Nepýtaj sa prečo, ale ako...

Nedávno som cestoval vlakom. Zhováral som sa so starším spolucestujúcim pánom, ktorý mi medzi rečou povedal: „Veľa som toho vo svojom dlhom živote prežil. Dobre si pamätám udalosti po I. svetovej vojne i II. svetovú vojnu. Úprimne vám poviem, to, čo sa deje v poslednom čase, tomu už naozaj nerozumiem. Nie je tomu ani desať rokov, čo sme si na námestiach sľúbili lásku. Pritom rastie sebectvo, nenávisť, narúšajú sa medziľudské vzťahy. Nečestní, bezohľadní ľudia berú veci do svojich rúk a čestných odstavujú. Celý život som pracoval, platil nemocenskú a teraz mám problém zohnať liek. Jedni ľudia majú milióny, ako huby po daždi sa rozmnožujú herne, nemravné podniky. Prečo neuvalia dane na najbohatších a tých, čo bohatnú z nešťastia druhých? Na druhej strane ľudia, ktorí poctivo ťažko pracujú, celé mesiace nedostanú výplatu. Ak to takto pôjde ďalej, neskončí to dobre. Ja som síce ateista, ale jedno vám poviem: Ak v danej situácii nezasiahne Cirkev a nenastane obroda, všetci zle skončíme. ”
V ten večer pri hodnotení dňa som si dal otázku: „Je schopná Cirkev dnes zastaviť nezdravý vývoj a pohnúť veci iným smerom?” Priznám sa, že by som sa neopovážil na danú otázku jednoznačne odpovedať.
Na druhý deň som v nemocnici navštívil ťažko chorého 14-ročného chlapca, ktorého čakala náročná operácia. Spoznali sme sa pred rokom na duchovných cvičeniach mládeže. Vtedy ma mladí v debate zasypali otázkami: „Prečo je zlo vo svete? Prečo je vojna? Prečo zomierajú nevinné deti?” Namiesto odpovede som začal klásť otázky ja: „Prečo trpel Pán Ježiš, prečo Panna Mária? Prečo boli zavraždení apoštoli okrem Jána? Prečo zomreli milióny kresťanských mučeníkov? O týchto otázkach môžeme debatovať donekonečna. A čo vyriešime? Nepýtajme sa prečo, ale dajme si čestnú otázku: ”Ako dokážem prežiť krivdu, chorobu, trápenie?" Bolesť je skúška i pozvanie. Ak sa vzbúrim, bude to príležitosť na hriech. Ak príjmem ako obetu, premením bolesť na zásluhu a požehnanie.
V roku 1970 Ministerstvo kultúry SSR zakázalo diakonské vysviacky. Vtedajší prefekt seminára Ján Sokol vtedy povedal: „Ak sa vysviacky v sobotu neuskutočnia, Cirkev asi bude mať menej kňazov. Poďme do nemocníc a poprosme chorých, aby sa modlili a obetovali za slobodu Cirkvi.” Keď vo štvrtok prišiel na onkológiu a s radosťou chcel svojej tete oznámiť správu, že ministerstvo zrušilo zákaz, chorá teta povedala: „Viem, čo je nové. Vysviacky sú povolené.” „Odkiaľ to vieš?” - spýtal sa. „My sme sa za to modlili a obetovali.”
Vzápätí prišiel lekár a spýtal sa: „Čo tu robíte s pacientami? Odmietli lieky na utíšenie bolestí. Vraj sa chcú obetovať za kňazov, ktorým sa deje krivda.” Na to terajší pán arcibiskup odvetil: „A páni, ktorí boli vyjednávať na ministerstve, si myslia, že to oni vybavili.”
Keď sme si to rozprávali na spomínaných duchovných cvičeniach, netušili sme, že jeden z účastníkov vážne ochorie. Vtedy pred operáciou som sa ho pýtal, či má bolesti. Odpovedal: „Áno, ale ma nevyzraďte. Nedal som si pichnúť injekciu na utíšenie bolesti, lebo sa chcem obetovať za kamarátku, ktorá sa dostala do zlej partie, pije alkohol a možno i droguje. Veľmi jej chcem pomôcť.”
V ten večer som ďakoval Pánu Bohu za lekciu, ktorú som prostredníctvom tohto chlapca dostal. Do nemocnice som išiel povzbudiť pacienta a nakoniec on povzbudil mňa. Vďaka Ti, Pane, za takýchto ľudí. Vďaka Ti za hrdinov, o ktorých sa málo píše, no práve oni zachraňujú svet. Vďaka Ti za Cirkev, ktorá má dosť možností ovplyvňovať vývoj udalostí. Ale Cirkev to je každý z nás. Ak sa len trošku polepšíme, svet sa stane lepším. Sv. Maximilián M. Kolbe aj temnoty koncentráku prežiaril svetlom Kristovej lásky. Kde zažiari svetlo, tam ustupuje temnota.

Ladislav Vrábel