa podarilo získať kúsok vaty. To bolo všetko.
Na Štedrý deň priniesli z lesa malú jedličku.  V napratanej miestnosti baraku ju umiestnili na stôl a začali ju ozdobovať tým, čo mali. Papier i obaly z cukríkov postrihali na tenučké pásiky a týmto „ozdobným materiálom“ obsypali celý stromček. Keď ženy dokončievali ozdobovanie stromčeka, Mária vytiahla čosi  z kabáta s víťazoslávnym úsmevom človeka, ktorý chystá veľké prekvapenie. To čosi bol krásny obrázok Panny Márie s malým Ježiškom v náručí.
„Teraz sa nám zíde ten kúsok vaty“ - povedala žena, ktorá ho opatrne vyberala z neveľkej kôpky svojich vecí. Vata poslúžila ako rámček na obrázok Najsvätejšej Panny a jej Dieťatka. Obrázok opatrne položili medzi halúzky stromčeka na dobre viditeľné miesto.
Všetko sa odohralo v tichosti, aby na seba ženy neupútali nežiadúcu pozornosť susedov či dozorcov.
Miestnosť, kde boli ubytované ženy, susedila s dvoma ďalšími miestnosťami - miestnosťou mužov odvlečených z Poľska a miestnosťou  robotníkov, ktorí patrili do skupiny „slobodných“. Ťažko povedať, akej boli národnosti, lebo to nezaujímalo ani ich samotných, no hovorili o sebe ako o „tunajších severanoch“. Poliaci ich jednoducho nazývali „Sovieti“.
Na rozdiel od ostatných sa správali veľmi hlučne, deň čo deň niečo oslavovali a neustále pili a vyjadrovali sa veľmi nevyberane. Tejto „podarenej“ skupine „šéfoval“ obzvlášť vulgárny, drsný chlap, ktorého nazvime Sergej. Bol to človek bez žiadnych zábran, neobyčajne bezcitný a veľký „milovník fľašky“. Tento Sergej veľmi často vo svojich nadávkach a preklínaniach urážal Boha a Jeho Matku. Miestnosť, kde bývali „slobodní“, susedila s miestnosťou, kde bývali ženy a bola oddelená dverami  zaistenými iba neveľkým hákom. Na Štedrý večer, keď sa ženy zhromaždili okolo stromčeka na spoločnú modlitbu, „slobodní“ na čele so Sergejom „oslavovali“ hlučnejšie ako inokedy a z prinesených flašiek samohonky si „uhli“ viac ako inokedy. Zrazu sa ozval z ich izby hurónsky rev poznačený značnou opitosťou: „Chlapci, poďte, ideme pozabíjať Poliakov“. Sergej sa so sekerou v ruke vrhol na dvere a nasledovalo ho niekoľko jeho kamarátov. Ženy chvejúce sa strachom čakali, čo sa stane. Hák čosi vydržal, no nakoniec povolil pod údermi sekery. Do miestnosti vtrhla hŕstka podnapitých mužov  na čele so Sergejom.
„Pozrime sa, ozdobili ste si stromček“ -  precedil výsmešne pomedzi zuby so zjavnou nenávisťou v očiach. Vtom zbadal medzi konárikmi jedličky obrázok Matky Božej s Ježiškom v náručí. V očiach mu prebleslo čosi diabolské.“Vyskúšame, či jestvuješ, Matka Božia. Ak zhoríš, znamená to, že nie si. Ak nie, zamyslím sa nad tým, či existuješ.“ O malú chvíľu sa mu podarilo vytiahnuť z vrecka zápalky a za strašného rehotu svojich kumpánov jednu zapálil. Takmer okamžite vzbĺkol celý stromček. Muži rýchlo precitli zo svojho alkoholového opojenia a snažili sa hasiť, čím sa dalo, aby nezhorel celý barak. No stromček rýchlo zhorel. Iba na stôl vedľa jeho zvyškov dopadol obrázok Panny Márie s Ježiškom, ktorému oheň nijak neublížil. Sergej i jeho ostatní zostali mlčky stáť ako obarení. Po chvíli ticha Sergej skonštatoval: „Tak teda predsa jestvuješ, Bože,  a jestvuje i Tvoja Matka“.
Zvyšok Svätého Večera ženy strávili v modlitbách a ďakovaní Bohu a Jeho Matke za toto nevšedné vianočné divadlo. A od tohto večera nastali v tábore lepšie časy. Sergej sa vrátil k viere, ktorú mu kedysi do srdca vštepili jeho jednoduchí nábožní rodičia a ktorú mu zo srdca vytrhla nenávistná ateistická  propaganda a výchova v škole. Aj mnohí z jeho kamarátov začali hlbšie premýšľať o tejto štedrovečernej udalosti.
A azda nik, kto bol v tom čase v drevorubačskom tábore neďaleko Volosného, nezabudol na tento krásny neobyčajný vianočný darček od Ježiška a Jeho Matky.
Podľa skutočnej udalosti spracoval D.