Za život - Pro Life

Špecializovaná príloha „Rytiera Nepoškvrnenej“

Východiskovým bodom pre morálne ohodnotenie techník asistovanej reprodukcie je zohľadnenie okolností a konzekvencií, ktoré z nich plynú vo vzťahu k úcte, patriacej ľudskému embryu a životu. Každá ľudská bytosť má byť rešpektovaná vzhľadom na ňu samu a nemôže byť zredukovaná iba na bežnú hodnotu inštrumentálnu, či laboratórnu prinášajúcu len osoh iným! Tradícia Cirkvi a antropologická reflexia vidia v manželstve a v jeho nerozlučnej jednote jediné miesto hodné zodpovedného rodičovstva. Životnosť a rovnováha spoločnosti si vyžaduje, aby deti prichádzali na svet v rodine, ktorá sa musí opierať o trvalé manželstvo. Odovzdávanie života prostredníctvom muža a ženy, ktorí spolupracujú s mocou Stvoriteľa, má byť ovocím a znakom vzájomného osobného darovania sa manželov, ich lásky a manželskej vernosti. Dieťa má právo na to, aby bolo počaté a nosené v lone matky a aby sa narodilo a bolo vychovávané v manželstve. Rodičia nachádzajú v dieťati potvrdenie a doplnenie ich vzájomného oddania. Ono je živým obrazom ich lásky, trvalým znakom manželskej jednoty a živou nerozdielnou syntézou otcovstva a materstva. (Ján Pavol II. Apošt. exhortácia: Familiaris consortio - 1982).

Umelé heterologické oplodnenie sa protiví jednote manželstva, dôstojnosti manželov, ich povolaniu vlastnému rodičom, ako i právu dieťaťa na počatie a narodenie sa v manželstve a z manželstva.

Poslúžiť si gametami tretej osoby, aby sa získala spermia či vajíčko, je porušením vzájomného záväzku manželov a narušením podstatnej vlastnosti manželstva, akou je jeho jednota. Heterologické umelé oplodnenie narúša právo dieťaťa, zbavuje ho synovského spojiva s rodičmi, a môže sťažiť stvárňovanie jeho osobnej totožnosti. Spôsobuje a zviditeľnuje rozdelenie medzi genetickým príbuzenstvom, vyplývajúcim z tehotnosti, a výchovnou zodpovednosťou. Je nemorálne oplodnenie vydatej ženy spermiami, pochádzajúcimi od darcu, ktorý nie je jej mužom. Rovnako je nemorálne oplodnenie vajíčka, nepochádzajúceho od manželky, spermiami manžela. Tiež umelé oplodnenie nevydatej ženy, panny alebo vdovy nemôže byť ospravedlniteľné z morálneho hľadiska, bez ohľadu na to, kto by bol darcom semena.

