Stretnutie s autorkou unikátneho cyklu artprotisov „Loretánske litánie“

Portrét prvej dámy slovenského textilného výtvarného umenia akademickej maliarky Evy Trizuljakovej

Akademická maliarka Eva Trizuljaková (1926) študovala maliarstvo a grafiku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u profesorov: J.Mudrocha, D. Millyho a Ľ.Fullu. V roku 1955 ukončila štúdium na grafickom oddelení prof.V.Hložníka. Do roku 1969 sa venovala olejomaľbe, od začiatku sedemdesiatych rokov textilnej tvorbe, najmä artprotisu. Hneď od jej počiatku stvárňovala obraz Božej Matky a svoje dlhoročné úsilie zavŕšila unikátnym cyklom Loretánskych litánií. Paralelne s mariánskou tvorbou spracovávala aj ďalšie náboženské témy - napríklad motív Kríža ako Stromu života a liturgickú poéziu. Zobrazovala aj hviezdoslavovské témy, pričom objavila, že sila a príťažlivosť Hviezdoslavovej poetiky spočíva v starozákonnej obraznosti. Vytvorila desiatky ďalších artprotisov a stovky menších obrazov v technike pastelu s námetmi Apokalypsy a Zjavenia sv. Jána. Autorka usporiadala viac ako štyridsať samostatných výstav doma i v zahraničí, naposledy začiatkom jubilejného roku 2000 v Ponitrianskej galérii. Jej diela sa nachádzajú v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, v galériách v Nitre, Banskej Bystrici, Piešťanoch, v depozite Pamätníka písomníctva Matice slovenskej, v Hviezdoslavovom múzeu v Dolnom Kubíne či v iných umeleckých zbierkach a sakrálnych priestoroch po celom Slovensku. Od roku 1990 sa venuje publicistike, v roku 1997 vydala knihu Môj život je moje krédo a o rok neskôr Spravodlivosť namiesto nádeje. Nedávno dokončila knihu Šieste videnie. S manželom akademickým sochárom Alexandrom Trizuljakom vychovala osem detí, ktoré pôsobia v rôznych oblastiach umeleckého života.

- Na ktoré obdobia a stretnutia s ktorými ľuďmi si z vášho študentského i umeleckého života spomínate najradšej? Stali sa niektorí z nich aj vašimi ľudskými alebo umeleckými vzormi?

- Zásadnú úlohu v mojom živote zohrala profesorka Mária Pecíková, o ktorej som napísala pomerne rozsiahlu autobiografickú knihu. Ona formovala môj duchovný svet, spomínam si na krúžky náboženstva, na jej samizdaty - meditácie a úvahy i na letné tábory, ktoré pre študentov organizovala a prizývala na ne osobnosti kresťanského života. Jednou z nich bol aj kňaz a profesor Ladislav Hanus, ktorý nám prednášal o histórii umenia a priblížil nám prostredníctvom svojich prekladov tvorbu básnika R.M.Rilkeho. O ňom som tiež začala písať knihu. Na profesora Hložníka si spomínam ako na poctivého výtvarníka s veľkým umeleckým zázemím. Stal sa pre mňa vzorom umelca s bezhraničnou tvorivosťou. Nasledovala som ho v tom, že bez ohľadu na to, či boli alebo neboli úspechy, či sa mi darilo alebo nedarilo, cítila som jednoducho veľkú potrebu pracovať. A pracovala som kedykoľvek, keď som mala popri mojich deťoch čas. Ľudovít Fulla bol grand a uzavretejší ako Hložník. Jeho prvého začiatkom päťdesiatych rokov vyhodili zo školy. Fulla pôsobil na mňa cez svoje dielo - nikdy sa nepoddal náporu socialistického realizmu. Ešte dodnes čítam z jeho ilustrácií moderne prepojených na ľudovú tvorbu celú autorovu osobnosť.

- Dvadsať rokov ste sa venovali predovšetkým artprotisu. Máte leví podiel na jeho zaradení medzi klasické textilné technológie. Koľko tapisérií tohto druhu ste doposiaľ vytvorili a v ktorých dielňach?

