Takmer zabudnutí Slováci

Na návšteve u Slovákov v Rumunsku

 

Nedostatok obživy, pracovných príležitostí a predovšetkým nádej na lepšiu budúcnosť pre svoje deti roztrúsili v uplynulých storočiach množstvo Slovákov po celom svete. Okrem iných kútov sveta časť z nich zakotvila v srbskej Vojvodine, časť na maďarskej Dolnej zemi a časť v Rumunsku. Ťažký život Slovákov, bojujúcich s takmer neúrodnou pôdou  v predhorí Transilvánských Álp, ich väčšmi ako inde zomkol dovedna. Napriek všetkým ťažkostiam si uchovali svoju kultúru, krásny, pre mnohých azda trošku archaický, slovenský jazyk, vlastnú identitu a najmä živú vieru.

Rumunsko a Slováci

Rumunsko, ktorého veľkú časť zaberajú východné a južné Karpaty a na východe ho obmýva Čierne more, sa pre mnohých našich predkov stalo druhou vlasťou. Do Rumunska prišli Slováci v dvoch etapách. V prvej roku 1778 sa usadili v okolí Nadlaku, v druhej roku 1782 prišli do severovýchodnej časti Rumunska, do dnešnej župy Bihor-Sălaj.  Pravoslávni Rumuni, ktorí sa s hrdosťou hlásia k rodine románskych národov, sú svojou pohostinnosťou a prívetivosťou veľmi podobní Slovanom. Azda aj preto si mnohí Slováci vybrali práve tento kus európskeho kontinentu pre svoj nový začiatok. Podľa sčítania ľudu v roku 1890 žilo na území dnešného Rumunska 38.624 Slovákov, v roku 1910 to bolo už 42.674. Tento stav však radikálne znížili roky po II. svetovej vojne. V rokoch 1947 - 1948 emigrovalo do Česko-Slovenska v rámci repatriácie približne 21.000 Slovákov. Dnes Slováci žijú ako kompaktne osídlená menšina v troch rumunských župách:  Arad, Bihor-Sălaj. Podľa oficiálnej štatistiky ich je zhruba 21.000, podľa neoficiálnych odhadov krajanských spolkov o 2-3 tisícky viac. Najviac ich žije v hornatej župe Bihor. Napriek občasným nedorozumeniam, ktoré sú bežné všade, žijú napospol v porozumení a úcte s rumunským i maďarským obyvateľstvom. Rumuni si podľa slov jedného z nich  vážili a vážia „svojich” Slovákov pre ich pracovitosť, spolupatričnosť a ochotu pomôcť. Na rozdiel od vzťahov Rumunov a maďarskej menšiny, neboli vzťahy Rumunov a rumunských Slovákov nikdy napäté či priam zlé.

Roztrúsení po kopcoch

Slovenské dedinky v Rumunsku sú naozaj roztrúsené po kopcoch. Od okolitých dedín ich delí častokrát desať i viac kilometrov po cestách-necestách. Derna, Šastelek, Bodonoš, Borumlak, Čerpotok, Bojovské, Gemelčička, Stará Huta, Nová Huta, Židáreň, Zavaň, to sú názvy dedín či osád, ktoré neklamne hovoria o tom, že v nich žijú Slováci.
Svoju návštevu Slovákov v Rumunsku som začal v neveľkej dedinke Tigăneştii, po slovensky Cigaňešť. Je to rodná obec môjho hostiteľa pána farára Štefana Lašáka, vďaka ktorému som sa do Rumunska dostal a vďaka ktorému vznikla i táto reportáž.
Hoci tu dnes žije už iba šesť slovenských rodín, ešte nedávno  bola v Cigaňešti celá slovenská ulica. Aj nápisy na hroboch na miestnom cintoríne výrečne hovoria o prítomnosti  Slovákov v tejto obci. Pri svetle sviečok čítame slovenské mená ľudí, ktorých telá tu odpočívajú. Podľa slov tých, ktorí ich prežili, vydali pekné svedectvo o Bohu, v ktorého celým svojím životom verili a milovali Ho, ale i o krajine, z ktorej prišli.
Naša ďalšia cesta vedie do Dernej, dediny, kde žijú v pokoji a porozumení Slováci i Rumuni.
Pani Ilona, ktorá má dvoch synov na Slovensku a žije tu so svojou mamkou, pri šálke kávy a chutnom syrovníku  rozpráva o problémoch tunajších ľudí. V poslednom desaťročí na nich doliehajú  najmä každodenné ekonomické problémy, strata pracovných príležitostí a s ňou spojená narastajúca nezamestnanosť. Práve preto sa väčšina mladých ľudí z tejto oblasti pokúša nájsť zamestnanie na Slovensku, hoci je to častokrát skok z blata do kaluže. Svojou pracovitosťou však dokážu presvedčiť mnohých, ktorí sa boja týchto vlastných „cudzincov”
zamestnať. Pani Ilona spomína, ako v najťažších časoch, keď sa ich deti nemohli učiť po slovensky v škole, všemožne dbali o to, aby v ich rodine slovenčina nevyhasla. Veľmi dôležitú úlohu pri tom zohrávala v mnohých rodinách okrem vzájomnej komunikácie v slovenčine i spoločná modlitba, čítanie Svätého Písma či spevy slovenských nábožných piesní. O tom, že toto úsilie nebolo daromné, nás presvedčilo i sotva sedemročné dievčatko, ktoré nás ako úplne náhodných pocestných pozdravilo krásnym „Pochválen” a veľmi ochotne odpovedalo pekne po slovensky na naše zvedavé otázky.

