Kresťania nemôžu zostať rozdelení

Pri pohľade na rok 2000 je to azda najväčšia úloha. Nemôžeme predstúpiť pred Krista, Pána dejín, tak rozdelení, ako sme sa, žiaľ, ocitli v priebehu druhého tisícročia. Tieto rozdiely sa musia premeniť na zblíženie a svornosť. Musia sa zaceliť rany na ceste zjednotenia kresťanov. Pred týmto veľkým jubileom Cirkev potrebuje „metanoiu“, čiže prehodnotenie historických chýb a nedbalostí svojich detí v porovnaní s požiadavkami evanjelia. Iba odvážne uznanie vín a zanedbania dobrého, za ktoré sú kresťania nejako zodpovední, ako aj veľkodušné predsavzatie napraviť ich s pomocou Božou, môže dať účinný popud k novej evanjelizácii a uľahčiť cestu k jednote. Toto je základné jadro nášho poslania podľa vety Božského Učiteľa, ktorú vyslovil, keď sa chystal podstúpiť dramatické udalosti umučenia: „Aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21).
Zoči-voči rozdeleniu, ktoré dolieha na kresťanský svet už celé storočia, nemôžeme zostať nečinní. Katolíci a nekatolíci nemôžu nepociťovať vnútornú úzkosť, keď sledujú svoje odlúčenie, také odchodné od slov Ježiša Krista pri Poslednej večeri (porov. Jn 17, 20-23). Isteže, základna jednota Cirkvi, ako ju chcel jej Zakladateľ, nikdy nepominula: zostáva neporušená v katolíckej Cirkvi, ktorá sa zrodila na Turíce zoslaním Ducha Svätého apoštolom a zostala verná doktrinálnej a komunitnej tradícii, položenej na základoch oprávnených pastierov v jednote s Petrovým nástupcom. Je to prozreteľnostný fakt, v ktorom sa vnútorne prelínajú historické udalosti s teologickými základmi, ako dôsledok Kristovej vôle. Nemožno však poprieť, že pri svojom historickom uskutočňovaní, tak v minulosti, ako aj v prítomnosti, sa jednota Cirkvi neprejavuje úplne ani v nadšení, ani v rozlete, aké by mohla a mala mať podľa evanjeliových požiadaviek.
Prvým postojom kresťanov, ktorí sa usilujú o jednotu a uvedomujú si vzdialenosť Kristom chcenej jednoty od jednoty prakticky uskutočňovanej, musí byť preto vzhliadnutie k nebu a modlitba k Bohu, aby zosielal stále nové podnety k jednote, v inšpirácii Ducha Svätého.
Aby bol ekumenizmus skutočný a plodný, vyžaduje od veriacich katolíkov niekoľko zásadných postojov. Predovšetým lásku s pohľadom plným  vľúdnosti a živú túžbu spolupracovať, kde je to len možné, s bratmi iných cirkví a cirkevných spoločenstiev. Na druhom mieste vyžaduje vernosť voči katolíckej Cirkvi, s vedomím nedostatkov, ktoré preukazuje správanie sa niektorých jej členov. Na treťom mieste požaduje ducha rozlišovania, ktorý vie oceniť, čo je dobré a chvályhodné.
Napokon je potrebná úprimná vôľa po očistení a obnove, jednak cez osobné úsilie smerom ku kresťanskej dokonalosti, jednak prispením „každého podľa svojich možností, aby Cirkev, ktorá nosí na svojom tele Ježišovo poníženie a umieranie (porov. 2 Kor 4, 10; Flp 2, 5-8), sa každým dňom viac a viac očisťovala a obnovovala, až kým si ju Kristus nevyzdvihne v žiarivej sláve a nebude bez vrásky a poškvrny (porov Ef 5, 27)“ (Unitatis redintegratio, 4).

