SEMANA SANTA
Veľký týždeň v Andalúzii
Fiesty (sviatky) a feiry (odpusty) sú neodmysliteľnou súčasťou života každého
Španiela. Všetky veľké mestá i malé dedinky organizujú aspoň raz ročne
sviatok na počesť svojho patróna či na pamiatku miestneho zjavenia alebo
zázraku. Pobožnosti, púte a procesie nerozlučne sprevádzajú jarmoky, tance
a ohňostroje. Náboženský sviatok je príležitosťou pre radostnú a spontánnu
zábavu, ktorej sa zúčastňujú celé miestne spoločenstvá.
Výnimočným sviatkom pre celé Španielsko je Veľký týždeň - Semana Santa.
Jeho slávenie ma obzvlášť bohatú podobu v Andalúzii. Koniec koncov tu je
všetko výnimočné: najmodrejšie nebo, najhorúcejšie slnko, najohnivejšie
flamenco a najkrajšie mozarabské pamiatky. Uprostred všetkých týchto neobyčajných
vecí a skutočností je najfascinujúcejšia Sevilla. Nie je teda nijako zvláštne,
že práve tu Semana Santa dosahuje vrchol náboženského citu a akejsi
extázy vyjadrenej teatrálnou formou.
Počas veľkotýždňových procesií prestáva mesto žiť svojím normálnym
rytmom. Obyvatelia i turisti, ktorí sem prichádzajú špeciálne pri príležitosti
Veľkého týždňa, sa húfne valia do ulíc, ktoré sa stávajú scénou pre mnohokrát
opakovanú Muku a smrť Ježiša Krista.
Tradícia spojená so slávením Veľkého týždňa pochádza zo začiatku XIV.
storočia. Po stáročia sa menili formy a spôsob organizovanie procesií.
Najokázalejšie slávnosti prežívalo mesto v období baroka, počas rozkvetu
Protireformácie a Zlatého Veku sevillskej rezbárskej školy. Slávni rezbári
vytvárali pre nábožné bratstvá prenosné oltáre veľkej umeleckej ceny
(napr. Umučený Kristus od Martina Montanesa, Kristus Patrón študentov od
Juana de Mena). Ďalším kľúčovým momentom pre vývoj podoby Veľkého Týždňa
v Seville bolo pôsobenie Juana Manuela Rodrigueza Ojeda - geniálneho výšivkára,
ktorý v 30. rokoch XX. storočia vytvoril nádherné plášte pre sochy Matky
Božej a pekné baldachíny pre pohyblivé oltáre zúčastňujúce sa na procesii.
Na precesiách Semana Santa sa zúčastňujú nábožné bratstvá, ktoré pôsobia
pri farských kostoloch v meste. Najstarším z nich, ktoré jestvuje podnes,
je Bratstvo Ticha (Cofradia del Silencio), založené v roku 1336. Najznámejším
je však Bratstvo Matky Božej Nádeje, populárne nazývané Macarena (podľa
mestskej časti, v ktorej sídli).
Každý deň Veľkého týždňa, počínajúc Kvetnou nedeľou a končiac Veľkou
sobotou, vychádzajú do ulíc Sevilly procesie 7-8 bratstiev. Najneobyčajnejšia
a najimponujúcejšia je 24 hodinová procesia nazývaná Madruga (svitanie),
ktorá trvá od úsvitu Veľkého štvrtka až do rána Veľkého piatka. Na každej
procesii sa zúčastňuje 200-400 tzv. nazarenos - kajúcnikov, členov bratstva
oblečených do tuník a kapucní. Nad hlavami nazarenos, ktorí sa zúčasťnujú
pochodu i nad hlavami zástupov ľudí, tlačiacich sa v úzkych uličkách, sa
týčia pasos - pohyblivé oltáre nesené na ramenách costaleros (nosičov).
Nosiči sa často zastavujú. Počas zastávok vyzdvihujú otláre vysoko
nad hlavy a kolíšu nimi, aby si ich všetci mohli dôkladne prezrieť. Castaleros
sa často vymieňajú, pretože náklad, ktorí nesú, váži 1,5 - 3 tony. Idú
pomaly, naslepo, ukrytí pod sametovými obrubami, ktoré zdobia spodok oltárov.
Počúvajú hlas capataza - sprievodcu, ktorý vydáva pokyny v len im zrozumiteľnom
jazyku. Do 60-tych rokov nášho storočia nosiči vytvárali stabilné skupiny
a dostávali pravidelnú plácu. Dnes už profesionálni costaleros patria minulosti.
