Učiteľka lásky

1. Hlad po láske

I love you, Je t´aime, Ti voglio bene, Ich liebe Dich, Te quiero, Ja ľubľu Tebja. Čiže jednoducho: Ľúbim ťa! Sú to slová, ktoré tak často počujeme, objavujú sa vo filmoch, ktoré pozeráme, v textoch pesničiek, ktoré počúvame, v listoch a rozhovoroch zaľúbených ľudí. Obsahujú ich grafity na múroch či žiacke nápisy „umelecky“ dotvárané kružítkom na nie práve najvhodnejších miestach.
Prečo sú tieto slová také obľúbené? Prečo sú také dôležité?
Tieto slová vyjadrujú základnú túžbu, ktorú každý človek nosí vo svojom srdci, nezávisle od toho, akým jazykom hovorí, na ktorom mieste zemegule žije.  Touto túžbou je potreba pocítiť lásku: potreba milovať a byť milovaným; potreba darovávať lásku a pociťovať, že niekomu na mne záleží, že niekto ma miluje. Každý, kto pocítil, alebo pociťuje lásku, dokonale vie, koľko nadšenia, radosti, energie sa v ňom vtedy prebúdza. Naopak -  každé zranenie v láske bolí akosi dvojnásobne a pocit, že nik ma nemá rád a že nie som pre nikoho potrebný, je vari najväčšou drámou človeka.
V dejinách ľudstva bola láska rozlične opisovaná a nazývaná. Raz bola skutočná láska stotožňovaná s romantickým citom, inokedy bolo zdôrazňované, že konkrétnym prejavom lásky má byť práca či obeta pre dobro milovanej osoby. Dnes hrozí ponímaniu lásky predovšetkým jedno veľké nebezpečenstvo - že bude znížená a zredukovaná  na sféru sexuálnych skúseností. V takomto duchu je nakrúcaná väčšina filmov, ktoré sa objavujú na našich obrazovkách. V takomto duchu sú redigované najčítanejšie časopisy, z ktorých mnohé sú určené pre mládež. Ako často sa v nich stráca zmysel pre vernosť, obetu či zriekanie, ktoré sú nevyhnutné pre skutočnú dobre chápanú lásku. Správanie „idolov“, ktorí sú ponúkaní ako „vzor“ pre moderného človeka, nemá častokrát nič  spoločného s Desatorom Božích prikázaní. Žiaľ prijatie takýchto „idolov“ a takého spôsobu myslenia sa vkráda do myslenia mnohých kresťanov.
To, že sme Kristovými učeníkmi, nás zaväzuje, aby sme hľadeli na problém lásky vo svetle tej náuky, ktorú nám odovzdal Pán Boh. Najdôležitejšie Božie prikázanie, ktoré bolo dané v Starom Zákone a potom pripomenuté Pánom Ježišom - to je prikázanie lásky: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou a svojho blížneho ako seba samého“. Ako zdôrazňuje Kristus „... na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ (Mt 22, 36-40).
Kto má teda byť kresťanským „idolom“ lásky? Kto najlepšie ukázal svojím životom, čo naozaj znamená „milovať“?

2. Pán Boh - prameň a vzor skutočnej lásky

Sväté Písmo hovorí, že láskou je sám Pán Boh (1 Jn 4, 16). On je najdokonalejším vzorom a prameňom každej lásky. Táto Božia láska sa uskutočňuje predovšetkým vo vnútornom živote Najsvätejšej Trojice. Pre nás sa táto Božia láska stala viditeľnou najmä v Osobe a posolstve Ježiša Krista.
Pán Ježiš nám ukázal a poučil nás, že skutočná láska spočíva v „dávaní života za bratov“: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13). On sám celé svoje prebývanie na zemi zasvätil tomuto „dávaniu života za bratov“, hlásaniu pravdy o skutočnom kráľovstve a ohlasovaniu spásy, ktorá pochádza od Boha - Milosrdného Otca. Vrcholným vyjadrením jeho poslania bolo darovanie života „za bratov“ na dreve kríža.