Centrum slovenskej vzdelanosti v Rumunsku

Banícka obec Bodonoš (po rumunsky Budoi) je známa široko-ďaleko. Ťažké banícke remeslo ešte donedávna živilo väčšinu rodín v dedine. Veľkú hospodársku krízu, ktorá zachvátila väčšinu bývalých socialistických štátov začiatkom 90-tých rokov, pocítili i miestni obyvatelia, ktorí zostali takmer zo dňa na deň bez práce. Napriek chýbajúcej vybudovanej infraštruktúre, napriek tomu, že tu podnes nie je zavedený ani jeden telefón a iba v nedávnej dobe ho začalo nahrádzať niekoľko mobilov, sa táto dedina s tisíckou obyvateľov, z ktorých 95 % tvoria Slováci,  stala centrom slovenského školstva a osvety v Rumunsku. Pôsobí tu slovenské Teoretické lýceum (gymnázium) Jozefa Kozáčeka, ktoré navštevujú študenti z blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Ďalšie slovenské lýceum je v Nadlaku. Lýceum v Bodonoši vzniklo iba pre d niekoľkými rokmi na podnet slo venských katolíckych kňazov v Rumunsku.
Pán farár Jozef Švédik a pán riaditeľ Jozef Mlynarčík nás po srdečnom privítaní veľmi ochotne previedli po škole. K trom neveľkým budovám, v ktorých sa škola nachádza, pribudne štvrtá budova internátu. Či to bude v dohľadnej dobe, závisí od štedrosti a finančných možností sponzorov a dobrodincov, ktorí ju financujú. Dnes sa chlapci a dievčatá, ktorí chcú študovať na slovenskom lýceu a nepochádzajú priamo z Bodonoša či blízkeho okolia, tlačia v troch izbách vo veľmi skromných podmienkach. No vedenie školy a sestričky z Kongregácie služobníc Ducha Svätého zo Slovenska, ktoré sa o výchovu študentov mimo vyučovania starajú, chcú dať možnosť študovať na lýceu čo najväčšiemu počtu mladých ľudí. Samozrejme, okrem vyučovania a ubytovania tu majú „cezpoľní” zabezpečenú aj stravu. Návšteva tohto lýcea bola pre mňa skutočným zážitkom. Bez zbytočného preháňania môžem skonštatovať, že študenti tejto školy sú dobrou vizitkou svojich profesorov a vychovávateľov. Sú vizitkou toho, že ich vychovávajú a vzdelávajú so skutočnou láskou.
Pán farár Švédik, ktorý je zároveň profesorom latinčiny, ma po skončení „prehliadky” školy zaviedol do triedy, v ktorej mal práve hodinu maturitný ročník. Po krátkom predstavení študenti ochotne prijali moju ponuku odpovedať na krátku otázku miniankety o viere. Ako prejav vďaky za ich ochotu dostali niekoľko výtlačkov „Rytiera” a podľa všetkého im náš časopis spravil radosť. Najzaujímavejšie odpovede z ankety nájdete na ďalších stránkach v tomto čísle „Rytiera”.

