Pustovňa

Drobné očká starého mnícha sledovali osamelého mravčeka, ktorý si spokojne cupital po hladkom kameni. Iste sa náhlil domov, k ostatným  členom mravčej rodiny. Súvislosť medzi týmto drobným Božím stvorením a človekom bola očividná. Avšak...  Len málo ľudí dokáže pokojne znášať „vrtochy osudu” a zachovať si pokoj srdca v každej životnej situácii. Ten malý mravček plnil Boží zákon oveľa lepšie ako mnohí z nás. Aj keď vždy nekráčame vyhladenou cestou života, náš cieľ by mal byť oveľa jasnejší.
Myšlienky ako oblaky preplávali pustovníkovou mysľou a opäť sa rozplynuli v tichu a samote. Už siedmy rok denne rozjímal o Božích veciach a stále nachádzal niečo nové.  V radosti malého dieťaťa objavoval krásy života a nadchýnal sa dokonalým plánom Stvoriteľa, ktorý naozaj pamätal na všetko. Ó, aký úžasný a jedinečný dar sme dostali! Vráskavou rukou si prešiel po tvári a zotrel putujúcu slzičku radosti. Slniečko mu vo farbách premietalo nádhernú scenériu podmanivej prírody a on prekypoval vďačnosťou. Pokojne sedel a načúval. Vetrík mu jemne pohladil vlasy a niečo tíško zaševelil do ucha. Mních sa nepatrne pousmial a zašepkal jediné slovo toho dňa: „Bože!” Dve slabiky, ktoré samé o sebe nič neznamenajú. Ak sa však spoja do geniálneho súzvuku slova, trhajú  diablovi srdce a otvárajú nebeské brány.
Pustovník slabúčko zažmurkal a pohľadom pozdravil  osamelú čajku, ktorá sa oblúkovitým letom jemne podpísala na belasú oblohu. Stará Biblia v ošúchanom obale pokojne odpočívala po starčekovej pravici. Bola svedkom nespočetných víchrov a búrok v srdci tohoto statočného mnícha, vždy ochotná  presvietiť „temnú noc” lúčom Božej lásky a poznania. Z jej stránok vystupovali príbehy dôb dávno minulých a predsa tak aktuálnych i pre dnešok. Osamelý mních ich vstrebával duchovným zrakom do svojho srdca a prečisťoval si nimi dušu. Každým nádychom a výdychom oslavoval Pána a velebil jeho skutky zázračné. V tichu načúval tlkotu Božského Srdca. Už niekoľko týždňov nepracoval - jednoducho nevládal. Ľudia za ním veľmi smútili, pretože prítomnosť usmievavého askétu, ktorý im pomáhal na poli „ v pote tváre” dorábať chlieb svoj každodenný, bola pre nich veľkým darom od samotného Boha. Vždy sa mu odmenili jedlom a čerstvým ovocím, ktoré si on starostlivo rozdelil na niekoľko dní. Mníchov život bol pre nich ako osviežujúci potôčik uprostred nehostinnej púšte. Jeho múdre slová sťa vzácne drahokamy padali do duší obyčajných ľudí. A ľudia sa menili...
Pohľadom pomaly skĺzol na prútený košík, ktorý už niekoľko dní zíval prázdnotou. Starý mních vedel, že sa to už nezmení. Hlboký nádych prezrádzal slabosť a trasúca sa ruka hovorila o vyčerpaní. Jemne sa oprel o stenu pustovne a na chvíľku zatvoril oči. Nechal sa unášať príjemným tichom. Tma zatiahla závesy a rehoľník ju odovzdane prijal. Bol si istý, že ju prenikne jasný lúč večného života, ktorý tak túžobne očakával. Ruky si pokojne položil do lona a v pokore sklonil hlavu.
V poslednom výdychu oslávil Toho, ktorý ho už čakal pred bránou večnosti.
 
Miroslav Deglovič