Čas pre Boha

Obdobie prípravy na slávenie najväčšieho kresťanského sviatku, sviatku nášho vykúpenia, je poznačené  väčším úsilím veriacich o skutočne duchovný život. Pôst nás učí premáhať seba, približovať svoju myseľ častejšie a bližšie k Pánovi a k našim blížnym. Mnohí z nás si dávajú rozličné pôstne predsavzatia, ktoré nás majú aspoň trocha priblížiť k stratenému zmyslu pre askézu. Tú askézu, ktorú mnohí naši súčasníci chápu iba ako smiešne sebatrýznenie. Príčinou, prečo veľké množstvo ľudí vníma pôst a sebazápor len ako nutné zlo a zastaralú príťaž kladenú Cirkvou na plecia svojich veriacich, je strata zmyslu pre vyššie veci. Jej zhubný vplyv vníma vari každý z nás. Nie je jednoduché nadchnúť ľudí pre hocakú nezištnú činnosť, ktorou sa dá pomôcť blížnym v ich duchovných či telesných potrebách. Naše chrámy sa pomaly, ale isto vyprázdňujú. Nadšenie a zápal z dôb prenasledovanej Cirkvi pred rokom 1989 sa ponorili do mora dejín. Dúfajme, že nie definitívne.  Veľkú duchovnú vlažnosť dnes nevidíme len u laikov, ale žiaľ aj u kňazov a rehoľníkov. Aj do ich života sa vkráda túžba po pohodlnom živote podľa moderných "vzorov", ktorá otupuje citlivosť na Božie veci a potreby blížnych. Mnohí z nás prežívajú chvíle plné beznádeje a strachu zo zajtrajška. Ten je do veľkej miery znásobený nevšímavosťou a ľahostajnosťou ľudí, ktorí sa  kresťanmi iba nazývajú. Nedávno som sa vracal z nedeľnej svätej omše domov. Ako to býva už  azda v každej európskej krajine zvykom, svätá omša netrvala dlhšie ako hodinu. Kňaz sa snažil stručne a jasne vysvetliť evanjelium o sebazapieraní. Po svätej omši pred chrámom stála skupinka žien, ktoré sa veľmi rozčuľovali nad tým, ako len ten farár zdržuje ľudí a miesto toho, aby čo najskôr skončil, ich drží skoro hodinu v kostole. Zarazila ma táto rozčúlená reakcia. O to viac, že prednedávnom som bol svedkom trpezlivej a aktívnej účasti veriacich, zídených z okruhu viac ako sto kilometrov,  na takmer trojhodinovej "bežnej" nedeľnej svätej omši v Latinskej Amerike. Veriaci s nadšením prežívali svoju účasť na eucharistickom tajomstve a bolo cítiť, že Pánu Bohu majú čo povedať. Podobnú skúsenosť som mal z niekoľkých svätých omší na tom istom kontinente v bežný pracovný deň, s ktorých asi len jedna bola kratšia ako dve hodiny. Ak si čas strávený na nedeľnej svätej omši vydelíme počtom dní v týždni, dostaneme výsledok, že nepočítajúc každodennú modlitbu (úprimne si položme otázku, koľkokrát na ňu "nemáme čas")venuje priemerný kresťan Bohu denne 8, 5 minúty. Skúsme si zrátať, koľko minút, ba dokonca hodín venujeme starostlivosti o svoj zovňajšok, pozeraniu televízie, čítaniu novín a časopisov... A pritom ani jedna minúta venovaná Bohu nie je  minútou premárnenou. Boh si náš čas nesmierne váži. Vážime si však aj my Jeho? Jeho, ktorý je pôvodcom všetkého dobra, ktorý neváhal obetovať svojho jednorodeného Syna pre našu spásu? Každá chvíľa venovaná Bohu, strávená v Božej prítomnosti, v modlitbe, rozjímaní či čítaní Sv. Písma nás vzďaľuje od spomínaného zľahostajnenia na vyššie dobrá, od nášho egoizmu a uzavretia sa pred potrebami blížnych. Približuje nás k modelu naozaj kresťanského života. O niekoľko dní budeme spievať radostné "Aleluja", budeme oslavovať zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Pokúsme sa po tieto dni viac priblížiť trpiacemu i vzkriesenému Kristovi zintenzívnením nášho duchovného života. Určite neoľutujeme. Veľká Noc sa pre nás stane skutočným hlbokým duchovným zážitkom, sviatkom našej viery a nebude už iba akýmsi folklórom na začiatku jari. Nech nám je pri tomto zintenzívnení duchovného života učiteľkou Nepoškvrnená.
Dariusz Żuk-Olszewski