Talizman?

Kde mizne viera, tam rastie povera.

Nejeden dnešný človek prestal veriť v Božiu pomoc, v pomoc Panny Márie. Ale zato verí pevne, že štvrolístková ďatelinka, ktorú si starostlivo skrýva dokonca v modlitebnej knižke, mu istotne prinesie šťastie. Verí, že nájdená podkova šťastím zahrnie jeho dom, a preto si ju pribíja na prah hlavného vchodu. Verí, že pazúrik mačky, psíka, vtáka, alebo kúsok povrazu, na ktorom sa niekto obesil, zažehná iste všetko nešťastie. Človek by neveril, že dnes žijú tak tuho „veriaci” ľudia, keby sa s týmito a podobnými poverami nestretal na každom kroku. Skúste však týchto ľudí presvedčiť, že je to nielen hriech, ale aj hlúposť. Viete, čo vám povedia? „Vy hovoríte a kážete proti poverám a sami nosíte, ba svätíte kúsky plieškov a tiež veríte, že vám tieto prinesú šťastie. Ba ešte zázračnými ich nazývate. ” Tak veru! Svätíme a nosíme pliešky na hrdle a nosíme ich s veľkou dôverou. A práve teraz by som rád niečo o jednom takom pliešku napísal. Než začnem, dodám k povedanému iba ešte toto: Je nesmierny rozdiel medzi talizmanom nemúdrych ľudí malej viery a našou medailou alebo agnuštekom. Povera káže veriť, že talizman sám, teda tá ďatelinka, podkova, pazúrik prinášajú šťastie. O medaile my však vôbec netvrdíme ani neveríme, že ten pliešok nám prinesie šťastie, keď ho budeme mať pri sebe. neveríme, že ten pliešok má nejakú zázračnú moc. Nehovoríme, že medaila robí zázraky, ale že ich robí Panna Mária, ktorá je na nej vyobrazená. A preto a len preto máme medailu v úcte, radi ju nosíme pri sebe, častejšie aj úctivo pobozkáme, lebo je to predmet Panne Márii zasvätený, obrazom Panny Márie opatrený a zhotovený podľa jej priania. Keď dobré dieťa častejšie pohladká, pobozká obraz svojej matky, len hlupák bude tvrdiť, že dieťa zbožňuje ten kus papiera, na ktorom je obraz jeho mamičky. Tak je to aj s našou medailou. Najrozšírenejšia medzi naším ľudom je istotne takzvaná Zázračná medaila s obrazom Nepoškvrnenej. Azda ani niet katolíka, ktorý by ju nenosil pri sebe, alebo aspoň nepoznal. A veľmi mnohí už skúsili aj jej pomoc a zázračnú ochranu. Každý rok 27. novembra slávime sviatok odovzdania tohto veľkého daru Nepoškvrnenej ľudstvu. Z vďačnosti zaň aspoň pár slov o tomto nám tak drahom predmete. Tou šťastnou dušou, ktorej Nepoškvrnená zverila tento poklad, bola blahoslavená Katarína Labouré, milosrdná sestra sv. Vincenta. Nepoškvrnená sa jej zjavila trikrát v roku 1830. Vtedy bola sestra Katarína ešte len novickou. Prvé zjavenie bolo 18. júla v noci pred sviatkom zakladateľa Spoločnosti, sv. Vincenta. Je pochopiteľné, že Katarína, ktorá sa práve rozhodla zasvätiť svoje sily ideálu lásky k blížnemu, ako ho praktizoval a učil sv. Vincent z Pauly, bola pred sviatkom svätého zakladateľa radostne rozochvená. A ako sama hovorí, práve v tento deň sa v nej znovu mocne ozvala jej dávna túžba vidieť aspoň raz Pannu Máriu a zliala sa v jedno s radostným očakávaním veľkého sviatku. Po starostlivých vonkajších a duševných prípravách na budúci deň, šla Katarína s ostatnými sestrami na odpočinok. Krátko pred polnocou sa jej zdalo, že počula trikrát zavolať svoje meno. Prebudila sa. Odhrnula trochu záclonu postele a videla pred sebou milé dieťa, ktoré na ňu kývalo a hovorilo: „Poď so mnou do kaplnky. Svätá Panna tam na teba čaká!” Katarína rozmýšľala: „Je to skutočnosť? Nie, teraz nemôžem ísť. Zbadali by ma a čo si pomyslia o mne!” V tom sa dieťa znovu ozvalo: „Poď, neboj sa! Je pol dvanástej, všetky spia!” Nato sa Katarína rýchle obliekla a šla za dieťaťom. Bola presvedčená, že je to jej anjel strážca. Žiara, ktorá z neho vychádzala, jasne osvecovala chodby. Dvere kaplnky sa samy pred nimi otvorili. Kaplnka