Vojna v Juhoslávii - porážka ľudskosti

Už viac ako dva mesiace dennodenne počúvame správy o nových a nových „strategických“ cieľoch útokov NATO v Juhoslovanskej zväzovej republike, počúvame správy o nových a nových obetiach z radov civilistov, o nových a nových zástupoch vyhnancov, ktorí museli odísť zo svojich domovov. Vo dne v noci nám nad hlavami prelietavajú bombardéry NATO, ktoré vo svojich útrobách nesú smrtiaci náklad. Zdá sa, že si pomaly zvykáme na tieto apokalyptické obrazy dotvárané strašnými fotografiami či televíznymi zábermi z oblasti vzdialenej len niekoľko sto kilometrov od našich domovov. To, čo sa dnes deje na Balkáne, môže mať pre ľudstvo na prahu 3. tisícročia nedozierne následky. V Juhoslávii dnes Kristus znova trpí na kríži vojnového šialenstva.

Vojna médií

V súčasnej vojne v Juhoslávii majú veľký význam pre NATO masmédiá. Bez výdatnej vojnovej propagandy by totiž bolo veľmi ťažké získať aj tú malú a stále sa zmenšujúcu podporu obyvateľov členských štátov NATO a obyvateľov štátov, ktoré sa na stranu NATO pridali. Selektované a neobjektívne spravodajstvo o vojne v Juhoslávii, ktorého smutným príkladom je u nás TV Markíza, má za cieľ ospravedlniť vojnu, ktorá je ťažko ospravedlniteľná. Na tradične kresťanskom Slovensku vieme veľmi málo o postojoch Sv. Otca a Vatikánu k náletom NATO na JZR, ba tieto postoje sa častokrát skresľujú alebo falzifikujú podľa toho, ako to vyhovuje už spomínanej vojnovej propagande. Napríklad v nedeľu, 18. apríla 1999 v Televíznych novinách TV Markíza sa diváci dozvedeli, že „pápež Ján Pavol II. počas nedeľného príhovoru po modlitbe Anjel Pána ostro odsúdil prezidenta Miloševiča“, čo malo byť potvrdením toho, že pápež a Cirkev je na strane Severoatlantickej aliancie. V pondelok, 19. apríla 1999 v denníku SME na prvej strane bol palcovými titulkami ako prvý uverejnený článok s názvom „Vatikán zostril tón voči Belehradu“, v ktorom išlo o obhajobu útokov NATO v Juhoslávii a nebolo z neho možné zistiť, v čom Vatikán zostril tón voči Belehradu. Vatikán bol spomenutý iba okrajovo troma vetami vytrhnutými z kontextu, ktoré vôbec nesúviseli so zvyškom článku. Snažil som sa overiť si informácie z TV Markíza v niekoľkých slovenských, poľských a českých denníkoch, na internetových stránkach tlačových agentúr niekoľkých štátov vrátane Vatikánu, no nikde som sa o podobných výrokoch Jána Pavla II. nedočítal. Žiaľ, v oblasti demagógie sa zrejme redaktori denníka SME a TV Markíza dostali už na úroveň svojich neslávne známych kolegov z blízkej či vzdialenejšej minulosti. Málo vieme o tom, že Ján Pavol II. sa od začiatku útokov lietadiel NATO na Juhosláviu vyslovuje jasne a jednoznačne proti nim, pri mnohých príležitostiach sa k nim vracia a vyjadruje svoju veľkú bolesť nad krviprelievaním a utrpením občanov Juhoslávie - Srbov, Albáncov, príslušníkov iných menšín. Apeluje na rozum zodpovedných, aby sa vrátili k rokovacím stolom a okamžite preťali kruh násilia. 25. marca 1999 označil bombové útoky NATO ústami svojho hovorcu J. Navarra-Vallsa za „porážku ľudskosti“ a pripomenul slová Pia XII. pred vypuknutím 2. svetovej vojny: „Nič nie je stratené, dokiaľ je mier, všetko možno stratiť, ak vypukne vojna.“ Veľké neprávosti nemôžu byť odstránené ďalšími veľkými neprávosťami, navyše páchanými na nevinnom obyvateľstve v „mene ochrany ľudských práv“. Bolestná otázka Kosova je príliš komplikovaná na to, aby sa pri nej dalo uplatniť čierno-biele videnie, kde sú Srbi či Albánci iba vinníkmi alebo obeťami. Žiaľ, väčšina médií nám dennodenne servíruje čierno-biele videnie vojny v Juhoslávii. A servíruje nám ho takým spôsobom, z ktorého je zrejmé, že sa snaží o manipuláciu verejnej mienky. Príkladom sú napríklad vyjadrenia istého slovenského vysokopostaveného vládneho činiteľa, že keby STV viac ukazovala zábery kosovských utečencov a menej zbombardovaných srbských miest, verejná mienka by nebola natoľko odmietavá voči NATO. Zarážajúca je i snaha zmeniť odmietavý postoj slovenských voličov k NATO pomocou krátkych šotov, v ktorých známe i menej známe osobnosti obhajujú útoky NATO, alebo priamo snaha niektorých politikov ovplyvňovať spravodajstvo televíznych a rozhlasových staníc z vojnou ničenej Juhoslávie.

