Ježiš učí, že v modlitbe môžme, ba dokonca, máme, prosiť. Aby sme však
mohli dostať to, po čom túžime, naša modlitba musí byť skutočnou a vytrvalou
prosbou...
Pán Ježiš už skôr vyzýval, aby sme v modlitbe vytrvale prosili. „Proste
a bude vám dané; hľadajte a nájdete; klopte a otvorí savám. Lebo každý,
kto prosí, dostane; kto hľadá, nájde a kto klope, tomu sa otvorí”. Použil
prirovnania z rodinného života. „Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn
o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada?” (por. Lk 11, 9-13). Tieto myšlienky
vyslovil Ježiš ako komentár k modlitbe „Otče náš”, ktorú v Lukášovom Evanjeliu
učil apoštolov na ich žiadosť (Lk 11, 1 - 4) a v ktorej nám káže modliť
sa aj o chlieb a o odpustenie.
Prvú časť tohto komentára ponúka vo forme podobenstva. „Ak má niekto
z vás priateľa, pôjde k nemu o polnoci a povie mu: ”Priateľu, požičaj mi
tri chleby..." Reč o chlebe sa tu neopakuje náhodou. Môžme taktiež prosiť
o chlieb, ak nie sme schopní získať ho vlastnou prácou. Máme prosiť
o Božiu pomoc a požehnanie v poctivej práci uskutočňovanej pre získanie
chleba a toho, čo ako chlieb potrebujeme k životu.
Máme však taktiež prosiť o dar Ducha Svätého, ktorý je pre náš život
nevyhnutný. Práve Duch Svätý nám dovolí odpúšťať, práve Duch Svätý nás
uchráni pred pokušením. On nás nakoniec naučí prosiť o príchod Božieho
Kráľovstva.
Slová Evanjelia, nad ktorými dnes uvažujeme, sú prehĺbením tejto výzvy:
„Vždy sa modlite a neustávajte”. Ježiš tu však používa veľmi zarážajúce
prirovnanie. Keď ho počúvame, nemôžme sa vyhnúť myšlienke, že Boh o nás
rozhoduje ako ten strašný sudca, ktorý sa nikoho nebojí. Nepohne ním obyčajná
prosba vdovy, ktorá potrebuje jeho pomoc, ale až jej vytrvalosť ho núti,
aby sa začal zaoberať jej záležitosťou.
Spomínate si na tú scénu z evanjelia, keď sa podobne ako tento sudca
zachoval sám Ježiš? Najprv sa tváril, že nepočuje pohanskú ženu, ktorá
ho prosila o uzdravenie dieťaťa (por. Mt 15, 21-28). Potom jej odpovedal
tak, akoby ju chcel uraziť a zbaviť sa jej. „Nie je dobré vziať chlieb
deťom a hodiť ho psom”. To sú kruté slová. V skutočnosti celú túto udalosť
zvýrazňuje myšlienka, že za pozemského života sa Ježiš obracia výlučne
na Židov a čas milosti pre pohanov nastane až po Jeho smrti. Ale napriek
všetkému jeho slová znejú tak strašne, že Lukáš sa neodvážil zaznamenať
ich vo svojom Evanjeliu určenom pre obrátených pohanov.
Táto scéna je však pre nás poučením, aká veľmi vytrvalá a pokorná musí
byť naša modlitba. Táto matka sa nevzdala. Láska k dieťaťu, ktoré bolo
v beznádejnom stave, jej nedovolila cítiť sa urazenou. „Áno, Pane, ale
aj šteňatá jedia odrobinky, ktoré padajú zo stola ich pánov”. Ježiš jej
odpovedal: „Žena, veľká je tvoja viera; nech sa ti stane, ako chceš”.
Namiesto tejto poburujúcej scény z Ježišovej náuky Lukáš vyberá porovnanie
Boha s necitlivým sudcom. Istotne nik z nás veriacich by nenabral
odvahu na takéto porovnanie! - Čo nám chcel Ježiš ním povedať? - Chcel
nás poučiť, že modlitby nemôžme používať iba ako poistky pre každý prípad.
Akoby nám mala pomôcť samotná naša modlitba, ako chytenie sa za gombík
pri stretnutí kominára, a nie Boh, ktorý nad nami bdie. Keď o čosi prosíme,
musíme si uvedomiť, že si sami nevystačíme, že od nikoho okrem Boha nedostaneme
pomoc, ktorú nevyhnutne potrebujeme. Musíme prosiť „a neochabovať”, neklesať
na duchu, neznechucovať sa ničím, ani akousi „priepasťou”, v ktorej sa
naša prosba topí.
Vari sa Boh nezastane svojich vyvolených, ktorí dňom i nocou k Nemu
volajú a vari bude meškať s ich obranou? Hovorím vám, že rýchlo sa ich
zastane." - Žeby? ! - Na jazyk sa nám tlačí otázka, veď už toľkokrát sme
zakúsili, že sa nestalo tak, ako sme chceli. Boh nám nedal to, o čo sme
ho prosili tak usilovne, že sme už naozaj neboli schopní väčšieho výkonu.
Počúvajme však pozorne. Veď Ježiš nám hovorí, že „Boh sa zastane svojich
vyvolených”, a nie, že im dá každú vec, o ktorú prosia. Áno. Isto ich vypočuje,
ale dá im to, čo bude pre nich najlepšie, najlepšie pre ich blízkych, čo
bude pre nich „obranou” v živote, predovšetkým v živote večnom.
Ako ľahko sa hneváme na Boha, že neodpovedá na naše prosby! Dokonca
strácame vieru v Jeho dobrotu, v Jeho jestvovanie, v Jeho možnosti. Ježiš
veľmi dobre pozná tieto pocity. Preto svoju náuku končí na prvý pohľad
veľmi čudnými slovami: „Nájde Syn Človeka na zemi vieru, keď príde?”
Dúfajme, že nájde vieru u mnohých. Ale On nás varuje, že mnohí z nás
nebudú chcieť čakať ani na Jeho príchod, ani na akúkoľvek Božiu odpoveď.
Budú chcieť nielen si samostatne zabezpečiť svoje osudy a osud sveta, ale
taktiež vyskúšaj ú vytvoriť pre seba a iných „vlastný raj”, do ktorého
zakážu vstup samotnému Bohu. Ale On príde naozaj a nič Ho nezastaví pred
uskutočnením súdu.