Ako mi sv. Maximilián Kolbe pomohol objaviť môj sen

Nespomínam si, kto mi daroval obrázok sv. Maximiliána Kolbeho, pravdepodobne to bola moja sestra alebo priatelia, ale spôsobil zmenu v mojom živote...

Volám sa Jean-Baptiste Sourou, pochádzam z Republiky Benin v západnej Afrike. Benin je malá krajina susediaca s Nigériou. Má rozlohu iba 114.000 km2. Má okolo 6 miliónov obyvateľov. Väčšina príjmov štátu plynie z poľnohospodárstva, najmä z produkcie a vývozu bavlny. Bývalá francúzska kolónia Benin (Dahomey - ako sa nazývala do r. 1975) získala nezávislosť v roku 1960.
Nanešťastie tu od roku 1972 do roku 1990 vládol vojenský marxistický režim. Dnes sa veci zmenili a dýchame slobodnejšie. Množstvo etnických skupín nažíva v harmónii a porozumení. Väčšinovým náboženstvom v Benine je animizmus (viera v to, že také prírodné fenomény, ako napríklad oceán, rieky, víchre, majú dušu a uctievanie týchto prírodných fenoménov). Viac ako štvrtina obyvateľov Beninu sú katolíci a ďalších 23 % sa hlási k islamu.
V mojej vlasti som šesť rokov navštevoval Malý diecézny seminár (v rokoch 1985-1991). V sedemnástke som v sebe pocítil túžbu po prehĺbení môjho duchovného života a začal som objavovať chuť prežívať bratské spoločenstvo. Hoci výchova a vzdelanie, ktoré sme dostali v malom seminári, boli pre mňa veľmi osožné, začal som si uvedomovať, že túžim po čomsi inom, ako po bežnej príprave na diecézne kňazstvo. Chcel som viac ako iba kázať. Túžil som stotožniť sa s chudobnými tak, že sa stanem jedným z nich.
V seminári som mal mnoho priateľov, z ktorými sme mali veľmi dobré kamarátske vzťahy. Takéto priateľstvá boli pre mňa veľmi dôležité, ale chápal som, že po skončení mojej formácie v seminári nás pošlú do rôznych diecéz v rozličných častiach krajiny, a tak sa náš život v spoločenstve rozplynie. Chcel som, aby život v spoločenstve bol trvácnejší, bol jasnejší.
Podobizeň sv. Maximiliána Kolbeho spôsobila, že som sa pokúsil spojiť s bratmi františkánmi-minoritmi. Keďže mojou rodnou rečou je francúžština, napísal som bratom do Lurdov v južnom Francúzsku. Majú misiu oproti chudobnému domu, v ktorom žila Bernadetta v čase zjavení Panny Márie v roku 1858. Poprosil som bratov o viac informácii o živote a ideáloch sv. Maximiliána Kolbeho, pretože som o ňom pred tým, ako som dostal spomínaný obrázok, nič nepočul.
Bola to Maximiliánova úcta k Márii, ktorá ma prvá oslovila. Po prečítaní jeho životopisu som bol prekvapený tým, čo dosiahol počas svojho života i dôrazom, aký kládol na život v spoločenstve. Kúpil som si množstvo kníh o sv. Maximiliánovi a jeho spiritualite. Pri ich čítaní ma napĺňalo šťastie, lebo mi rozprávali o človeku, ktorého ideály boli pre mňa nesmierne príťažlivé. Nasledovné štyri roky (1986-1990) strávené v Diecéznom seminári boli poznačené rozmýšľaním o františkánskej životnej ceste. Písal som viac a viac listov františkánom v Lurdoch. Táto korešpondencia trvala šesť rokov.
V tomto čase som založil s mojimi priateľmi modlitebnú skupinu, ktorá mala názov „Les amis du Pére Kolbe“ (Priatelia otca Kolbeho). Táto modlitebná skupina napĺňala moju duchovnú túžbu po nevyhnutnom prehlbovaní môjho života modlitby a po skúsenosti spoločnej modlitby. Za trinásť rokov sa skupina „Les amis du Pére Kolbe“ rozrástla. Pridávalo sa k nám čoraz viac študentov. Priatelia, s ktorými sme zakladali túto modlitebnú skupinu, sú dnes diakonmi a čoskoro príjmu kňazskú vysviacku. Súčasní členovia „Les amis du Pére Kolbe“ veľmi vážne rozmýšľajú o rozbehnutí spoločných sociálnych projektov s duchovnými, ktoré majú pomôcť pri riešení naliehavých problémov našich chudobných ľudí v Benine. Myslím, že toto dielo, do ktorého sa zapojilo mnoho súčasných poslucháčov teológie v Benine, je dielom sv. Maximiliána, ktorý, ako verím, bude požehnávať a pomáhať „Les amis du Pére Kolbe“. Z diaľky pozorujem ich rozvoj.
Po ukončení malého seminára som namiesto vstupu do veľkého seminára požiadal môjho biskupa o súhlas vstúpiť do Minoritskej rehole. Keďže Menší bratia konventuáli (františkáni - minoriti) nemali vo Francúzsku noviciát ani seminár, generálny predstavený ma poslal do rodiska sv. Františka - do Assisi. Moja rehoľná formáciu sa začala v roku 1991. Prežil som v Taliansku už deväť rokov. Minulý rok som ukončil teologické štúdiá a požiadal som o súhlas zložiť Slávnostné sľuby v tomto roku.
Po deviatich rokoch vo františkánskej rodine musím priznať, že to všetko nebolo jednoduché. V ťažkých chvíľach, keď som bol ďaleko od domova a učil sa cudzí jazyk v cudzom prostredí, ma veľmi obšťastňovalo a upokojovalo vedomie, že žijem tam, kde sa narodil, kde žil i zomrel sv. František.
Verím, že byť františkánom je práve to, čo pre mňa pripravil Boh. Často sa ma pýtajú, prečo som opustil moju rodinu, moju krajinu, prečo som vstúpil do rehole. Odpovedám, že je to tajomstvo a čaro každého povolania. Moje želanie je byť šťastný, a keď som nemohol nájsť cestu k pravému šťastiu v mojej vlastnej krajine, v príprave na budúcnosť diecézneho kňaza, rozhodol som sa odísť a stať sa františkánskym bratom, podľa príkladu sv. Maximiliána Kolbeho. Verím, že každý ľudský tvor má v živote sny a šťastie spočíva v uskutočnení týchto snov. Môj sen sa narodil, keď som bol študentom malého seminára. Bol som vedený po ceste, ktorá ma priviedla ku dverám Rehole sv. Františka. Verím tiež, že Boh nás nenapĺňa takýmito túžbami bez toho, aby nám pomohol objaviť spôsob ich naplnenia.
Boh nám ukazuje cestu ako Ho objaviť i ako Ho nasledovať.

br. Jean-Baptiste Sourou OFMConv, Crusader