Vojna nič nerieši, iba komplikuje...

Národnostná nenávisť, mimochodom živená i zo zahraničia vyzbrojovaním a cvičením UCK (Kosovskej oslobodzovacej armády, donedávna väčšinou európskych vlád pokladanej za teroristickú organizáciu) vzrastala na oboch stranách konfliktu dlho, až nadobudla apokalyptické rozmery. Nálety lietadiel NATO túto nenávisť ešte vystupňovali a sťažili perspektívy mierového spolunažívania oboch etník. Vojna v Juhoslávii, napriek tomu, že je ospravedlňovaná úctyhodnými pohnútkami ochrany ľudských práv kosovských Albáncov, je vojnou agresívnou, nevyhlásenou, odporujúcou podstate medzinárodného práva a podstate NATO, ktorou bola obrana členských štátov. Predstavitelia štátov, ktoré vedú vojnu proti JZR v mene ochrany ľudských práv kosovských Albáncov, zabúdajú na základné ľudské práva Srbov a príslušníkov iných národností v Juhoslávii, z ktorých najdôležitejším je právo na život. Toto právo je neprestajne, vo dne v noci porušované a ohrozované neustálym bombardovaním. Cynické vyjadrenia supercynických politikov z USA, V. Británie či centrály NATO k stále narastajúcemu počtu civilných obetí útokov ich lietadiel v Juhoslávii, ničenie množstva iných, zďaleka nie vojenských cieľov, medzi nimi nemocníc, škôl, historických budov, tovární, životne dôležitej infraštruktúry, množstva pravoslávnych, ale aj katolíckych chrámov, ignorovanie posvätnosti najväčšieho kresťanského sviatku - Veľkej noci, znášanie najťažších dôsledkov vojny a desaťtisícov utečencov najchudobnejšími štátmi Európy - Macedónskom a Albánskom, to všetko sú dôkazy, že vo vojne proti Juhoslávii nejde zďaleka o spravodlivú vojnu, ako sa nám to pokúšajú mnohí nahovoriť. V tejto súvislosti je zarážajúce, že napríklad českí a nemeckí biskupi sa navzdory vyjadreniam a postojom Svätého Otca ako hlavy Cirkvi postavili otvorene na stranu NATO, resp. vlád svojich štátov a svojim veriacim tak „naservírovali“ vážny morálny zmätok. Najdeštruktívnejším „prínosom“ tejto vojny je rozklad svedomia ľudí v USA, väčšine európskych štátov a aj u nás systematickým vydávaním zla za dobro a presviedčaním, že jestvuje akási „humanitárna“ vojna.

