Zo žiaľu povstáva sláva

Bola raz jedna žena a tá mala jedinú dcérku, ktorá bola veľmi maličká a bledá, a celkom iná než ostatné deti. Keď boli na prechádzke, ľudia sa pri nich zastavovali a pozerali sa na dieťa. Keď sa potom dievčatko matky opýtalo: „Prečo sa ľudia na mňa tak pozerajú?“ zakaždým mu odpovedala: „Lebo máš také prekrásne šatôčky.“ Maličká bola spokojná. Potom matka po čase ochorela a zomrela. Otec si po roku vzal inú ženu, krajšiu, mladšiu a bohatšiu, ale nie takú dobrú, ako bola jej naozajstná mama. Tiež chodila často na prechádzku, ale malé dievčatko nebrávala so sebou. Konečne si dodalo odvahy a poprosilo ju: „Zober ma raz so sebou!“ Ale nová mama to jednoducho odmietla a povedala: „Ty nie si normálna! Čo si ľudia o mne pomyslia, keď ma uvidia s tebou? Veď si hrbatá! Hrbaté deti musia sedieť doma!“ Dievčatko zamĺklo. Keď matka odišla z domu, postavilo sa na stoličku a obzeralo sa v zrkadle. Naozaj bolo hrbaté, veľmi hrbaté. Znovu si sadlo a rozmýšľalo: „Čo len môže byť v tom hrbe?“ Prišla zima, malé dievčatko bolo čoraz bledšie a slabšie, a nakoniec zomrelo. Keď ho pochovali, priletel anjel a zaklopal na hrob, akoby to boli dvere. Malé dievčatko vybehlo z hrobu a anjel mu zvestoval: „Prišiel som si ťa vziať z hrobu a odviesť k tvojej mame do neba!“ Dievčatko sa nesmelo opýtalo: „A môžu ísť aj hrbaté deti do neba?“ V tom sa mu anjel dotkol chrbta a povedal: „Dieťa moje, už nie si hrbaté!“ A naozaj, starý mrzký hrb mu odpadol ako veľká prázdna škrupina. Čo v ňom bolo? Dve prekrásne krídla. Roztiahlo ich, akoby odjakživa vedelo lietať a letelo s anjelom cez ligotavú slnečnú žiaru. A v nebi ho čakala mama a zovrela ho do náručia.

Z knihy "Mozaika radosti" Magdaléna Richterová