SEMANA SANTA

Veľký týždeň v Andalúzii

Fiesty (sviatky) a feiry (odpusty) sú neodmysliteľnou súčasťou života každého Španiela. Všetky veľké mestá i malé dedinky organizujú aspoň raz ročne sviatok na počesť svojho patróna či na pamiatku miestneho zjavenia alebo zázraku. Pobožnosti, púte a procesie nerozlučne sprevádzajú jarmoky, tance a ohňostroje. Náboženský sviatok je príležitosťou pre radostnú a spontánnu zábavu, ktorej sa zúčastňujú celé miestne spoločenstvá.

Výnimočným sviatkom pre celé Španielsko je Veľký týždeň - Semana Santa. Jeho slávenie ma obzvlášť bohatú podobu v Andalúzii. Koniec koncov tu je všetko výnimočné: najmodrejšie nebo, najhorúcejšie slnko, najohnivejšie flamenco a najkrajšie mozarabské pamiatky. Uprostred všetkých týchto neobyčajných vecí a skutočností je najfascinujúcejšia Sevilla. Nie je teda nijako zvláštne, že práve tu Semana Santa dosahuje vrchol  náboženského citu a akejsi extázy vyjadrenej teatrálnou formou.
Počas veľkotýždňových procesií prestáva mesto žiť svojím normálnym rytmom. Obyvatelia i turisti, ktorí sem prichádzajú špeciálne pri príležitosti Veľkého týždňa, sa húfne valia do ulíc, ktoré sa stávajú scénou pre mnohokrát opakovanú  Muku a smrť Ježiša Krista.
Tradícia spojená so slávením Veľkého týždňa pochádza zo začiatku XIV. storočia. Po stáročia sa menili formy a spôsob organizovanie procesií. Najokázalejšie slávnosti prežívalo mesto v období baroka, počas rozkvetu Protireformácie a Zlatého Veku sevillskej rezbárskej školy. Slávni rezbári vytvárali pre nábožné bratstvá prenosné oltáre veľkej umeleckej ceny  (napr. Umučený Kristus od Martina Montanesa, Kristus Patrón študentov od Juana de Mena). Ďalším kľúčovým momentom pre vývoj podoby Veľkého Týždňa v Seville bolo pôsobenie Juana Manuela Rodrigueza Ojeda - geniálneho výšivkára, ktorý v 30. rokoch XX. storočia vytvoril nádherné plášte pre sochy Matky Božej a pekné baldachíny pre pohyblivé oltáre zúčastňujúce sa na procesii.
Na precesiách Semana Santa sa zúčastňujú nábožné bratstvá, ktoré pôsobia pri farských kostoloch v meste. Najstarším z nich, ktoré jestvuje podnes, je Bratstvo Ticha (Cofradia del Silencio), založené v roku 1336. Najznámejším je však Bratstvo Matky Božej Nádeje, populárne nazývané Macarena (podľa mestskej časti, v ktorej sídli).
Každý deň Veľkého týždňa, počínajúc Kvetnou nedeľou a končiac Veľkou sobotou, vychádzajú do ulíc Sevilly procesie 7-8 bratstiev. Najneobyčajnejšia a najimponujúcejšia je 24 hodinová procesia nazývaná Madruga (svitanie), ktorá trvá od úsvitu Veľkého štvrtka až do rána Veľkého piatka. Na každej procesii sa zúčastňuje 200-400 tzv. nazarenos - kajúcnikov, členov bratstva oblečených do tuník a kapucní. Nad hlavami nazarenos, ktorí sa zúčasťnujú pochodu i nad hlavami zástupov ľudí, tlačiacich sa v úzkych uličkách, sa týčia pasos - pohyblivé oltáre nesené na ramenách costaleros (nosičov). Nosiči sa často zastavujú. Počas zastávok  vyzdvihujú otláre vysoko nad hlavy a kolíšu nimi, aby si ich všetci mohli dôkladne prezrieť. Castaleros sa často vymieňajú, pretože náklad, ktorí nesú, váži 1,5 - 3 tony. Idú pomaly, naslepo, ukrytí pod sametovými obrubami, ktoré zdobia spodok oltárov. Počúvajú hlas capataza - sprievodcu, ktorý vydáva pokyny v len im zrozumiteľnom jazyku. Do 60-tych rokov nášho storočia nosiči vytvárali stabilné skupiny a dostávali pravidelnú plácu. Dnes už profesionálni costaleros patria minulosti. Oltáre nosia členovia bratstiev, ktoré sú na túto úlohu pripravovaní po celý rok.