bola celá v záplave svetla. Horeli všetky lampy a sviečky. Anjel viedol Katarínu k oltáru. Chcela si trochu pozbierať myšlienky, ale v tom jej už anjel hovorí: „Tu je svätá Panna!” Katarína pohliadne a vidí vznešenú paniu, ako prechádza okolo oltára a sadá si na stoličku pri oltári. Ani sa nepohla z miesta. Anjel jej znovu hovorí: „Hľa, tu je svätá Panna!” Ale až na tretie povzbudenie anjela sa rodostne rozbehla k Nepoškvrnenej, kľakla si pred ňu a zopäté ruky si položila dôverne na jej kolená. Nepoškvrnená ju privítala milým pohľadom a začala sa s ňou milo zhovárať. Povedala jej určité tajomstvá, ktoré sa týkali jej samej a Spoločnosti sestričiek a spomenula aj mnohé smutné udalosti, ktoré prídu na svet, pričom ukázala na oltár a povedala: „Sem prídi v každej úzkosti. Ochrana Božia je vždy tu. Tu vždy nájdeš milosť a útechu, kedykoľvek ju budeš potrebovať!” Na to svätá Panna vstala, usmiala sa na Katarínu a odišla. Keď sa Katarína spamätala, obzrela sa. Anjel na ňu čakal a hovoril jej: „Odišla!” A kývol rukou, aby šla za ním. Zaviedol ju naspäť do spálne a zmizol. Boli práve dve hodiny. Po tomto prvom zjavení Katarína ešte viac túžila vidieť Pannu Máriu. Jej túžba sa splnila 27. novembra. Sama o tom hovorí asi takto: „Večer toho dňa, niekoľko minút po prečítaní rozjímania, začula som na ľavej strane oltára pri zábradlí šum hodvábneho rúcha. Pozrela som hore a videla som pred sebou svätú Pannu. Stála na pologuli.Jej snehobiele rúcho svietilo ružovkastým svetlom. Na hlave mala čipkám podobnú ozdobu, ktorá jemne splývala s vlasmi. Nad tým mala dlhý biely závoj, ktorý siahal až po zem. V rukách držala menšiu guľu. Na jej prstoch sa skveli prstene s drahokamami, z ktorých vychádzala oslňujúca žiara, takže svätá Panna bola celá v záplave svetla. Nie je možné vysloviť, aká bola krásna. Vtom, ako som ju takto pozorovala, začala ku mne hovoriť: ”Guľa, ktorú vidíš, znázorňuje svet a každého človeka zvlášť. Lúče znamenajú milosti, ktoré pošlem tým, čo o ne prosia!" V tej chvíli sa okolo zjavenia utvoril oválny rámec, v ktorého polkruhu sa skveli zlatom písané slová: Ó, Mária, bez poškvrny dedičného hriechu počatá, oroduj za nás, ktorí sa k t ebe utiekame! Vtedy sa stala na obraze malá zmena. Z rúk Panny Márie zmizla guľa. Jemne spustila svoje ramená a drahými kameňmi ozdobené ruky vysielali čarokrásnu žiaru. Pri tom hovorila: „Podľa tohto vzoru daj zhotoviť medaile. Všetci, ktorí medailu budú nosiť na hrdle, obsiahnu veľké milosti. Tí, ktorí ju budú nosiť s dôverou, obsiahnu milosti prehojné!” Niektoré drahokamy na jej rukách nevydávali žiaru. Panna Mária to Kataríne vysvetlila takto: „Drahokamy, ktoré nevydávajú žiaru, to sú tie milosti, o ktoré ľudia zabúdajú prosiť!” Tu sa obraz obrátil. Ukázala sa druhá strana medaily. Uprostred bolo veľké písmeno „M”, nad ním zo žrďky, prepletenej hornými koncami písmena, vyčnieval kríž. Pod písmenom boli dve srdcia. Jedno ovenčené tŕnim, druhé pre bodnuté mečom. O chvíľu zjavenie zmizlo. Ešte raz, v decembri toho istého roku, sa Panna Mária zjavila Kataríne a vtedy jej povedala: „Odteraz ma už nebudeš vidieť!” A dala jej pokyny, ako sa má starať o rozšírenie medaily. Toto je začiatok dejín tohto vzácneho daru Nepoškvrnenej. Od tejto doby Panna Mária skrze túto medailu vyprosila ľuďom nesmierne mnoho milostí, obdarila nositeľov medaily zázračnou ochranou a požehnaním, takže ľuď ju začal nazývať zázračnou. Požehnanie a ochrana Nepoškvrnenej je do dnešného dňa s jej medailou. Nosme ju preto radi a s úctou. Buďme jej apoštolmi, ochrancami a rozširovateľmi, aby sme tak čím viac ochrany Nepoškvrnenej zvolali na seba, lebo dnes zvlášť podtrebujeme jej pomoc.

Augustín Mikula