- Po narodení najmladšej dcéry Pauly ma ťažká alergia na terpentín prinútila hľadať iné spôsoby umeleckej výpovede. Technika artprotisu mi pri prvom stretnutí v októbri 1970 učarovala. Vyhovovala mi preto, že mi umožňovala tvoriť nezvyčajne veľké formáty a plne pritom využiť teóriu farby. Odvtedy som sa pravidelne vracala až do roku 1991 do dielní brnianskej Vlněny, kde som urobila viac ako tisíc tapisérií.

- Vo vašej tvorbe dominujú biblické témy. Po akej ceste musí človek prejsť, aby bolo v jeho silách tlmočiť posolstvo Svätého Písma umeleckým jazykom?

- Pokiaľ je v živote niečo ťažké, nie je taká doba, čo by vás oslobodila. To je podobné ako v prípade poslania materstva pre ženu. Ak máte priniesť nejakú obeť, splniť veľkú úlohu, tak výsledok vášho úsilia nezávisí od vonkajších okolností. Rozhodujúcou je vaša vnútorná sila, odvaha, poctivosť a pravdivosť. Pochopiteľne, druhou stranou mince pre umelca je úspech. Ja osobne som nikdy nezažila veľkú slávu, nemala som veľkú publicitu, lebo som sa nikde netlačila. Ale aj napriek tomu si moje diela ľudia po celé roky radi kupovali.
Základom akejkoľvek sakrálnej tvorby je kult, úcta. Aj do mojich diel som sa usilovala zhmotniť svoju úctu, lásku a vďačnosť. Okrem toho som nimi chcela tlmočiť ešte jeden odkaz, že napriek komunistickej ére, v ktorej sme žili a napriek tomu, že sme nevedeli dokedy potrvá, svoju vieru sme si zachovali. A nakoniec sa vlastne ukázalo, že tá ruka Panny Márie aj celá kresťanská charizma tu žila ticho s nami a že nás preniesla ponad všetky úskalia.

- Prečo ste sa tak vytrvalo venovali zobrazovaniu Panny Márie? Čo pre vás znamená?

- V roku 1969 sme sa s manželom ako členovia kultúrnej delegácie zúčastnili na Cyrilometodských oslavách v Ríme. Onedlho na to bola najstaršia dcéra zadržaná štátnou bezpečnosťou v dome disidentov Šabatových, u ktorých počas svojho štúdia v Brne bývala. Bola vypočúvaná, mala proces, napokon ju amnestovali, ale študovať už nikde nemohla. Zhodou okolností práve v tom čase vysielali v televízii reláciu, kde Svätý Otec osobne dával sväté prijímanie môjmu manželovi a Fullovi. A k tomu aj popolec. Bolo to znevažujúco spracované, doplnené výrokmi, že fašisti nastúpili a podobne. Vtedy sme si uvedomili, že ako rodina sme v ťažkej situácii. Nasledoval zákaz manželovi pedagogicky pôsobiť a žiadne z našich detí nemohlo na Slovensku študovať ani na strednej škole. V tomto čase a atmosfére som začala s artprotisom, stala som sa hlavnou živiteľkou rodiny a deti, aby mohli vôbec študovať, museli ísť z domu preč ďaleko od domova. Nemala som iné východisko a pochopiteľne som sa o ne bála, keď ako štrnásťročné odchádzali do Čiech. A tak som sa rozhodla, že v novom roku 1971 začnem zobrazovať vo svojej tvorbe Matku Božiu. Spoliehala som sa len na jej pomoc a tak od začiatku dominovala v mojej tvorbe mariánska tématika. Na Veľký Piatok v tom istom roku som urobila prvý Kríž ako Strom života, ktorý je dnes majetkom Slovenskej národnej galérie v Bratislave. A potom, keďže som nebola spokojná s jednou Madonou, urobila som druhú, tretiu, štvrtú,...

- Na základe čoho vznikla myšlienka vytvoriť veľkolepý cyklus šestnástich artprotisov Loretánske litánie?

