Radosť - skvelý prejav lásky

Pri písaní úvodných riadkov do nového čísla Rytiera Nepoškvrnenej ma zaujali slová „listu“  Albina Lucianiho, neskoršieho pápeža Jána Pavla I., adresovaného sv. Terézii z Lisieux. Názov tohto „listu“ ma natoľko oslovil, že som sa odvážil použiť ho aj ako názov môjho úvodníka.
Je mnoho vecí, ktoré dnešnému človeku chýbajú. Azda najväčšmi mu chýba radosť. Jej nedostatok vyplýva z nedostatku lásky. Usmievavý pápež, ako Jána Pavla I. volali, rozdával lásku plným priehrštím, rozdával svoj úsmev prezrádzajúci pokoj milujúceho srdca.
Dennodenne stretávame množstvo ľudí, ktorí sa už azda ani nedokážu usmiať. Sú ubití, smutní, akoby bez života. Sú poznačení existenčnou neistotou, celospoločenským neporiadkom, únavou z vyčerpávajúcej práce, ktorá nie je korunovaná zaslúženou plácou, strachom o budúcnosť svojej rodiny, svojich detí. Možno k týmto ľuďom so smutnou tvárou patríme aj my.
Stretáme i iné tváre. Tváre plné unudenej odutosti a pohŕdania. Tváre ľudí, ktoré nadbytok materiálnych vecí, luxusný a pohodlný život z nečestne nadobudnutých peňazí už nudí a preto „nevedia čo od dobroty“. Svojich blížnych, ktorých je väčšina a ktorí zápasia o každodenný krajec chleba, nechápu a pohŕdajú nimi. Ani týto ľudia sa už nevedia usmievať. Sebeckosť im zatvára srdce pred láskou, ktorá sa prejavuje čistou radosťou.
Sú chvíle, keď naši blížni potrebujú naliehavú pomoc a my im pomôcť nevieme. Aspoň sa nám zdá, že im nevieme pomôcť. Častokrát stačí prejav „drobnej lásky“.  Milý úsmev, povzbudivé slovo, trpezlivé vypočutie človeka, ktorý sa potrebuje vyrozprávať, kvet či maličkosť darovaná len tak pre radosť, ktorá dokáže byť niekedy cennejšia ako veľmi drahý dar. Pán Ježiš bol  majstrom v praktizovaní takejto „drobnej lásky“. I Jeho Matka Mária je príkladom všímania si potrieb a bolestí svojich blížnych.
Albino Luciani vo svojom „liste“ sv. Terézii pripomína starú írsku legendu:
„Akýsi Ír, čo šiel po nepredvídanej smrti pred Boží súd, bol veľmi ustarostený. Jeho životná bilancia sa mu zdala celkove biedna. Pozeral a počúval , čo sa robí s tými, ktorí boli v rade pred ním. Kristus pozrel do veľkého záznamu a povedal prvému v rade: „Zisťujem, že som bol hladný a ty si mi dal jesť. Výborne! Choď do raja!“ Druhému: „Bol som smädný a ty si mi dal piť.“ Tretiemu: „Bol som vo väzení a navštívil si ma.“ A tak ďalej.
Pri každom, čo bol poslaný do raja, Ír si spytoval svedomie, a zistil, že sa má prečo báť: on totiž nedal ani jesť, ani piť, nenavštívil ani uväznených, ani chorých. Keď naňho prišiel rad, s triaškou pozeral na Krista, ktorý skúmal záznam. Tu Ježiš  dvíha oči a vraví mu: „Nie je toho zapísaného veľa. Ale aj ty si niečo urobil: bol som smutný, malomyseľný, ubitý; ty si prišiel, rozprával si mi žarty, rozosmial si ma a vrátil si mi tak odvahu. Do neba!“
Azda si pomyslíte: „To je len akási stará legenda, ja nemám čas, chuť a najmä dôvod sa usmievať.“
Je to naozaj tak? Nemáme dôvod sa usmievať, tešiť sa? Pán nám dáva každý deň množstvo dôvodov pre úsmev, pre radosť - v nevinnom pohľade a úsmeve detí, v kráse prírody, v dobrých srdciach nezištných ľudí, ktorých istotne stretá každý z nás, hoci akoby ani nepatrili do tohto sveta. A Pán nám dáva ešte jedno - šancu milými úsmevmi, drobnými pozornosťami, dobrým slovom, nazhromaždiť si poklad, ktorý bude mať pre nás v Kristovom Kráľovstve nesmiernu cenu - cenu nášho šťastia a šťastia našich blížnych.
 
Dariusz Żuk-Olszewski