Zástupné materstvo

Veľmi vážne problémy vytvárajú situácie novej prokreačnej techniky, keď žena by síce bola schopná otehotnieť, ale nie je schopná absolvovať tehotnosť zo zdravotných dôvodov, alebo nie je ochotná absolvovať graviditu zo spoločensko-existenčných dôvodov (napr. herečka viazaná prac. zmluvami). Takáto žena, ktorá si napriek uvedeným okolnostiam praje mať dieťa, dohovorí sa s inou ženou, že svoje ovum, oplodnené in vitro semenom manžela, nechá implantovať dohovorenej žene, ktorá po zrodení dieťaťa vydá ho genetickej matke. Za tejto situácie sa žena, u ktorej hosťovalo embryo intencionálnej matky, nazýva „rodička-hostiteľka“ (Tragmutter, mre-porteuse). O niečo odlišná situácia nastane, keď „objednávateľka“ si dojedná predaj dieťaťa od inej ženy bez toho, že by jej poskytla vlastné ovum a nechá ju oplodniť - umele či prirodzene, semenom svojho manžela. Tu hovoríme o „nájomnom materstve“ (locatio uteri, Leihmutterschaft, Mietenmutterschaft, l uterus mercenair, pret d uterus, vombleasing). Obe tieto varianty spoločne označujeme ako „náhradné ev. zástupné materstvo“. Je evidentné, k akým etickým a právnym komplikáciam tu môže dôjsť, najmä keď sa poprú vzájomné dohody dotknutých osôb! Zástupné materstvo (surogačná matka) je par excellence eticky neprípustné, amorálne a teda cirkevne zakázané z tých istých dôvodov ako heterologické umelé oplodnenie. Prieči sa jednote manželstva a dôstojnosti prokreácie ľudskej osoby. Je objektívne neúplné vzhľadom na povinnosti vyplývajúce z materinskej lásky, manželskej vernosti a zodpovedného materstva. Uráža dôstojnosť materstva a zapiera právo dieťaťa na počatie svojimi rodičmi, na svoj rodičovský intrauterinný vývoj a výchovu vlastnými rodičmi. Škodí inštitúcii rodiny, vnáša do nej rozdelenie medzi činiteľmi fyzickými, psychickými a morálnymi, ktoré manželstvo konštituujú.

Umelé homologické oplodnenie

Učenie, ktoré sa vzťahuje na nerozdielny zväzok medzi významom manželského aktu a medzi dobrodeniami manželstva, stavia do patričného svetla morálky aj problém homologického umelého oplodnenia. Je absolútne neprípustné oddeliť tieto dva aspekty prostredníctvom pozitívneho vylúčenia úmyslu prokreácie a manželského aktu (Pius XII.: Príhovor k účastníkom II. svetového kongresu o plodnosti a neplodnosti človeka, Neapol, 1956). Homologické umelé oplodnenie tým, že sa snaží o odovzdanie života, ktorý nie je ovocím špecifického zjednotenia manželov, vedie objektívne k oddeleniu dobrodení a významov manželstva. Zrodenie ľudskej bytosti musí byť tiež ovocím a cieľom ľudskej lásky, nielen výsledkom prokreácie, spojenej s biologickou jednotou, ale aj výsledkom duchovnej jednoty rodičov, spojených manželským zväzkom (Ján Pavol II.: Prejav k účastníkom 35. všeobecného zhromaždenia Svetovej lekárskej organizácie, 1983). Oplodnenie uskutočnené mimo tela manželov je tým pozbavené významov a hodnôt, ktoré sa vyjadrujú rečou tela v zjednotení ľudských osôb. Dieťa musí byť ovocím lásky svojich rodičov, nemôže byť ani chcené ani počaté ako výsledok intervencie medicínskych a biologických techník. Teda zväzok, jestvujúci medzi rodičovstvom a manželským aktom sa ukazuje ako rozhodujúci v oblasti antropologickej ako i v oblasti morálnej. (Učenie Cirkvi). Z uvedeného vyplýva, že aj v tom prípade, keby sa použili všetky prostriedky opatrnosti a dodržali zásady morálky pri získavaní semena a pri manipulácii s ľudskými embryami, homologné umelé oplodnenie samo o sebe vytvára rozdelenie medzi činnosťami vedúcimi k oplodneniu a manželským aktom. Je síce pravda, že homologické umelé oplodnenie (či klasickou insemináciou alebo FIVET) nie je obťažené všetkými etickými výhradami, ktoré sa týkajú odovzdávania života mimo manželstva, avšak Cirkev je i tak proti jeho prevádzaniu, lebo ono je samo v sebe zlé: odporuje dôstojnosti rodičov ako i jednote manželov. je totiž potrebné, aby každé dieťa prichádzajúce na svet bolo prijaté ako živý dar Božej dobroty!

