Televízia - áno či nie?

Podľa štatistických údajov väčšina dnešných mladých ľudí trávi pred televízorom 80-90 % svojho voľného času a veľké množstvo z nich aj veľkú časť svojho „pracovného“ času určeného na štúdium či prípravu na svoje budúce povolanie. Strohé štatistické údaje však nedokážu vyjadriť tragickosť tohto stavu.

Televízia sa stala najmasovejším komunikačným prostriedkom, ktorý formuje resp. deformuje ľudské postoje, vzťahy k hodnotám, k iným ľuďom. Prostredníctvom televízie svetové koncerny zarábajú astronomické sumy predajom svojich výrobkov a služieb. Psychologickým útokom na mladého či priamo malého diváka získavajú milióny nových „zákazníkov“ závislých na reklame. Vari niet človeka, ktorý by si z času na čas nezanadával na veľký úpadok kvality televízneho vysielania, na neustály pokles úrovne televíznych programov. No napriek tomu sa stále viac ľudí stáva závislými na sledovaní televízie. To, že ide o závislosť v najzávažnejšom zmysle slova, potvrdzujú najmodernejšie výskumy psychológov a psychiatrov. Zamyslime sa spolu nad týmto veľkým problémom a pokúsme sa ho vidieť v inom svetle ako doteraz. Pri anketách medzi väzňami odsúdenými za najzávažnejšie zločiny v istom americkom štáte padla i takáto otázka: „Čo alebo kto vás motivoval k spáchaniu vášho zločinu?“ Odpovede boli rôzne, no mali jednu zarážajúcu spoločnú črtu. Na počiatku takmer každej zločineckej „kariéry“ stála televízia. Nejedna odpoveď znela asi takto: „Svoj čin som odpozoroval z televízie. Hrdinovia, ktorí tam vystupovali, sa stali pre mňa vzorom. Televízia sa mi stala i veľmi podrobným “návodom", ako vylúpiť banku, prepadnúť a podrezať suseda, ktorý niesol väčší obnos peňazí, znásilniť ženu na ulici. A či svoj čin ľutujem? Ani neviem. Asi nie, veď to nie je nič zvláštne. Pozrite si niektorý súčasný film, máte tam toho kopu a nikomu „to žily netrhá“." Podľa iných výskumov je veľké množstvo detských samovrážd alebo pokusov o ne následkom dlhodobej deformácie detského vedomia najrozličnejšími brutálnymi scénami z filmov, ktoré sa častokrát prezentujú ako filmy pre mládež. Hrdinovia v nich umierajú a znovu bojujú, v jednom filme je ten istý herec zabitý a v druhom veselo naháňa svojich nepriateľov. Toto spôsobuje, že mladý divák prežíva veľký vnútorný chaos, smrť pokladá za čosi prechodné, čo sa dá vyskúšať a potom sa opäť „vrátiť do hry“. Okrem televízie majú nemalý vplyv na detské samovraždy veľmi obľúbené počítačové „akčné“ hry. Ďalším veľkým problémom súčasnej televízie je prezentovanie najrozličnejších pseudohodnôt. Takmer nejestvuje film zaujímavý pre súčasné, najmä tzv. komerčné televízne stanice, kde by bola predstavená príkladná rodina, v ktorej manželia nehľadajú mimomanželské „dobrodružstvá“, či mladí nežijú „naplno“. „Naplno“ v tejto súvislosti znamená naplno sa ponárajúc do sexu, alkoholu, bezuzdnej zábavy, drog. Ďaľšou kapitolou na zamyslenie je súčasné televízne spravodajstvo, so zreteľom predovšetkým znovu na komerčné televízne stanice. Okrem strohých informácii zo života spoločnosti, podaných maximálne škandalizujúcim spôsobom, divák každodenne prijíma riadnu dávku senzácií, informácií o tragických udalostiach a kriminálnych činoch, ktoré by ešte pred niekoľkými rokmi zostali nanajvýš v policajných archívoch. Azda možno namietať, že keď mám právo na informácie, je to právo