Nepredvídateľné následky

Vojna, ktorá dnes zúri v Juhoslávii, môže mať nepredvídateľné následky pre celú Európu a v konečnom dôsledku pre celý svet. Prvým z nich je spochybnenie základov, na ktorých stojí európska civilizácia a európsky bezpečnostný systém. Ak „umiernený“ vodca kosovských Albáncov I. Rugova dnes požaduje systematické bombardovanie krajiny, ktorú donedávna považoval za svoju vlasť, a žiada odtrhnutie Kosova od Juhoslávie ako najlepšiu alternatívu pre kosovských Albáncov, aké sú potom ciele „neumiernených“ kosovských Albáncov z UCK? Kde sa nachádza dnešná Európa, keď najvyšší predstavitelia jednej z veľmocí rokujú o vojne s teroristickou organizáciou ako s partnerom a spojencom a pritom odmietajú rokovať o mieri s legitímnou vládou štátu, na ktorý útočia? Ak sa medzinárodné spoločenstvo, alebo niektoré svetové veľmoci rozhodnú realizovať požiadavku I. Rugovu, ako to bude vyzerať so stabilitou v Európe? Čo ak sa každá národnostná menšina bude dožadovať svojho „práva na sebaurčenie“? Spomeňme si len na maďarskú menšinu na Slovensku, v Rumunsku, na Ukrajine a v Juhoslávii, na nemeckú menšinu v severnom Taliansku, poľskú menšinu na Litve, v Bielorusku, na Ukrajine, v Českej republike, na ruskú menšinu v takmer každej z bývalých republík ZSSR, na taliansku menšinu v Chorvátsku a Slovinsku, na tureckú menšinu v Bulharsku, albánsku menšinu v Macedónsku... A to sú len tzv. silné menšiny. V takmer každom európskom štáte žijú ešte mnohé menej výrazné národnostné menšiny. Koľko utrpenia, bolesti, národnostnej nenávisti a krviprelievania by prinieslo plošné razantné uplatňovanie „menšinových sebaurčovacích práv“, si možno len s hrôzou predstaviť.

Za neprávosti platia tí najbezbrannejší...

Každý deň obehnú svet desiatky záberov vojnou zmietanej Juhoslávie. Medzi nimi sú zábery plačúcich detí v troskách svojich domov, zábery bombami znetvorených tiel tých najbezbrannejších - žien, detí, starcov z Kosova i z mnohých iných oblastí Juhoslávie. Pred niekoľkými týždňami sa hovorca NATO Jamie Shea s hrdosťou a cynizmom sebe vlastným vyjadril po zhodení grafitových bômb a prerušení dodávok elektrickej energie do najväčších miest Juhoslávie, že „NATO odteraz drží prst na vypínači elektrickej energie pre Juhosláviu, a môže ju podľa svojho uváženia kedykoľvek vypínať“. Susedné Chorvátsko, s ktorým malo Srbsko do zániku Juhoslovanskej federácie spoločnú energetickú sústavu, odmietlo zvyškovej Juhoslávii poskytnúť elektrický prúd na najbližšie dva dni po jeho prerušení, a tak bez elektrickej energie zostali aj najväčšie nemocnice v Srbsku. Je ťažké dnes vyčísliť všetky škody spôsobené obyvateľom Juhoslávie iba týmto výpadkom prúdu, no do sveta sa dostala správa, ktorá sa ako-tak dotkla azda každého normálneho človeka. Prerušenie dodávky elektrického prúdu, prezentované ako veľký a pritom „humánny“ vojenský úspech NATO, vážne ohrozilo život a zdravý vývoj predčasne narodených detí umiestnených v inkubátoroch, ktorých prevádzka bola v dôsledku výpadku elektrickej energie prerušená. Utrpenie detí, ktoré už dva mesiace nechodia do škôl, nocujú prevažne v protileteckých úkrytoch a ich rodičia s narastajúcou apatiou čakajú, kedy ich zastihne smrť „z neba“, nemôže nechať nikoho ľahostajným. Tak isto ako utrpenie zástupov utečencov vyhnaných z ich domovov v Kosove, ktorí zostali bez prístrešia, bez prostriedkov k živobytiu, pozbavených všetkého, čo im je drahé. Je však zarážajúci schizofrenický postoj vlád mnohých európskych štátov, ktoré podporujú bombardovanie Juhoslávie, a tým zvyšujú národnostnú nenávisť v Kosove do pekelných rozmerov. Podporou vojny neprestajne zväčšujú zástupy utečencov a zároveň vyzývajú občanov svojich krajín k solidarite s trpiacimi, k organizovaniu humanitárnych pomocí, ktoré sa stávajú nevyhnutné aj vďaka ich rozhodnutiam. Je zarážajúce, že táto pomoc sa vo väčšine prípadov vzťahuje len na albánskych utečencov, hoci vojnou trpia aj srbské, slovenské, maďarské, nemecké, rumunské deti žijúce v Juhoslávii. Bombardovania Juhoslávie, ktoré sa pomaly stávajú kobercovými, si obete nevyberajú. Smrť sa nepýta, či je niekto Albánec alebo Srb. Na Balkáne dnes Kristus znova trpí na kríži. Pribitý národnostnou nenávisťou, vojnovými zločinmi a azda najviac - ľahostajnosťou ľudí „civilizovaného“ sveta k tomu, čo sa tam deje. Kristus je ukrižovaný aj našou ľahostajnosťou. Zarážajúca je i skutočnosť, že bolestný osud kosovských utečencov sa stáva akoby náplasťou na zlé svedomie Európy. Tej Európy, ktorá doteraz nechávala bez povšimnutia státisíce gréckych utečencov a vyhnancov z časti Cypru, ktorú okupovalo v sedemdesiatych rokoch Turecko. Turecko, ktoré teraz mimochodom v mene „ochrany“ kosovských vyhnancov bombarduje ako členský štát NATO Juhosláviu. Bez povšimnutia Európa nechávala milióny Kurdov vyhnaných zo svojich domovov, ktorým ako národu je ešte aj na konci druhého tisícročia upierané právo na vlasť, státisíce utečencov rozličných národností z Bosny a Hercegoviny, ktorých osud bol „civilizovanému“ svetu ľahostajný, státisíce srbských vyhnancov z Chorvátska, ktorých prijala iba Juhoslávia a žiaden „civilizovaný“ štát Európy im neposkytol útočisko. Nemým mementom sú státisíce utečencov z rozličných kútov sveta, ktorým vyspelé krajiny západnej Európy a severnej Ameriky v mene vlastného blahobytu odmietli poskytnúť šancu zarobiť si na chlieb a strechu nad hlavou, ktorú nemali vo svojej vlasti, a deportovali ich späť ako zločincov.