- Inšpirovalo ma k tomu stretnutie s kňazom Jozefom Kútnikom Šmálovom, ktorý predtým, ako bol väznený, mal knižne rozpracovanú tému Loretánskych litánií. Polícia mu síce rukopisy zničila, ale zlomok z nich mu predsa zostal uchovaný a tak na základe nášho rozhovoru začal túto knihu písať znova a po etapách mi tieto texty posielal. Na základe ich podrobného štúdia som začala pracovať na výtvarnom zobrazení jednotlivých zvolaní, až som dospela ku konečnej koncepcii spracovania litánií: vzhľadom na široký záber témy som zvolila voľnosť a bohatstvo metafory. Do výtvarného jazyka som to preložila prostredníctvom strihania použitého textilného materiálu a hlavne výberu a kombinácie farieb.

- Pred ôsmimi rokmi ste v nitrianskej galérii vystavovali okrem svojej tvorby aj diela vášho manžela akademického sochára Alexandra Trizuljaka (1921-1990), dnes v týchto výstavných priestoroch prebrali jeho štafetu vaše deti...

- Výtvarné formovanie detí bola manželova záležitosť. V ateliéri spolu kreslili a všetky ich umelecky usmerňoval. Mojou úlohou bolo pôsobiť na ne viacmenej pasívne - príkladom. A dodnes si tento vzor trpezlivosti a vytrvalosti v sebe uchovali. Ja som totiž začala systematicky profesionálne pôsobiť „až“ v štyridsiatke, keď deti odrástli. Najstaršia dcéra - Michaela je dnes profesorkou a pôsobí ako textilná a odevná výtvarníčka. Zo syna Mareka sa stal maliar, sochár, sklársky výtvarník a fotograf. Mária pracuje ako redaktorka. Katarína je textilnou a odevnou výtvarníčkou, Klement architekt, Alžbeta záhradnou architektkou, zo syna Alexandra vyrástol fotograf, grafik, dizajnér a architekt a najmladšia z detí Pavla tiež našla uplatnenie ako textilná a odevná výtvarníčka a súčasne profesorka.

- Žijeme zvláštny čas prelomu tisícročí. Čo znamená pre vás osobne jubilejný rok 2000? A čo by ste chceli zaželať ľuďom do tretieho milénia?

- Jubilejný rok 2000 je pre mňa symbolom. Je to impulz, aby sa človek na chvíľu zastavil a poobzeral vôkol, aby si uvedomil, čo je za ním a čo pred ním... V nasledujúcich mesiacoch ma očakávajú prípravy na budúcoročné oslavy mojej 75-ky, ktorých súčasťou by malo byť usporiadanie výstavy a uvedenie do života novej knihy z môjho pera s názvom Znamenie ženy.
A ako vykročiť do nového tisícročia? Chcela by som tlmočiť ľudom posolstvo, že všetko závisí od nich. Súčasťou nášho bytia by mala byť viera v život, viera v zdravý rozum, viera v tvorivú silu a v neposlednom rade aj viera v Milosť Božiu. To sú základné princípy. A s tým pochopiteľne súvisí aj chuť do práce. Ak totiž chcete svoju prácu robiť dobre, musí to byť s nadšením, radosťou a elánom. Práve toto, žiaľ, dnešným mladým ľudom často chýba. Nič z nich nežiari, ich úsilie často postráda dušu. Všetkým mojim blížnym prajem oduševnenie, tvorivosť, charizmu a onú radosť z práce. Pretože ja osobne som vždy mala veľkú radosť z roboty. Pamätám sa na to, že raz písali moji sy-novia domácu úlohu o tom, že keď ich mama pracuje, ako sa pritom usmieva, ako sa z toho teší. Ten úžasný okamih, keď človek tvorí (a je jedno v ktorej oblasti), keď sa sústredí iba na tú prácu a zabudne pritom na všetko ostatné, mne "chutí" tak, ako keby ste vtedy mali prst na tepe Božom...

Zhovárala sa Silvia Struhárová