na objektívne, neprikrášľované informácie. No práve o to ide. Objektívne informácie musia byť nielen neprikrášľované, ale aj „nezohavené“. Spravodajská relácia, ktorá v človeku vyvoláva iba strach a beznádej nie je určite naplnením práva na objektívne informácie. Nepochybne sa u nás i vo svete každodenne deje veľmi veľa dobrého a povzbudzujúceho, no to zrejme pre tvorcov „moderného“ spravodajstva nie je natoľko zaujímavé, ako tragédia jednotlivca či rodiny pri nešťastnom výbuchu plynu v rodinnom dome na ktorejsi dedine. Keď si teda spočítame všetko, čo sme doteraz spomenuli a prirátame k tomu ešte rozličné filmy, ktoré sa vôbec nekryjú s tým, že sú demoralizujúce, vyjde nám, že dnešný divák má skutočne veľmi ťažkú úlohu vybrať si program, ktorý ho poteší, povzbudí, oddýchne si pri ňom, prípadne sa niečo zaujímavé z neho dozvie. Ak si uvedomíme, že mladý divák, ktorý sa nachádza v období formovania jeho postojov k životu, k svetu, k iným ľuďom a samozrejme k Bohu, je vystavený neprestajnej paľbe negatívnych informácii a demoralizujúcich životných „vzorov“ pseudohrdinov mládežníckych seriálov americkej produkcie, musíme s hrozou skonštatovať, ako málo sa cítime zodpovednými za výchovu svojich detí. Veď fakt, že dnešné deti a mládež trávia pred televízorom celé dni, je predovšetkým dôsledkom ľahostajnosti nás, rodičov. O tom, že „vysedávanie“ pred televízorom má nielen zhubný vplyv na psychické zdravie a vnútorný život mladého človeka, ale aj škodlivo pôsobí nedostatkom prirodzeného pohybu a iných „mimotelevíznych“ záujmov na jeho fyzické zdravie, nepochybuje azda nik. Nekontrolované pozeranie televízora má však ešte jednu dimenziu. Dimenziu duchovnú. Televízia síce môže byť jedným veľmi účinným prostriedkom moderného apoštolátu, ale je aj veľmi silnou zbraňou nepriateľa našej spásy. Ak si zoberieme všetky argumenty za a proti televízii, musíme konštatovať, že v posledných rokoch prináša televízia omnoho viac škody ako osohu. Svätec východnej Cirkvi XVIII. storočia sv. Kozma Etolos vo svojom proroctve pred takmer troma storočiami povedal: „Príde raz čas, keď do príbytkov vtrhnú diabli v podobe neveľkej krabice a ich rohy budú trčať zo strechy.“ Hoci sa môžu zdať tieto slová trochu humorné, predsa len vystihujú podstatu televízie. Je veľmi dôležité, aby sme si boli toho vedomí a pri prijímaní všetkého, čo nám ponúka, boli veľmi opatrní. Veľká zodpovednosť pred Bohom i ľuďmi leží práve na pleciach rodičov. Odvolávať sa na to, že veď ide o detský či mládežnícky program, je v dnešnej dobe už takmer smiešne. Zdravá „cenzúra“, ktorá je v tomto prípade prejavom záujmu o spásu nám zverených osôb, je tu skutočne na mieste. Ak by väčšina z nás pristupovala k pozeraniu televízie s aspoň štipkou zodpovednosti, istotne by bolo v našich rodinách viac času na vzájomné rozhovory a koníčky, bolo by menej rozvodov a nepochopenia. Veď koľkokrát niet v rodine času na spoločnú modlitbu či vyrozprávanie si svojich problémov práve pre televízor. Skúsme v tieto pôstne týždne obmedziť pozeranie televízie na minimum a nepochybne zistíme, koľko dôležitých a krásnych vecí nám pre túto „čertovu škatuľu“ doteraz unikalo. Nech nám sv. Maximilián, ktorý je patrónom moderných massmédii, vyprosí dar správneho rozoznávania dobra a zla v dnešných masovokomunikačných prostriedkoch.

Dariusz Żuk-Olszewski