Ukrižovaný bez kríža

Blahoslavený páter Pio

Už dávno veriaci netrpezlivo čakali na chvíľu, keď bude známy skromný kapucín, ktorý niesol po veľkú časť svojho života na vlastnom tele Kristove rany, vyhlásený za blahoslaveného. Tá chvíľa prišla 2. mája 1999. Na Námestí svätého Petra, ktoré „praskalo vo švíkoch“ i v priľahlých rímskych uliciach, sa zhromaždili státisíce veriacich z celého sveta, pre ktorých tento muž s Kristovými ranami stelesňuje veľkosť Božej lásky a milosrdenstva k hriešnemu človeku.

Blahoslavený páter Pio a Ján Pavol II.

Beatifikácia pátra Pia veľmi ležala na srdci Jánovi Pavlovi II. Osobne sa s týmto svätým mužom stretol v San Giovanni Rotondo v roku 1947. Po takmer 27 rokoch Karol Wojtyla znova prišiel do San Giovanni Rotondo, aby sa pomodlil na jeho hrobe. S veľkou úctou spomínal na spoločné stretnutie i korešpondenciu. Je známy prípad, keď terajšiemu Svätému Otcovi, vtedy ešte krakovskému biskupovi, páter Pio pomohol v beznádejnej situácii. Karol Wojtyla ho v liste prosil o modlitbu za ženu, matku štyroch detí, ktorá bola chorá na rakovinu. Žena, vďaka modlitbe blahoslaveného otca Pia, bola úplne vyliečená. V roku 1972 kardinál Karol Wojtyla podpísal petíciu poľských biskupov, v ktorej žiadali vyhlásiť otca Pia za svätého. Vďaka osobnej intervencii Jána Pavla II. sa v roku 1983 začal jeho beatifikačný proces a v roku 1987 tomuto svätému kapucínovi vzdal úctu ako pápež na jeho hrobe.

Vzor osobnej svätosti

Aký bol tento nový blahoslavený, ktorý ako magnet priťahuje zástupy veriacich a jeho obraz visí v tisícoch domácnosti? Čím si tento skromný, jednoduchý kapucín získal srdcia ľudí z celého sveta? V čom spočíva jeho osobné čaro, ktoré priťahuje množstvo ľudí aj mimo Cirkvi? Prečo vďaka nemu Boh konal a koná toľko zázrakov? Odpoveď na tieto otázky musíme hľadať v jeho živote. Narodil sa 25. mája 1887 ako piate z ôsmich detí v rodine Graziana Forgionneho, v malej dedinke Pietrelcina v južnom Taliansku. Pri svätom krste dostal meno František. Od útleho detstva miloval modlitbu a samotu. Ako 5-ročný mal videnie Pána Ježiša, ktorému sľúbil, že sa mu „daruje navždy“. Ako 15-ročný vstúpil do noviciátu kapucínov. Napriek veľmi vážnym zdravotným problémom ho Boh obdaril milosťou kňazstva: kňazskú vysviacku prijal 10. septembra 1910. Jeho zdravie sa však natoľko zhoršovalo, že jeho predstavení ho chceli zbaviť kňazských povinností. No Boh mal pre neho iné plány. Počas I. svetovej vojny bol povolaný do armády. Tam spoznal, čo spôsobuje hriech a naučil sa veľmi milovať hriešnikov. Ostrým „zrakom viery“ dokázal cez „morálne bahno“ vidieť nesmrteľnú dušu, znetvorenú hriechom, no stále Božiu „dcéru“. Hoci už počas vojny prežil prvé ťažké boje s diablom, skutočné skúšky mali iba prísť. 28. júla 1916 prišiel do San Giovanni Rotondo, kde pôsobil až do svojej smrti. Tu 20. septembra 1918, počas modlitby na chóre pred Ukrižovaným, otec Pio dostal stigmy - rany po klincoch, aké mal ukrižovaný Spasiteľ. Následky mystických skúseností tajomného ukrižovania sa prejavili takmer ihneď. Jeho láska k ľuďom, ktorí sa k nemu prichádzali spovedať, prosiť o modlitbu na rozličné úmysly, sa stala ešte vrúcnejšou. Svojou láskou, jednoduchosťou a osobnou svätosťou priťahoval do San Giovanni Rotondo zástupy pútnikov, cirkevných hodnostárov, novinárov. Hoci mu krátko po stigmatizácii cirkevní predstavitelia zakázali verejne slúžiť svätú omšu a spovedať, toto obdobie viac ako dvoch rokov, napriek vnútornej bolesti, ktorú mu prinášalo, znášal pokojne a vyrovnane. V tomto čase ho navštevovali rozliční vizitátori, ktorých cieľom bolo preskúmať pravosť stigiem. Názory na ich nadprirodzenosť sa rôznili. Jedni ich odmietali, druhí v pátrovi Piovi videli vzor svätého rehoľníka obdareného osobitnými darmi, ktorého prosili o modlitbu.

