Nie bremeno, ale radosť!

Nie je jednoduché priznať si svoje slabosti, svoje životné porážky. No napriek tomu po dlhom váhaní nadobúdam presvedčenie, že takýto pohľad späť je veľmi užitočný. Nepíšeme spolu s mužom, lebo sa hanbíme vracať sa k „tamtým“ dňom, dňom našej slabosti, našej zbabelosti. „Čo sme sa naučili od našich detí?“ Najprv sa spýtajme, čím pre nás naše deti sú, alebo čím vôbec môžu byť? Môžu byť životným bremenom, prekážkou, ktorá obmedzuje náš pohyb, čímsi, čo neprestajne dráždi a prekáže, alebo naopak: môžu byť jasným lúčom, radosťou a nádejou života. V našom živote bolo jedno i druhé. Chýbajúce podmienky pre výchovu dieťaťa nás prinútili nechať našu dcérku Grétku na výchovu u babky na dedine. U babky žila 5 rokov. Po tomto čase sme ju vzali k sebe a vtedy sa začala rodinná tragédia. Neboli sme ešte zrelí pre materstvo a otcovstvo, nevedeli sme ešte zodpovedne prijať našu úlohu. V takejto situácii sa dieťa stalo skutočným obetným baránkom. Moje zo dňa na deň sa zhoršujúce zdravie bolo príčinou čoraz častejšieho pozerania môjho manžela na dno pohárika a stále neskorších návratov domov. A to malo vplyv na vzájomné odsudzovanie sa. Príznaky vývojového zaostávania našej dcérky, ktorá sa cítila veľmi osamelá a nemilovaná, bez porcie lásky, ktorú k životu dieťa nevyhnutne potrebuje, túto situáciu ešte zhoršovali. Nevedeli sme a už sme ani namali síl tento proces rozkladu našej rodiny zastaviť. A tu sme sa znovu ocitli pred veľkou životnou skúškou - druhé tehotenstvo. Ako veľmi lákavá bola ponuka lekára na jeho ukončenie. K tomu ešte zlý zdravotný stav, hroziaci spontánny potrat, katastrofálne bytové podmienky. Dieťa, ktoré sa počalo, bolo pre nás strašnou vidinou, ktorej by sme sa veľmi radi zbavili, nebyť piateho Božieho prikázania. Dnes má Katka už tri roky. Ona zachránila naše manželstvo. Je našou najväčšou radosťou, naším jednotiacim prvkom. Grétka sa už necíti sama, hoci na spoločnosť svojej malej sestričky doplatila roztrhanými knižkami (chodí totiž už do druhej triedy). Spolupráca medzi nimi sa vyvýja veľmi pozitívne, až natoľko, že s modrinami nechodí tá mladšia, ale staršia. Napriek všetkému sa čoraz väčšmi ľúbia. A čomu sa od nich učíme my? Predovšetkým otvoreným životným postojom, ktoré sa nezastavia ani pred rizikom. Práve vďaka podstúpeniu rizika sa vrátila radosť do nášho domu. Katka je naším „misionárom“. Obrátila nás z egoizmu a pohodlnosti k obetavosti a zriekaniu sa seba samého. Takých detí ako Katka by sme sa nebáli prijať hoci osmoro, len keby sme mali trochu viac miesta. Už niekoľko rokov márne čakáme na byt a chceme mať ešte aspoň jedno dieťa. Nevedomky sme zmenili naše myslenie, že dieťa pre nás už nie je príťažou, ale radosťou. Ak prvé dieťa bolo veľkou príťažou, to druhé tú príťaž mnohonásobne zmenšilo, ba prevážilo ju a stalo sa veľkým pokladom, bez ktorého si nevieme predstaviť náš spoločný život. Od nášho dieťaťa, ktorého existencia bola tak veľmi ohrozená, sa učíme s dôverou hľadieť na život a svet, nie cez čierne okuliare, ale pohľadom radosti a otvorenosti na dobro a krásu. Aký dojímavý je pohľad na trojročné dieťa, ktoré kľačí a so zloženými rúčkami sa modlí „Otče náš“ (už ho vie naspamäť). Tu môže zostať nepohnuté iba kamenné srdce. Takisto táto malá osôbka dokáže šokovať, keď v istej chvíli spustí lavínu nadávok a my sa pýtame, ktože ju to učí? Svojou obrovskou vnímavosťou dobra i zla nás učí väčšej ostražitosti nad sebou samým, nad svojimi slovami a skutkami. Z vlastnej skúsenosti vieme, že model rodiny s jedným dieťaťom nie je najšťastnejší. Určite by nejedno rozbité manželstvo neskončilo rozvodom, keby sa manželia nebáli prijať ďalšie dieťa, lebo vtedy čoraz väčšmi sa črtajúce osobné konflikty sa stávajú pri starostlivosti o toto malé stvorenie malichernými. Druhé dieťa veľmi potrebuje aj to dieťa prvé, ktorému k zdravému rozvoju nestačí iba spoločnosť dospelých. Pre svoj zdravý vývoj potrebuje spoločnosť podobných malých človiečikov, ktorí žijú v inom, detsky kúzelnom svete.

Továrenská robotníčka