Kritika techník FIVET (fertilizácia in vitro, čiže umelé oplodnenie mimo tela ženy)

Túžba mať dieťa alebo prinajmenej možnosť plodnosti je z hľadiska morálneho potrebnou podmienkou zodpovedného rodičovstva. Avšak dobrý úmysel nepostačuje na to, aby bolo možno pozitívne hodnotiť z morálneho hľadiska FIVET. Technika FIVET musí byť hodnotená sama o sebe a jej morálna kvalifikácia nemôže podľahnúť zmene v závislosti od celkovej formy manželského života, do ktorého sa táto technika vpisuje, ani od manželských aktov, ktoré ju môžu predchádzať alebo po nej nasledovať. Ľudské embryá, získané v skúmavke, sú ľudskými bytosťami a predmetmi práva! Treba rešpektovať ich dôstojnosť a právo na život od prvého okamihu jestvovania! Pri oplodnení in vitro nie sú totiž všetky embryá prenesené do tela matky-žiadateľky ev. po transfere a úspešnej nidácii v utere sú niekotré zničené; viď skrátený obsah referencie Mardešiča a spol. v Čs. gynekol. r. 57 1992 č. 3-4 s. 102-107: Nové metódy ovariálnej stimulácie jednoznačne zvyšujú riziko vzniku viacpočetných tehotenstiev. Ich rastúci počet je dôsledkom snahy zvýšiť úspešnosť metód asistovanej reprodukcie transferom väčšieho počtu embryí. Avšak po ich ev. donosení pôrodnícke výsledky u trojčiat a viacpočetných tehotností sú signifikantne horšie než u pôrodov jedného alebo dvoch plodov, odhliadnúc od zvýšenej emočnej a finančnej záťaže rodičky. Preto je žiadúca „redukcia“ nadpočetných embryí a ako optimum sa považuje ponechanie najviac dvoch embryí pre ďalší intrauterinný vývoj. Redukcia embryí, sledovaná sonograficky, môže byť „spontánna“ (životaschopné embryá) alebo „selektívna“ torakocentézou plodov a intratorakálnou aplikáciou 2 m. Ekv. CaCl2 do plodu. Cirkev tradične odsudzuje dobrovoľné arteficiálne prerušenie tehotnosti a rovnako považuje za amorálne a neprípustné ničenie života laboratórne vypestovaných embryí človeka alebo ich použitie ako „biologický materiál“. Vedec - i keď si nie je toho vedomý - stavia sa takto do pozície Boha a arbitrálne rozhoduje o tom, kto má žiť a kto má byť poslaný na smrť - zabíja bezbranného ľudského jedinca! Eticky neobstojí ani tá prax, že nadpočetné ova alebo embryá sa môžu využiť bezprostredne k implantácii inej žene, alebo ich možno uchovať na ďalšiu aplikáciu v zmrazenom stave neskôr (podľa doporučenia našich odb. pracovísk do 5 rokov, podľa skúseností v USA do 12 rokov) aj keby sa táto prax ospravedlnila a viazala na písomný súhlas darkyne. Morálne neprípustné je aj získavanie spermatu svojvoľným priamym sebaprznením - či už z dôvodov diagnostických alebo fertilizačných. Ide o morálne nedovolený čin sám v sebe, ktorý nemôže byť ospravedlnený nijakým dobrým cieľom (Spesz A.: Katolícka mravouka 1948, s. 225). Z morálneho hľadiska sú problematické aj rozličné metodiky spracovávania spermií premývaním, kapacitovaním a zmrazovaním na zakladanie tzv. spermálnych bánk, aby kedykoľvek a podľa želania slúžili v pohotovosti na oplodnenie aspirovaných ženských vajíčok po hormonálnej stimulácii ženy. FIVET - ako každé umelé oplodnenie - spôsobuje oddelenie činností vedúcich k oplodneniu od manželských aktov. Dáva život i totožnosť embryí do rúk tretích osôb: lekárov, biológov, vznáša vládu techniky nad predznačením ľudskej osoby, pozbavuje počatie človeka objektívnym spôsobom svojej vlastnej dokonalosti, a teda nie je zvečnením a plodom manželského aktu, prostredníctvom ktorého sa manželia stávajú spolupracovníkmi Boha pri udeľovaní daru života novej ľudskej bytosti. FIVET zostáva teda technikou, ktorá je z morálneho hľadiska neprípustná, lebo pozbavuje rodičovstvo jeho vlastnej prirodzenej dôstojnosti (Ján Pavol II. Familiaris consortio, 1982).