3. Mária nás učí milovať

Po boku Ježiša sa do tohto „dávania života za bratov“ osobitným spôsobom zapojila jeho Matka, Mária.
Veľmi často je Mária znázorňovaná v obrovskom odlúčení od jej i nášho človečenstva. Na obrazoch ju korunujeme, zdôrazňujeme jej dokonalosť a „vyvýšenie“ nad nami, cez čo hľadáme ospravedlnenie, že nie sme schopní ju nasledovať. Hoci jej výnimočné vyvýšenie je pravdou, takéto predstavovanie Márie spôsobuje, že sa pre nás stáva veľmi vzdialená, akoby nadľudská, akási nebotyčná, nedostihnuteľná, nedosiahnuteľná.
No hlboká analýza tých niekoľkých evanjeliových textov predstavujúcich Matku Pána nám ponúka jej úplne iný obraz. Mária sa nám javí ako tá, ktorá sa snaží celým svojím životom realizovať základné právo dejín spásy: prikázanie lásky Boha a blížneho, často nie bez ťažkostí. Javí sa nám ako vzor každého druhu lásky: lásky k Bohu, manželskej lásky, materinskej lásky, lásky k blížnemu.
Mária nás učí predovšetkým láske k Pánu Bohu. Už vo chvíli zvestovania sa bezhranične odovzdala do služieb diela svojho Syna a celkom odovzdala svoj život službe Pánovi. Všetky evanjeliové texty nám ju predstavujú ako úzko spojenú so Spasiteľom, Služobnicu Pána a Služobnicu Spásy.
Texty, ktoré hovoria o láske Márie a Jozefa, sú skúpe na slovo. Vo všeobecnosti pozeráme na ich zväzok z pohľadu poslania, ktoré im zveril Boh a ktorým bolo narodenie  Božieho Syna z Márie a ich starostlivosť o Božie Dieťa. Naozaj, veľkosť ich poslania spočíva predovšetkým v tom, že dokázali podriadiť svoju osobnú lásku Božím plánom.
Ale vari láska k Bohu, ktorá bola na prvom mieste, výlučila ich vzájomnú lásku? Určite nie. Skutočnosť, že uzavreli manželstvo skôr, ako Boh mimoriadnym spôsobom vošiel do ich života, nám dovoľuje konštatovať, že snúbenecké obdobie a svoj sobáš prežívali tak ako väčšina mladých ľudí a svoje šťastie videli v založení spoločnej rodiny. Napriek výnimočnosti ich zväzku,  nechýbali v ich manželskom živote dramatické chvíle. Krajná chudoba, v ktorej sa narodil  Boží Syn, Herodesovo prenasledovanie, útek do Egypta - to boli skúšky, ktorými museli prejsť. Vidíme, ako spolu kráčajú krok za krokom v týchto ťažkých chvíľach a zostávajú verní  Bohu a sebe navzájom. Táto jednota manželstva a rodiny je viditeľná aj v spoločnom každoročnom putovaní do Jeruzalema (Lk 2, 41) a v spoločnom živote v Nazarete, kde Jozef živil svoju rodinu tesárskou prácou.
Mária starostlivo naplnila svoje materinské poslanie voči Ježišovi. S láskou vinula svoje Dieťatko do plienok (Lk 2, 7), s nasadením vlastného života ho chránila  pred Herodesovou nenávisťou (Mt 2, 13-22), starostlivo chránila  jeho detstvo v Nazarete, hoci nie vždy bola schopná úplne ho pochopiť (Lk 2, 50). Vrcholným vyjadrením  materinskej lásky k Synovi je jej prítomnosť pod krížom v hodine jeho utrpenia a smrti. Iba nemnohí mali odvahu stáť pri posmievanom Ježišovi. Medzi nimi ako prvá stála jeho Matka, verná až do konca a milujúca do konca.
Mária nás tiež učí láske k blížnemu. Jej prítomnosť v Káne Galilejskej je krásnym príkladom „očí otvorených na potreby iných“. Dokázala si všimnúť ustarostenosť mladomanželov a pomôcť im vyriešiť problém, ktorý ich trápil. Ako často neskôr po stáročia riešila a rieši ľudské problémy svojím orodovaním, čoho dôkazom sú početné vóta prinášané ako poďakovanie za jej pomoc do rozličných mariánskych pútnických chrámov. Ona svojím príkladom učí každú generáciu kresťanov, ako treba hľadieť na skutočnosť, ktorá nás obklopuje a ako máme konkrétne reagovať na potreby (aj tie najprozaickejšie) našich sestier a bratov.
Mesiac máj je mesiacom zaľúbených, mesiacom, v ktorom ľudia azda častejšie ako inokedy vyslovujú slová „ľúbim ťa“. Mesiac máj je aj mesiacom, ktorý Cirkev zasvätila Matke Božej. Nie je to náhoda. Boh nám dal Nepoškvrnenú Máriu ako vzor a ideál dokonalého človeka; človeka, ktorý najplnšie jestvuje „na obraz a podobu Boha“. Táto podobnosť  Bohu sa prejavuje predovšetkým v živote lásky a v jej každodennom realizovaní. Ak teda my ako kresťania hľadáme dnes „idoly“ či vzory lásky, zahľaďme sa na ňu. V rozjímaní Svätého Písma, v tichu kostola, v speve litánií, pri kaplnkách bude Ona najlepšou Učiteľkou lásky k Pánu Bohu, k manželovi, manželke, k deťom a ku každému človeku.
      o. Grzegorz M. Bartosik