Charizma trpiaceho pápeža

Keď hovorí o sebe, používa poľské slovo „biedaczek“ - chudáčik. Úbohý starý pápež. Chveje sa, potáca, hovorí málo zrozumiteľne...

Je možné vidieť, že v určitých okamihoch smrteľne trpí. Nikdy však nebol chorý pápež tak veľmi milovaný ako dnes. Omnoho viac ako keď bol lyžiarom, plavcom, maratóncom - „Božím superatlétom“. Dokonca aj najväčšie osobnosti francúzskeho spoločenského života, tí, ktorí mu najmenenej preukazujú úctu, Voltairovi vyznavači, tíchnu a s úžasom na neho hľadia, keď ako ikona utrpenia prechádza medzi parížskou mládežou prekypujúcou nadšením a zdravím. Utrpenie sa stalo kľúčom k čítaniu poslednej fázy jeho pontifikátu. Ján Pavol II. ho nevyhľadával. Prišlo samo, jedno po druhom. Najprv rukami Turka, ktorý na neho vystrelil, potom prostredníctvom zhubného nádoru hrubého čreva, zlomeniny nohy a nakoniec neskrotnej Parkinsonovej choroby... Svätý Otec utrpenie prijal - objal ho ako znamenie z neba; ako by sa malo stať novým spôsobom pápežovej existencie. Neuteká pred utrpením, ani ho neskrýva. Práve naopak, utrpenie je prijatým krížom, ktorý nesie na svojich pleciach, aby svet videl... a obrátil sa. Aj keby sa svet neobrátil, aj vtedy je utrpenie veľavravným znamením. Je to samota proroka, ktorý volá na púšti. V závere encykliky „Veritatis splendor“, ktorá je z vieroučného hľadiska jeho vari najdôležitejšia encyklika, Ján Pavol II. napísal elégiu mučeníctva, ktorá ma veľa spoločného s jeho osobou. S osobou mučeníka, ktorý odovzdáva svoj život, aby chránil pravdu, ktorú všetci odmietajú. Pápež Wojtyla je presvedčený, že koniec tohto storočia a príchod nového tisícročia bude obdobím nových mučeníkov vo svete, ktorý stratil vieru. Pápežovou úlohou je ukazovať cestu. Cituje sv. Pavla: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre Jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24). V jeho správaní nie je nič ponuré. O svojom utrpení dokáže aj žartovať: „Pýtate sa ma, ako sa cítim? Vlasy sú celkom v poriadku. S hlavou to tiež nie je najhoršie.“ Keď volajú: „Nech žije pápež!“, občas odpovedá: „Ďakujem, ďakujem. Pokiaľ to neprestanete hovoriť, dovtedy asi ťažko budem môcť zomrieť.“ Aspoň do roku dvetisíc má Svätý Otec motiváciu žiť. Ba omnoho viac, je o nej hlboko presvedčený. „Ty musíš priviesť Cirkev do tretieho tisícročia“, pamätá si slová, ktoré mu povedal jeho veľký duchovný vodca, poľský kardinál Stefan Wyszynski, keď sa stal pápežom. Potom Wyszynski zomrel. Podľa rozprávania Svätého Otca ho kardinál Wyszynski navštívil ešte raz - prišiel k jeho nemocničnej posteli. Bolo to v roku 1994, keď zopakoval to, čo povedal pred šestnástimi rokmi. Zdá sa, že to potvrdzuje mienku, podľa ktorej proroctvo o dĺžke jeho pontifikátu pochádza z neba. V máji 1994 bol odvezený na kliniku Gemelli kvôli komplikovanej zlomenine nohy. Po svojom návrate do Vatikánu počas modlitby Anjel Pána povedal zo svojho okna na Námestí sv. Petra: „... A skrze Máriu by som chcel vyjadriť svoju vďačnosť za dar utrpenia... Som vďačný za tento dar. Pochopil som, že je to nevyhnutný dar. Pápež musel ležať štyri týždne v nemocnici Gemelli. Počas štyroch týždňov musel žiť ďaleko od tohto okna. Musel trpieť - musel trpieť tak, ako trpel pred trinástimi rokmi. Počas môjho pobytu v nemocnici som o tomto všetkom veľa uvažoval... Pochopil som, že musím priviesť Cirkev do tretieho tisícročia skrze modlitbu a rozličné iniciatívy, no potom som spoznal, že iba to nestačí: Cirkev musí byť vedená skrze utrpenie, skrze atentát pred trinástimi rokmi a skrze túto novú obetu... Pápež musí byť predmetom útokov, musí trpieť, aby každá rodina na svete mohla vidieť, že existuje, ako by som to povedal, vyššie evanjelium: evanjelium utrpenia, ktoré pripravuje budúcnosť, tretie tisícročie rodín, každej rodiny a všetkých rodín spoločne... Som vďačný Presvätej Panne Márii za tento dar utrpenia a ďakujem zaň... Ešte raz sa musím stretnúť s mocnými tohto sveta a musím hovoriť. Aké argumetny použijem? Zostala mi iba téma utrpenia. Chcem im povedať: pochopte, pochopte prečo bol pápež znovu v nemocnici, prečo znovu trpel; pochopte a uvažujte o tom!“ Wojtylovi životopisci nachádzajú už v jeho detstve korene tohto „prozreteľnostného chápania utrpenia“. Jeho sestra zomrela hneď po narodení, potom zomrela jeho matka, brat a nakoniec jeho otec. Počas vojny zahynuli všetci jeho priatelia. V dvadsiatich štyroch rokoch ho zrazilo nákladné auto. Nešťastie prežil len zázrakom... „Kládol som si otázku: mnoho mojich priateľov prišlo o život, prečo nie ja? Dnes viem, že to nebola náhoda. Všetko bolo orientované na dobro uložené v mojom povolaní.