Katolíci a pravoslávni: vzťahy úprimnej lásky

S touto vyhliadkou vyzývame našich veriacich, katolíkov i pravoslávnych, aby posilnili ducha vzájomného bratstva, ktoré vychádza z jedného krstu a z účasti na sviatostnom živote. V priebehu dejín a nedávnej minulosti poznačili naše vzťahy vzájomné urážky a skutky útlaku. Kým pri tejto príležitosti prosíme Pána o jeho veľké milosrdenstvo, vyzývame všetkých, aby si navzájom odpustili a prejavili odhodlanú túžbu ustanoviť nový vzťah bratstva a činnej spolupráce.
Tento duch by mal povzbudiť katolíkov a pravoslávnych, hlavne tam, kde žijú jedni vedľa druhých, k intenzívnejšej spolupráci na poli kultúry, duchovnosti, pastorácie, výchovy a sociálnej práce a k odmietnutiu pokušenia príliš horliť za vlastnú komunitu na úkor druhej. Nech dobro Kristovej Cirkvi vždy zvíťazí! Vzájomná podpora a výmena darov môže len zefektívniť samu pastoračnú činnosť a zviditeľniť svedectvo evanjelia, ktoré chceme ohlasovať.
Domnievame sa, že aktívnejšia a sústredenejšia spolupráca bude môcť uľahčiť vplyv Cirkvi na zaistenie pokoja a spravodlivosti v oblastiach politických či etnických sporov. Kresťanská viera má ohromné možnosti pri riešení napätia a nepriateľstva medzi ľuďmi.
Keď sa stretli rímsky pápež a ekumenický patriarcha, prosili o jednotu všetkých kresťanov. Do svojej modlitby zahrnuli všetkých pokrstených, ktorí sú pričlennení ku Kristovmu Telu a žiadali rozličné komunity, aby zachovávali stále hlbšiu vernosť evanjeliu.
Vo svojom srdci prechovávajú starosť o celé ľudstvo, nezávisle od každej diskriminácie rasy, farby, jazyka, ideológie a náboženstva.
Preto podnecujú dialóg nielen medzi kresťanskými cirkvami, ale aj medzi rozličnými náboženstvami a predovšetkým monoteistickými.
To všetko predstavuje bezpochyby príspevok a predpoklad pre upevnenie pokoja vo svete, za ktorý sa naše Cirkvi neprestajne modlia. V tomto duchu bez váhania prehlasujeme, že sme na strane svornosti národov a ich spolupráce, osobitne vo veciach, ktoré sa nás bezprostredne dotýkajú. Modlíme sa za plné a skoré uskutočnenie zjednotenia Európy a vyzývame, aby sa jej hranice rozšírili na Východ.
Súčasne si želáme, aby sa všetci s čo najväčším nasadením zaoberali pálčivým ekologickým problémom, aby sa odvrátilo veľké nebezpečenstvo, ohrozujúce dnešný svet kvôli bezohľadnému používaniu zdrojov, ktoré sú Božím darom.
Kiežby Pán uzdravil rany, ktoré dnes trápia ľudstvo, a vypočul modlitby nás i našich bratov za pokoj v našich cirkvách a na celom svete.
Podľa Koncilu „východné cirkvi, pamätajúc na nevyhnutnú jednotu celej Cirkvi, majú moc riadiť sa podľa vlastného poriadku“(Unitatis redintegratio, 16). Aj podávanie jedinej náuky, odovzdanej apoštolmi, je oprávnene rozdielne. Jednotlivé teologické formulácie Východu a Západu sa nezriedka dopĺňajú, namiesto toho, aby si odporovali. Koncil poukazuje na to, že autentické teologické tradície Východu sú „mimoriadne hlboko zakorenené vo Svätom písme“.
Musíme si teda stále viac osvojovať to,čo učí a odporúča Koncil vzhľadom na východné cirkvi a obyčaje, ich úkony a ich duchovné tradície. Treba sa usilovať mať s nimi vzťahy úprimnej lásky a plodnej spolupráce v úplnej vernosti pravde. Môžeme len súhlasiť a opakovať prianie, aby „rástla bohatá spolupráca, v duchu lásky, strániac sa každého pocitu súperenia a rivality“ ( Unitatis redintegratio, 18). Áno, nech nám to Pán skutočne dopraje ako dar svojej lásky Cirkvi našich čias!
 
Zo slov Jána Pavla II. zaznamenaných v knihe Nebojme sa pravdy  (slovenský preklad: vyd. Lúč, 1999)