Pápež a ekumenizmus

Ján Pavol II. o význame rozličných foriem dialógu kresťanstva s inými náboženstvami

Rozličné formy a úrovne kontaktov kresťanstva s inými náboženstvami pripomenul Ján Pavol II. vo svojej katechéze počas stredajšej všeobecnej audiencie 19. mája 1999. Pápež nehovoril iba o teologickom dialógu, ale aj o „dialógu života” a „dialógu skutkov”. Ako skutočnosť, ktorá v dnešných časoch získava čoraz väčší význam, spomenul aj „dialóg náboženskej skúsenosti”. Bola to ďalšia pápežova náuka z niekoľkotýždňového cyklu úvah o kontaktoch kresťanstva s inými vierovyznaniami a náboženstvami, ktoré zapadajú do širšieho programu katechéz o Bohu Otcu.

1. Kniha Skutkov Apoštolov zachytáva príhovor sv. Pavla k Aténčanom, ktorý sa zdá byť veľmi aktuálny pre dnešný aeropág náboženského pluralizmu. Aby predstavil Boha Ježiša Krista, Pavol nadväzuje na náboženskosť svojich polucháčov so slovami uznania: „Aténčania, podľa všetkého vidím, že ste neobyčajne nábožní. Lebo keď som sa prechádzal a prezeral si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: ”Neznámemu bohu." Čo teda uctievate, hoci to nepoznáte, to vám ja zvestujem." (Sk 17, 22-23)
V mojom duchovnom a pastierskom putovaní po dnešnom svete som vždy vyjadroval úctu Cirkvi k tomu, „čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté”. Opakujúc slová Koncilu som dodával, že kresťanská pravda slúži rozvoju „týchto duchovných a morálnych dobier a spoločensko-kultúrnych hodnôt vlastných týmto ľuďom” (Nostra aetate, 2). Všeobecné otcovstvo Boha, zjavené v Ježišovi Kristovi, povzbudzuje k dialógu aj s náboženstvami spoza Abrahámovho kmeňa. Tento dialóg je plný povzbudení a výziev, ak si napríklad pomyslíme na ázijské kultúry hlboko preniknuté náboženským duchom, alebo na tradičné africké náboženstvá, ktoré sú pre tak mnohé národy prameňom múdrosti a života.
2. Na začiatku stretnutia Cirkvi so svetovými náboženstvami tkvie vedomie ich osobitného charakteru, osobitne spôsobu ich prístupu k tajomstvu Boha Spasiteľa, poslednej Skutočnosti ľudského života. Lebo každé náboženstvo sa javí ako hľadanie spásy a ponúka cesty k jej dosiahnutiu (por. KKC, 843). Motiváciou dialógu je istota, že človek, stvorený na Boží obraz je taktiež privilegovaným „miestom” jeho spasiteľnej prítomnosti.
Modlitba ako uznanie Boha plné veleby, vďačnosť za Jeho dary, prosba o pomoc, je osobitnou cestou stretnutí najmä s tými náboženstvami, ktoré - hoci neobjavili tajomstvo Božieho otcovsta, majú, ak to tak možno povedať, „ruky vystreté k nebu” (Pavol VI., Evangelii nuntiandi, 53). Ťažší je však dialóg s niektorými prúdmi súčasnej religiozity, v ktorých sa častokrát modlitba stáva nástrojom rozmnoženia životného potenciálu, namiesto toho, aby slúžila ako nástroj spásy.
3. Jestvujú rozličné formy a úrovne dialógu kresťanstva s inými náboženstvami, začínajúc „dialógom života”, keď sa „ľudia snažia žiť v duchu otvorenosti a dobrého susedstva, deliac sa o svoje radosti a bolesti a ľudské nepokoje” (Pápežská rada pre medzináboženský dialóg a Kongregácie pre evanjelizáciu národov, inštrukcia „Dialóg a hlásanie: zamyslenia a odporúčania”, 19. mája 1991, č. 42).
Osobitný výraz má „dialóg skutkov”, medzi ktorými treba vyzdvihnúť výchovu k mieru a úcte k životnému prostrediu, solidarita so svetom utrpenia, podpora spoločenskej spravodlivosti a plného rozvoja národov. Kresťanská láska, ktorá nepozná hraníc, nám dovoľuje stretať sa so solidárnym svedectvom vyznavačov iných náboženstiev a tešiť sa z dobra, ktoré vykonali.
Máme tu nakoniec „teologický dialóg”, keď sa špecialisti vzájomne snažia prehĺbiť pochopenie vlastného náboženského dedičsta a doceniť duchovné hodnoty. Stretnutia špecialistov rozličných náboženstiev sa nemôžu obmedzovať na čo najmenší spoločný menovateľ. Ich cieľom je zabezpečenie odvážnej služby pravde so zdôraznením tak spoločných rovín ako aj zásadných rozdielov, v úprimnej snahe prekonať predsudky a nepochopenia.
4. Aj „dialóg náboženskej skúsenosti” má čoraz väčší význam. Praktizovanie kontemplácie zodpovedá obrovskému hladu vnútorného života u duchovne hľadajúcich ľudí a pomáha všetkým hlbšie preniknúť do tajomstva Boha. Niektoré praktiky pochadzajúce z veľkých východných náboženstiev predstavujú určitú atrakciu pre dnešného človeka. Kresťania by ich mali hodnotiť podľa duchovného kritéria, aby nestratili spred očí pojem modlitby, tvorený vo Sv. Písme počas celých dejín sprásy (por. Kongregácia pre učenie viery, list Orationis formas na tému „niektorých aspektov kresťanskej meditácie”, 15. október 1989; AAS 82 - 1990, II. str. 362-379).
Toto nevyhnutne kritické poznanie nie je prekážkou v medzináboženskom dialógu. Koniec koncov mnoho rokov stretnutia s mníšskymi prostrediami iných náboženstiev, plné srdečného priateľstva, otvárajú cestu vzájomného delenia sa duchovným bohatstvom v tom, čo sa „týka modlitby a kontemplácie, viery a ciest hľadania Boha a Absolútna” („Dialóg a hlásanie”, 42). No nemožno využívať mystiku k podpore náboženského relativizmu v mene skúsenosti, ktorá umenšuje hodnotu Božieho zjavenia v dejinách. Ako Kristovi učeníci s radosťou pociťujeme veľkú potrebu vydávať svedectvo, že Boh sa zjavil práve v Ňom, ako hovorí Evanjelium podľa sv. Jána: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.” (Jn 1, 18).
Toto svedectvo treba vydávať bez žiadneho zamlčania, ale taktiež s vedomím, že pôsobenie Krista a jeho Ducha je už tajomným spôsobom prítomné v tých, ktorí úprimne prežívajú svoje náboženské skúsenosti. A so všetkými naozaj nábožnými ľuďmi Cirkev kráča cestou histórie k večnému nazeraniu Boha v žiare Jeho slávy.