“ Tak to napísal sám Ján Pavol II. v autobiografickom rozprávaní „Dar a tajomstvo“ o svojich prvých tridsiatych rokoch. Nebola to náhoda, že v predvečer konkláve, v ktorom bol zvolený za pápeža, v októbri 1978 ťažko ochorel jeho najbližší priateľ arcibiskup Andrzej Deskur. Prvé kroky novozvoleného pápeža smerovali na kliniku Gemelli, kde šiel navštíviť svojho priateľa (ktorého potom vymenoval za kardinála). V tejto nemocnici si pápež objednal pre seba dve miestnosti. On, ktorý prekypoval zdravím... Ale bola to jeho vnútorná predtucha... Bol presvedčený, že Deskurova choroba bola zástupným utrpením úzko spojeným s voľbou a poslaním pápeža. Už prišla hodina, ktorá musela prísť, hodina jeho utrpenia, ktoré musí prijať sám osobne pred očami celého sveta. Vo svojej knižke, ktorá sa stala bestsellerom s názvom „Prekročiť prah nádeje“ Ján Pavol II. píše, že utrpenie je nielen pre neho ale aj pre Boha dôkazom. A to dôkazom veľmi presvedčivým: keby chýbalo utrpenie na kríži, tak by bola spochybnená pravda o tom, že Boh je láska. A preto čím väčšmi sa zväčšuje utrpenie, tým viac má pocit plnej účasti na svojom poslaní. Namiesto toho aby rezignoval, trpiaci Wojtyla z tohto zdroja zhromažďuje celú sériu mimoriadnych udalostí, ktorých kulminačným bodom bude rok 2000. Plne si uvedomuje tento kontrast: „Fyzické sily slabnú...“ povedal v novembri 1996, ale „vnútorná sila nepodlieha fyzikálnym zákonom.“ To, že jeho cestovanie je spojené so stále väčšími problémami a prejavy sa tiež stávajú ťažšími, nie je dôsledok strachu. Kedysi pápež povedal, akoby pre seba: ťažkosti a skúšky nás nikdy nevydesia, nepodľahneme pokušeniu opakovať Jeremiášov nárek: „Ach, Pane, veď neviem hovoriť, starý som.“ Ale Pán mi riekol: „Nehovor: “Starý som," lebo pôjdeš všade, kde ťa pošlem, a povieš všetko, čo ti prikážem. Neboj sa ich, veď ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil! Hľa, vložil som svoje slová do tvojich úst." (parafr. Jr 1, 6-8) Jubileum, ktoré nám navrhol Ján Pavol II. v roku 2000 má byť chápané v zmysle jeho Evanjelia utrpenia. Cirkev nemá prísť ku koncu storočia ako triumfujúca, ale v pokáni s popolom na hlave. Bude musieť otvoriť sväté dvere „plné hriechov svojich synov a svojich nedokonalostí pri nasledovaní Krista“. Bude musieť prosiť svet za odpustenie všetkého zla, ktorého sa dopustila. Napriek námietke kardinála Giacoma Biffiho, ktorý sa nazdáva, že „zlé reči o Cirkvi ešte nikoho neobrátili“ a tiež, že „na odsúdenie hriechov minulosti si treba vyčkať na posledný súd“, Ján Pavol II. smeruje nezadržateľne dopredu. V Paríži minulý rok prosil o odpustenie vyvraždovania hugenotov, ktorého sa dopustili katolíci vo Francúzsku 24. augusta 1572. Je to iba jedna z mnohých výpovedi typu „mea culpa“, ktorú predniesol pápež. Takýchto výpovedi je viac a kulminačným bodom pre ne bude samotné Veľké Jubileum. Galileo, Luther, Kalvín, krížové výpravy, otrokárstvo, schizmy, náboženské vojny... Ľútosť nad týmto všetkým zviera pápežovo srdce s myšlienkou na Božieho Baránka, ktorý na seba prijíma hriechy sveta, počnúc tými v lone Cirkvi. Nehľadí na to, že protestanti chladne reagujú na jeho slová a poukazujú na to, že o vyvražďovaní hugenotov pápež hovorí o štyri storočia neskôr a carihradský patriarcha oceňuje pápežovo „mea culpa“ ako obyčajnú rétoriku. Avšak aj samotného Krista priviazaného k stĺpu bili a posmievali sa mu. Vo veci antisemitizmu a inkvizície chce Ján Pavol II. urobiť ešte čosi naviac, ako to už bolo v prípade Galilea. Tieto témy sa stali predmetom medzinárodných kongresov vo Vatikáne. Veľmi dobre si uvedomuje, že predstavitelia tohto sveta a mnohí publicisti toto všetko ohodnotia, tak ako to už učinili mnohokrát, že je to príliš neskoro a príliš málo. Ale čo obyčajní ľudia? Budú sa ešte viac obávať o tohto trpiaceho a nepochopeného pápeža. Jeho úspechy však nie sú ani v múdrych encyklikách a krásnych príhovoroch, prikázaniach a dogmách... Ukazovatele vplyvu jeho morálneho posolstva sú stále pesimistickejšie. Nie sú ani v zosadzovaní mocných z trónov a búraní múrov... Ale ani Matka Tereza z Kalkaty neodstránila biedu z tohto sveta. No stala sa univerzálnym svedectvom lásky rovnako ako Wojtyla so svojou ubolenou tvárou. Ale beda, ak ťa tento pápež nechytí pevne za ruku, on, ktorý nesie tvoje bremeno. A hľadí ďalej svojimi polozavretými očami ako Ukrižovaný z Cimabue.

podľa L`Espresso