Mystik

Hoci otec Pio žil ako najobyčajnejší rehoľník, bol veľkým mystikom. Je nemožné na malom priestore jedného článku opísať všetky nadprirodzené udalosti z jeho života. Stali sa súčasťou jeho prísneho kajúceho života a spolu s horlivosťou v kňazskom živote žiarili ako maják svätosti pre jeho súčasníkov i pre dnešné generácie. Mal veľké množstvo zjavení, ktoré sa stali jeho osobitnou prirodzenou súčasťou. Napríklad počas rozhovoru s jedným zo svojich spolubratov sa veľmi čudoval, že tento spolubrat nikdy nevidel Matku Božiu. Mal zjavenia Pánovho utrpenia, Panny Márie, Svätej Rodiny, Malého Ježiška, svojho Anjela Strážcu. Stretával sa s blahoslavenými a svätými, zhováral sa s dušami v očistci. Od Pána dostal osobitnú moc pri vysluhovaní sviatosti pokánia. Táto sviatosť bola azda najväčšou charizmou jeho kňazského života. V dušiach spovedajúcich sa čítal ako v knihe, no tento dar vždy využíval pre dobro duší. Nikdy ho nezneužíval pre vlastnú slávu. Vďaka Anjelovi Strážcovi, ktorý ho o všetkom informoval, mohol úspešne pomáhať aj vtedy, keď dostal zákaz písať listy. Otec Pio prorocky predpovedal mnoho udalostí týkajúcich sa života mnohých osôb. Mocou božských chariziem vedel, kto potrebuje slová potechy a kto potrebuje slová napomenutia. Nik pred ním nedokázal zatajiť žiaden ťažký hriech. Hriech odsudzoval a hriešnikovi pripomínal, aby k nemu nevyhľadával príležitosť. Jeho odporúčania boli veľmi jednoduché a jasné, neobsahovali žiadnu ťažkú teológiu, psychológiu či psychoterapiu. Príklad hlbokej viery, lásky k Bohu a blížnemu a nenávisť k hriechu ako príčine všetkého zla, boli základom jeho úspešného duchovného vodcovstva. Nikdy sa neučil grécky, francúzsky či nemecky, no napriek tomu tieto jazyky pri komunikácii s penitentami perfektne ovládal. Otec Pio mal dar bilokácie. Počas vojenskej operácie na Sicílii, napriek tomu, že sa nepohol z kláštora, varoval neznámeho kapitána, aby sa rýchlo premiestnil z miesta, kde stál. Kapitán sa vďaka tomuto varovaniu zachránil, lebo na toto miesto o chvíľu dopadol granát. Svoju duchovnú prítomnosť oznamoval veľmi príjemnou vôňou, ktorú cítili mnohí.

Muž modlitby

Muž neprestajnej modlitby, ktorým bol páter Pio, učil iných neľahkému umeniu rozhovoru s Bohom. Zakladal „skupiny modlitby“ ako odpoveď na výzvy Svätého Otca. Okolo neho sa zhromažďovalo množstvo mladých ľudí, ktorých priťahoval obdivuhodným súladom svojho učenia so svojím životom. Ním zakladané a iniciované modlitbové skupiny rástli ako huby po daždi. Osobitné milosti a silu čerpal z Eucharistie, ktorou žil. Vo svätej omši nachádzal pokrm a posilu pre všetky námahy svojho života. Známe sú dlhé hodiny, ktoré trávil pohrúžený do modlitby pred a po sv. omši. V období, keď ich nemohol sláviť spolu s veriacimi, táto príprava a poďakovanie trvali až 3 hodiny. Bol veľkým ctiteľom Panny Márie. Veľmi často sa modlieval sv. ruženec a vrelo ho odporúčal iným, lebo v ňom videl prejav lásky k Panne Márii: „Snaž sa milovať Máriu a rob všetko preto, aby ju aj iní milovali. Vždy sa modli ruženec a všetko bude v poriadku. Satan chce túto modlitbu zničiť. Ak sa mu to nepodarí, neublíži. Táto modlitba je triumfom Toho, ktorý je Pánom všetkého.“

Brat trpiacich

Známym dielom otca Pia je Dom pomoci v utrpení. Keď v roku 1922 dobročinné združenie veriacich navrhlo vybudovať v San Giovanni Rotondo nemocnicu, páter Pio tento návrh hneď s nadšením podporil. Sám prežil množstvo bolesti, a preto bol veľmi citlivý na bolesť iných. Počas stretnutia s iniciátormi stavby nemocnice siahol do vrecka a dal im zlatú mincu, ktorú mu predtým ktosi daroval na dobročinné ciele. „Dávam vám prvý príspevok na Dom pomoci v utrpení.“ Pán žehnal toto dielo a keď sa vyskytli vážne finančné problémy, Božia Prozreteľnosť sa postarala o ich vyriešenie. Chýbajúcich 400 miliónov lír venoval istý zástupca OSN, ktorý pricestoval za otcom Piom, aby sa mu poďakoval za vyprosenú milosť obrátenia na katolícku vieru. Obrátenie sa uskutočnilo presne vo chvíli, keď jeho snúbenica prosila pátra Pia o vyprosenie tohto obrátenia. Nemocnica v San Giovanni Rotondo sa rozrastala zo dňa na deň. Spolu s ňou rástol i počet ľudí, ktorí na príhovor tohto jednoduchého kapucína získavali rozličné milosti. S rozvojom diela pátra Pia sa stupňovalo jeho utrpenie a začali ho opúšťať sily. Pán si ho povolal 23. septembra 1968. Krátko pred smrťou zmizli z jeho tela stigmy.
spracoval D.