Najčastejšie má bratstvo dva oltáre: prvý zasvätený Pánovi Ježišovi, druhý znázorňujúci Virgen- Pannu Máriu, ubolenú Matku umučeného Spasiteľa. Ako prvé v procesii idú oltáre znázorňujúce Ježišovo utrpenie. Môže to byť tzv. Nazaretčan (Ježiš nesúci kríž), Ukrižovaný Kristus alebo vyrezávaná skupina sôch, predstavujúca scénu z Pánovho umučenia tzv. paso de misterio - oltár tajomstva Pánovho umučenia. Podôb Matky Božej, ktoré sa používajú pri procesiách, je značne viac. Vraj v Seville ich uctievajú asi 100. Vždy putujú za oltárom zasväteným Kristovi. Najznámejšie sevillské podoby Madonny sú: Nádej (Esparanza - jedna z časti Macarena, druhá z Triany), Žiaľ (Amargura), Víťazstvo (Vitoria), Veľká Bolesť (Mayor Dolor), Sladké Meno (Dulce Nombre). Ak má bratstvo iba jedno paso, musí sa na ňom nevyhnutne nachádzať Panna Mária, buď ako postava v paso de misterio (napr. v scéne snímania Krista z kríža, vloženia do hrobu, ako Matka Božia Ľútostivá - Piedad), alebo sama pod už prázdnym krížom (Matka Božia Samotná - Soledad).
Oltáre zasvätené Matke Božej sú ozdobované s prepychom typickým pre Sevillu. Soška Panny Márie je položená na podstavci bohato ozdobenom kvetmi (bielymi klinčekmi, ružami, kaméliami a kvetmi  pomarančovníka) a striebornými lampiónmi či svietnikmi s vysokými voskovými sviecami (môže ich byť až 200!). Oltár je prikrytý vyšívaným baldachýnom a postava Matky Božej sametovým plášťom, dlhým takmer 3 metre, vyšívaným zlatom a striebrom. Mnohé sošky nosia cenné koruny či iné klenoty a slzy na ich tvárach sú zhotovené z diamantov.
K sevillským nábožným bratstvám patria najmä ľudia pochádzajúci z aristokracie a bohatého mešťanstva. Tieto bratstvá majú veľmi prísny a vážny charakter. Ich členovia nosia počas procesií tuniky a kapucne, ich pochody sú plné sústredenia a napätia, tiché, zbavené hudobného sprievodu. Bratstvá z predmestí, najmä z najstaršej časti Sevilli - Triany, sú omnoho neformálnejšie a veselšie. Tuniky nazarenos sú prikryté farebnými pelerínami so zlatom vyšívanými emblémami bratstiev. Počas procesie sa pútnici  zhovárajú medzi sebou i s ľuďmi zhromaždenými na uliciach. Podľa starého zvyku rozdávajú deťom cukríky. Oltár Krista sprevádza hudba rohov a bubnov a oltár Matky Božej celý hudobný orchester.
Každé bratstvo vychádza z vlastného farského kostola. Procesie z odľahlých častí musia ísť svojím pomalým, dôstojným tempom 12 hodín, aby sa dostali do centra Sevilli a vstúpili na tzv. carrera oficial - oficiálnu trasu, ktorá vedie do katedrály. Práve ona spája v celok 52 procesií s ich 99 oltármi.
Okrem hlbokého duchovného charakteru majú procesie Veľkého týždňa v Seville svoj estetický, umelecký, folkloristický a spoločenský rozmer. Občas by sa mohlo zdať, že Sevilla žije pre Veľký týždeň. Počas týchto 7 dní mesto a jeho obyvatelia prežívajú osobitnú atmosféru tohto miesta a tohto času. Všetko sa mieša v osobitej nálade (oblečenia, zvyky) a posväcuje sa pripomínaným Kristovým utrpením. Posvätné sa stáva súčasťou každodenného života ulice. Bolesť, smútok, smrť naberajú božské črty, božskosť sa približuje k človekovi v osobe Božieho Syna, nespravodlivo odsúdeného a strašne umučeného. Božia Matka, ktorá sprevádza Syna na každom kroku, ukazuje celú škálu ľudských pocitov voči utrpeniu a smrti: od žiaľu (Amargura) po nádej (Esperanza).
 
Beata Kozakiewicz, Miejsca Święte 11/99