Oltáre nosia členovia bratstiev, ktoré sú na túto úlohu pripravovaní po
celý rok.
Najčastejšie má bratstvo dva oltáre: prvý zasvätený Pánovi Ježišovi,
druhý znázorňujúci Virgen- Pannu Máriu, ubolenú Matku umučeného Spasiteľa.
Ako prvé v procesii idú oltáre znázorňujúce Ježišovo utrpenie. Môže to
byť tzv. Nazaretčan (Ježiš nesúci kríž), Ukrižovaný Kristus alebo vyrezávaná
skupina sôch, predstavujúca scénu z Pánovho umučenia tzv. paso de misterio
- oltár tajomstva Pánovho umučenia. Podôb Matky Božej, ktoré sa používajú
pri procesiách, je značne viac. Vraj v Seville ich uctievajú asi 100. Vždy
putujú za oltárom zasväteným Kristovi. Najznámejšie sevillské podoby Madonny
sú: Nádej (Esparanza - jedna z časti Macarena, druhá z Triany), Žiaľ (Amargura),
Víťazstvo (Vitoria), Veľká Bolesť (Mayor Dolor), Sladké Meno (Dulce Nombre).
Ak má bratstvo iba jedno paso, musí sa na ňom nevyhnutne nachádzať Panna
Mária, buď ako postava v paso de misterio (napr. v scéne snímania Krista
z kríža, vloženia do hrobu, ako Matka Božia Ľútostivá - Piedad), alebo
sama pod už prázdnym krížom (Matka Božia Samotná - Soledad).
Oltáre zasvätené Matke Božej sú ozdobované s prepychom typickým pre
Sevillu. Soška Panny Márie je položená na podstavci bohato ozdobenom kvetmi
(bielymi klinčekmi, ružami, kaméliami a kvetmi pomarančovníka) a
striebornými lampiónmi či svietnikmi s vysokými voskovými sviecami (môže
ich byť až 200!). Oltár je prikrytý vyšívaným baldachýnom a postava Matky
Božej sametovým plášťom, dlhým takmer 3 metre, vyšívaným zlatom a striebrom.
Mnohé sošky nosia cenné koruny či iné klenoty a slzy na ich tvárach sú
zhotovené z diamantov.
K sevillským nábožným bratstvám patria najmä ľudia pochádzajúci z aristokracie
a bohatého mešťanstva. Tieto bratstvá majú veľmi prísny a vážny charakter.
Ich členovia nosia počas procesií tuniky a kapucne, ich pochody sú plné
sústredenia a napätia, tiché, zbavené hudobného sprievodu. Bratstvá z predmestí,
najmä z najstaršej časti Sevilli - Triany, sú omnoho neformálnejšie a veselšie.
Tuniky nazarenos sú prikryté farebnými pelerínami so zlatom vyšívanými
emblémami bratstiev. Počas procesie sa pútnici zhovárajú medzi sebou
i s ľuďmi zhromaždenými na uliciach. Podľa starého zvyku rozdávajú deťom
cukríky. Oltár Krista sprevádza hudba rohov a bubnov a oltár Matky Božej
celý hudobný orchester.
Každé bratstvo vychádza z vlastného farského kostola. Procesie z odľahlých
častí musia ísť svojím pomalým, dôstojným tempom 12 hodín, aby sa dostali
do centra Sevilli a vstúpili na tzv. carrera oficial - oficiálnu trasu,
ktorá vedie do katedrály. Práve ona spája v celok 52 procesií s ich 99
oltármi.
Okrem hlbokého duchovného charakteru majú procesie Veľkého týždňa v
Seville svoj estetický, umelecký, folkloristický a spoločenský rozmer.
Občas by sa mohlo zdať, že Sevilla žije pre Veľký týždeň. Počas týchto
7 dní mesto a jeho obyvatelia prežívajú osobitnú atmosféru tohto miesta
a tohto času. Všetko sa mieša v osobitej nálade (oblečenia, zvyky) a posväcuje
sa pripomínaným Kristovým utrpením. Posvätné sa stáva súčasťou každodenného
života ulice. Bolesť, smútok, smrť naberajú božské črty, božskosť sa približuje
k človekovi v osobe Božieho Syna, nespravodlivo odsúdeného a strašne umučeného.
Božia Matka, ktorá sprevádza Syna na každom kroku, ukazuje celú škálu ľudských
pocitov voči utrpeniu a smrti: od žiaľu (Amargura) po nádej (Esperanza).
Beata Kozakiewicz, Miejsca Święte 11/99