Pani psychologička, ktorá pracovala pre potratovú kliniku, na mňa
spravila veľmi dobrý dojem tým, že mi preukázala úprimné spolucítenie.
So záujmom počúvala moje rozprávanie o neplánovanom tehotenstve, panike
a vnútornej rozorvanosti, po čom mi podsunula kopu tlačív na vyplnenie.
Začula som jej slová: „Prečítajte si to všetko pozorne. Ak súhlasíte s
uvedenou procedúrou, v tejto kolónke to podpíšte.“ („Procedúra“ - zaujímavý
eufemizmus označujúci ohavnosť interrupcie).
Udialo sa toho veľa, kým som sa sem dostala. Bola som tehotná, zaľúbená,
plná nádeje, že nakoniec sa vezmeme a budeme šťastní, že vychováme dieťa...
Onedlho som sa však mala presvedčiť, aké rozličné môže byť chápanie lásky.
Princ z rozprávky zmizol kdesi v diaľke a ostala som sama so svojím problémom.
Naďalej som dúfala, že dieťa vychovám sama a vážne som rozmýšľala o príprave
výbavičky. No okolo mňa sa začali objavovať horké nepríjemné slová: „nezodpovednosť,
hanba, koniec kariéry“. Nakoniec mi ktosi navrhol interrupciu ako rýchly,
ľahký a pomerne bezbolestný spôsob na vyriešenie mojich problémov.
Nakoniec som si dohodla návštevu v potratovej klinike a sama seba som presviedčala,
že je to to najlepšie riešenie.
Po podpísaní spomínaných tlačív ma zaviedli do čistej izby, kde som
sa mala vyzliecť. Ošetrovateľka mi podala sterilné nemocničné oblečenie
a bez slova odišla. Krátko na to sa v miestnosti objavil lekár. V rýchlosti
si naťahoval gumenné rukavice a kázal mi ľahnúť si na chrbát. Anestéza
úplne nezabrala a o chvíľu som v podbrušku pocítila silnú bolesť. Chvíľu
som sa pokúšala sústrediť svoj zrak na tmavších škvrnách na strope, kým
miestnosť zachvátil čoraz hlasnejší zvuk vražedného stroja. Vankúš bol
celkom mokrý od sĺz, ktoré mi neprestajne stekali po lícach. Cítila som,
že zomieram a myslela som pri tom na vyhasínajúci život, ktorého krvavé
útržky boli práve vysávané pekelným strojom. Trýznenie mojej duše i môjho
tela sa stávalo neznesiteľným. Stihla som sa ešte v myšlienkach rozlúčiť
so svojím dieťaťom a upadla som do bezvedomia.
„Kimberly“ - moje meno, ktoré vyslovila ošetrovateľka, ku mne prichádzalo
akoby zďaleka. „Už je po všetkom, muselo ťa to veľmi bolieť. „
Po chvíli som sa dostala do ďalšej izby. Boli tam ženy v rôznom veku.
No všetky mysleli v tom momente na to isté. Každá z nás pred chvíľou zabila
vlastné dieťa. Smútok v našich očiach odzrkadľoval stav našich sŕdc. Rozkúskované
tielka našich detí mali byť teraz doručené na patologické oddelenie, kde
laborant dôkladne prezrie, či potratár vytiahol celý „výsledok oplodnenia“.
Žiaden pohreb. Budú jednoducho vyhodené ako obyčajné smeti.
Napriek sľubom môj odpočinok po interrupcii nebol vôbec bezbolestný.
Dostavili sa komplikácie, a to tak fyzické, ako aj psychické. Interrupcia,
podobne ako výchova dieťaťa, je úlohou na celý život. No po interrupcii
už niet miesta na radosti a povinnosti materstva, na úsmev dieťaťa, na
slová „Ľúbim ťa, mama“. Jedinou prítomnou skutočnosťou je bolesť, hoci
v rozličných stupňoch intenzity a bolestná spomienka spojená so slovom
„interrupcia“.
Roky som si nevedela dať rady so žiaľom a pocitom viny až do chvíle,
keď som pochopila, že Ježiš zomrel na kríži aj za mňa. Rozhodla som sa
žiť pre neho. To bol skutočne nový život, hoci sa i naďalej vracali spomienky
na zavraždené dieťa. Nastal čas, aby som odpustila sama sebe. Vtedy som
jasne pochopila pravdu o hriechu umelého potratu, ktorú som sa dovtedy
snažila odmietať. Môj žiaľ z duše vyplával spolu s úprimnými slzami.
V jednej chvíli Boh vyliečil osem rokov výčitiek svedomia a bolesti
v srdci. Zločin, ktorý som spáchala na nevinnej obeti, zanechal jazvu v
mojom srdci. Ale smrť sa končí pod krížom.