Slovenská obec, ktorá si za starostu zvolila Rumuna

Do jednej z najväčších slovenských obcí v Rumunsku - Huty (je zložená z častí Stará Huta - Huta Voivozi, Nová Huta - Huta Şinteu a Židáreň - Valea Tirnei) sme dorazili na súmraku. Bol prvý piatok a z kostola prúdil zástup veriacich. Miestny kostol sv. Cyrila a Metoda je pútnickým miestom Slovákov v Rumunsku, ktorých sa tu na júlovom odpuste stretá veru neúrekom. Prichádzajú sem zo vzdialených kopaníc, ale i rodáci z ďalekého sveta, kam ich zaviali rozličné životné osudy. Huta si vyslúžila titul „rumunská Bratislava”, pretože sa stala akýmsi neoficiálnym hlavným mestom Slovákov v Bihore. Pán farár Augustín Albert nás pozval na pohárik pravej slovenskej slivovice  a samozrejme na kus reči. Na fare som sa zoznámil s pánom starostom Danucom Dorelom, jeho manželkou i pánom učiteľom Pavlom Molnárom, ktorý učí miestne deti slovenský jazyk. Pri veľmi príjemnom rozhovore som sa dozvedel, že v obci žije takmer 100% Slovákov a iba traja obyvatelia sú Rumuni - starosta, policajt a lekárka. Náhodného poslucháča slov hutianskeho richtára by ani vo sne nenapadlo, že pán starosta nie je Slovák. Za jeho vynikajúcu slovenčinu, podľa jeho vlastných slov, môže aj tá „láska nebeská” - manželka pána starostu je totiž Slovenka.
Veriacim zo širokého okolia v Huti slúži nedávno postavená fara alebo skôr pastoračné centrum,  ktoré je miestom duchovných cvičení, charitatívnej pomoci  a stretávaní. Pri pastoračnej práci pánovi farárovi pomáhajú sestričky Kongregácie Svätého Kríža zo Slovenska.
Na svojich farníkov pán farár Albert nedá dopustiť. Najväčší problém vidí v strate pracovných príležitostí, ktorá núti mladých odchádzať hladať si prácu inde. Zišli by sa  nenáročné investície, ktoré by pomohli obnoviť ľahkú priemyselnú výrobu v tejto oblasti. Pán farár Lašák medzi rečou spomenie skutočnosť, že české obce v Rumunsku majú svoje patronátne mestá vo svojej pravlasti, ktoré im pomáhajú prežiť, vybudovať či zlepšiť infraštruktúru a v neposlednom rade i vytvárať nové pracovné príležitosti. Žiaľ, zo slovenských miest o takýto patronát nad slovenskými obcami v Rumunsku zatiaľ neprejavilo záujem žiadne.

Slováci so živou vierou

Viera je v každodennom živote Slovákov v Rumunsku nápadne prítomná ako jeho samozrejmá súčasť. Nie je to akási časť voľného času odsúvaná iba do kostola a málo prítomná v živote mimo neho. Uchovali si neporušenú jednoduchú vieru svojich predkov z oravských a kysuckých dedín, ktorá preniká všetky oblasti ich každodenného života. O Bohu, Matke Božej a svätých hovoria s neobyčajnou láskou, pokorou a úctou. Hlboký dojem z ľudovej zbožnosti týchto dobrých ľudí  umocňuje aj spôsob ich vyjadrovania.  O Bohu hovoria v tretej osobe množného čísla, akoby tým chceli zdôrazniť našu nedostatočnú povďačnosť za množstvo Božích dobrodení zakusovaných každý deň, svoju vrúcnu prosbu o Božie požehnanie, odovzdanosť do Jeho rúk a najmä neustále pripomínanie si , že On je nad všetkými a nad všetkým. „Keď nám dobrý Pán Boh ráčia požehnať, bude sa nám dobre vodiť, aj úroda bude dobrá. Okrem Nich nemáme v nikom nádeje.”
Akiste veľký význam v udržiavaní tejto živej viery zohráva práca desiatky kňazov, ktorí sa pastorácii Slovákov v Rumunsku venujú. Kňaz tu nie je iba duchovným, ale i organizátorom spoločenského života a skutočným otcom pre svojich veriacich, na ktorého sa obracajú s rozličnými problémami, nielen duchovnými. Vďaka kňazom Slováci v Rumunsku prežili a počas ťažkých desaťročí sa neporumunčili či nepomaďarčili. Kňazi vedú svojich veriacich k hrdosti na svoj slovenský pôvod a zároveň k úcte k bratom a sestrám iných národností. Obrazom skutočnej katolicity je fakt, že slovenskí kňazi majú na starosti miešané slovensko-maďarské farnosti či farnosti, kde okrem týchto dvoch národností žijú ešte i Nemci. Spomeňme len slovensko-maďarskú farnosť Aleşd, kde pôsobí pán dekan Peter Kubaľák,  inak predseda Zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku. Samozrejme, vo väčšine slovenských farností žijú aj Rumuni, ktorí sú však zväčša pravoslávni. S každým veriacim kňazi komunikujú v jeho vlastnom jazyku. Tunajší ľudia sú vôbec akýmisi modernými polyglotmi. Nezriedka tu stretnete jednoduchú ženičku, ktorá ovláda štyri jazyky - slovenčinu, rumunčinu, maďarčinu a nemčinu. Stretnet e tu i čistých Maďarov, ktorí vedia po slovensky, lebo sa chceli naučiť reč svojich susedov či spoluobčanov v obci. Živá, jednoduchá viera Slovákov v Rumunsku, nenainfikovaná neduhmi konzumnej spoločnosti, je povzbudením i nádejou zároveň pre Slovákov na Slovensku. Verme, že Slováci v Rumunsku sa nestanú na Slovensku zabudnutými Slovákmi. Bola by to voči nim zo strany ich starej vlasti  veľká nespravodlivosť.
 
Dariusz Żuk-Olszewski