FIVET a eugenika

Na okraj vyššie opísaných zásahov do ľudskej reprodukcie treba spomenúť ich použitie aj k iným cieľom než antisterilitným. Do popredia záujmu sa totiž dostávajú genetické ciele, počatie „kvalitnejšieho dieťaťa“, založenie života jedinca s vylepšenou génovou štruktúrou po príslušnej génovej manipulácii. Myšlienka zošľachtovať ľudskú rasu výberom rodičov nie je nová. Jej propagátormi sú viacerí vedci s neodškriepiteľným podielom na rozvoji ľudského poznania. Už Platón napísal: „Najlepší muži by mali obcovať s najlepšími ženami čo najčastejšie, najhorší muži však s najhoršími ženami tak zriedka, ako je to možné. A deti prvých sa majú vychovávať, kým deti druhých nie, ak má byť stádo dokonalejšie“ (Platón: Ústava, 1980, s. 210). Dejiny však dokázali, že samozvaní alebo slabo kvalifikovaní realizátori zošľachtovania ľudstva priviedli ho ku katastrofám. (Napr. Hitlerov Ríšsky zákon na zošľachtenie nemeckej rasy, v USA banka na spermie nositeľov Nobelovej ceny a pod.). A preto nové technické možnosti, ktoré vznikli v oblasti biomedicíny, si vyžadujú intervenciu zo strany politických vlád a od zákonodarcov, lebo používanie týchto techník nekontrolovateľným spôsobom by mohlo mať nepredvídateľné a škodlivé následky pre spoločnosť. I keď zákonné predpisy (legislatíva), vzťahujúce sa na problémy FIVET sa časovo omeškávajú voči pokrokom vedy a objavujú sa iba sporadicky, všeobecne sa vo svete (aj u nás) uznáva zásada, že pre vykonávanie FIVET eugenické indikácie nemajú miesta)! Avšak odvolávanie sa iba na svedomie a autoreguláciu samotných bádateľov nemôže stačiť na zaistenie úcty voči právam človeka a verejnému poriadku. Z týchto práv stojí na prvom mieste 1. právo na život a fyzickú integritu každej ľudskej bytosti od okamžiku počatia až do smrti, 2. právo rodiny a manželstva ako inštitúcie a v nich právo dieťaťa na počatie, narodenie a výchovu u svojich rodičov. Tieto práva musia byť uznané a rešpektované civilizovanou spoločnosťou a politickou vládou. Ony nezávisia od konkrétnych jednotlivcov, ani od rodičov, ani nie sú privilégiom spoločnosti a vlády. Tieto práva tkvejú v ľudskej prirodzenosti a sú úzko späté s osobnou mocou stvoriteľského aktu, v ktorom má človek svoj počiatok. (Kongregácia pre učenie viery, 1987)

Záver

Humanizácia medicíny, ktorej sa dnes s takým dôrazom mnohí jednotlivci vehementne domáhajú, si vždy vyžaduje úctu voči integrálnej dôstojnosti ľudskej osoby a to zvlášť v momente, v ktorom manželia odovzdávajú život novému človeku. Nedotknuteľné právo na život každej nevinnej ľudskej osoby, právo rodiny a inštitúcie manželstva, sú základnými hodnotami ľudskej morálky a súčasne základnými prvkami civilizovanej spoločnosti a jej organizácie.

Túto prílohu pripravuje redakcia „Rytiera“ v spolupráci s MUDr. Imrichom Benickým. Publikovaný článok je časťou príspevku predneseného MUDr. E. Račkovičom na Medzinárodnej konferencii o úcte k životu v Michalovciach v roku 1993.