Kresťanská Európa a Balkán

Mier na Balkáne a harmonické spolunažívanie v celej Európe, vrátane Balkánu, je nemysliteľné, ak bude založené len na vytváraní elitnej skupiny najbohatších európskych štátov, ktoré sa izolujú od zvyšku kontinentu, o ktorom rozhodujú. Zjednotená Európa nemôže byť zjednotená eurom alebo dolárom, ale musí byť zjednotená hodnotami, na ktorých stojí celá európska civilizácia. Tými hodnotami sú kresťanské hodnoty, ku ktorým sa hlási veľká väčšina európskych štátov, no v živote, vnútroštátnej a medzinárodnej politike, sú tieto princípy prítomné len minimálne. Budúcnosť má iba Európa obnovená Kristom. Európa ako spoločný domov pre všetky európske národy, pre všetkých ľudí dobrej vôle. Takáto Európa nie je utópiou, ak si každý z nás uvedomí svoj diel zodpovednosti za ňu, zbaví sa svojej ľahostajnosti, aj ľahostajnosti voči vojne v Juhoslávii. Veď každý trpiaci človek nám zosobňuje trpiaceho Krista. Ak podľahneme propagande, ktorá nám o ňom hovorí, že On vôbec netrpí, stratíme jeho podobu a nebudeme ho poznať. Musíme sa zbaviť aj ľahostajnosti až ignorantstva k slovenským menšinám, osobitne tej v Juhoslávii. Táto ľahostajnosť sa žiaľ stala tradičným dedičstvom česko-slovenskej a neskôr slovenskej diplomacie. Táto menšina ako nikdy predtým potrebuje našu pomoc a odvahu. Osobitne odvahu a zodpovednosť kompetentných slovenských politikov.

Nech Nepoškvrnená Matka Božia - Kráľovná pokoja, vyprosí Európe trvalý mier a obrodu v Kristovej láske a vzájomnej úcte všetkých európskych národov.

Dariusz Žuk-Olszewski