Martin Luther a jeho mariánska úcta

Nie vždy vieme naozaj všetko dôležité o tých, o ktorých si myslíme, že ich poznáme. My katolíci nepoznáme mnoho dôležitých vecí zo života zakladateľa protestantizmu Martina Luthera a možno ich nepoznajú ani jeho nasledovníci. Protivníci ho často obviňovali, že úplne odmietol úctu k Matke Božej. Nie je to vôbec pravda. Uctieval Ježišovu Matku svojim spôsobom. V svojom byte mal obraz Márie s Dieťatkom; modlieval sa „Magnificat” a napísal k nemu komentár, z ktorého úryvky uverejňujeme.

 „Urobil mi veľké veci“

Boh túži, aby Jeho skutočné deti nehľadali potechu v Jeho daroch a Jeho dobrodeniach, hoci najväčších a početných, ale v Jeho Milosti a v Ňom samom, samozrejme bez pohŕdania Jeho darmi. Ona (Mária) neuvádza žiadne konkrétne dobro, ale jedným slovo zhromažďuje všetko spolu a vraví: „Urobil mi veľké veci”, t. j. „Všetko, čo mi urobil, je veľké”. Učí nás tak, že čím plnšie prijímame duchom, tým menej sú potrebné slová. Lebo dobre vie, že nedokáže nájsť slová, hoci na ne myslela a veľmi po tom túžila. Preto tie skúpe slová ducha zostávajú vždy také veľké a tak hlboké, že ich nemôže nik pochopiť, iba ak by dosiahol, aspoň čiastočne, podobnú skúsenosť. V očiach tých, ktorým takýto duch chýba, tieto slová neznamenajú nič. Chýba im obsah a chuť. Oni svoje záležitosti vybavujú v záplave slov a vo veľkom hluku. Aj Kristus nás učí, že nemáme rozmnožovať slová, keď sa modlíme, lebo tak robia pohania (por. Mt 6, 7) v presvedčení, že množstvo slov zaručuje vypočutie... Boh chce, aby sme ho oslavovali v duchu a pravde... Tieto „veľké veci” nie sú ničím iným ako faktom, že sa stala Matkou Božou. V tejto udalosti dostala tak mnohé a tak veľké dobrá, že nik nie je schopný pochopiť to. Hľa, tu je skutočne prameň všetkých pôct a každého šťastia. Preto je ona jedinou osobou spomedzi celej ľudskej rodiny, osobou povýšenou nad všetkých a nik sa jej nevyrovná. Ona, naozaj, má Dieťa s Nebeským Otcom, a to aké dieťa! Ona sama mu dokonca nemôže dať meno, tak nevýslovná vec to je. Treba teda súhlasiť s výbuchom jej ohňa a zápalu. To sú tie veľké veci, ktoré sa nedajú ani vyjadriť ani vymerať. To je to, prečo sa celá úcta k nej zbieha v jeden titul, nazývajúc ju „Matkou Boha”. Nik, kto o nej hovorí, alebo sa k nej obracia, nemôže povedať nič väčšie, aj keby mal toľko jazykov, ako je listov na stromoch, hviezd na nebi či piesku v mori. Čo znamená byť Matkou Boha treba preniknúť tiež srdcom.

 „Ktorý je mocný“

Týmito slovami všetku silu a moc (Mária) odníma stvoreniam a pripisuje samotnému Bohu. Ó, aká obrovská opovážlivosť zo strany tak mladej a tak malej dievčiny! Jedným slovom všetkých Herkulov činí slabochmi, všetkých hrdinov úbožiakmi, všetky slávy hanbami, aby celú moc, všetky činy, múdrosť a slávu pripísala samému Bohu. Lebo slová „ktorý je mocný” znamenajú toľko: „Boh sám, a nik iný, koná všetko, ako hovorí Pavol (por. Ef 1, 11) a všetky diela stvorení sú dielami Boha. V tomto zmysle tiež hovoríme vo Vyznaní viery: ”Verím v Boha Otca Všemohúceho." Je tak Všemohúci, že iba Jeho moc pôsobí vo všetkom a ponad všetkým. Ospevuje to tiež Samuelova matka, sv. Anna (por. 1 Sam 2, 9): „Nik nemá moc čokoľvek urobiť sám od seba”. A sv. Pavol hovorí v Druhom liste Korinťanom (3, 5): „Nie že by sme boli schopní vymyslieť niečo sami od seba, akoby to bolo z nás, ale naša schopnosť je z Boha.” Je to článok viery absolútne veľký a obsahuje v sebe mnohé. Jedným úderom zhadzuje k zemi všetku pýchu, nadutosť, všetku aroganciu, vystatovanie sa a sebaistotu a vyvyšuje samého Boha. Ba čo viac, ukazuje základ, prečo treba len samotného Boha vyvyšovať, a to preto, že On učinil všetky veci. Je to ľahké povedať, ale ťažké je v to uveriť a ťažko je voviesť to do života. Lebo ľudia, ktorí tým žijú, sú ľuďmi úplne pokojnými, mierumilovnými a jednoduchými. Nemajú nič proti nikomu a dobre vedia, že nepatria sebe, ale Bohu.  Tu sú myšlienky svätej Bohorodičky, obsiahnuté  v týchto slovách: „Nič z tých vecí a z tých veľkých dobier nepatrí mne, naopak, patrí Tomu, ktorý ako jediný činí všetko a ktorého moc spôsobuje všetko, vo všetkom, ktorý aj vo mne učinil tak veľké veci”. Slovko „mocný” nevyjadruje moc, ktorá sa oddáva vychutnávaniu blaženého odpočinku, ako sa zvyklo hovoriť o pozemskom kráľovi, ktorý je mocný, aj keď pokojne sedí a nič nerobí, ale je to moc pôsobiaca a stále aktívna, ktorá je stále v pohybe a neprestajne pracuje. Lebo Boh neodpočíva; On stále pôsobí, ako hovorí Kristus: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem” (Jn 5, 17). Takto isto hovorí sv. Pavol: „On je schopný okrem tohto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme” (Ef 3, 20). Toto je spôsob bytia, takýmto spôsobom pôsobí Jeho moc. Preto som povedal: „Mária nechce byť bohyňou. Ona nič nerobí. Boh robí všetko. Treba ju vzývať, aby Boh pre ňu udelil a urobil to, o čo Ho prosíme. V podobnom duchu treba vzývať každého iného svätého, aby toto dielo vždy zostávala úplne vecou Boha.

„Sväté je Jeho meno”

Hovorí: „ a sväté je Jeho meno”. Chce tým povedať: „Ako si nepripisujem dielo, tak si nepripisujem prestíž a česť. Lebo prestíž a česť patria tomu, kto učinil dielo (...) Hľa s akou čistotou pripisuje všetko Bohu! Absolútne nič nepripisuje sebe, žiadne dielo, žiadnu poctu, žiadnu slávu. Teraz koná tak isto ako kedysi, keď nemala nič. Ani teraz nehľadá svoju slávu - ako vtedy. Nehrdí sa ani trochu, nevypína sa preto, že sa stala Božou Matkou, nečaká žiadnu česť, ale vracia sa domov a vedie domácnosť ako predtým, dojí kravy, varí, umýva riad, zametá a robí to, čo každá iná gazdinka či matka, robí i tie najmenšie práce, práce, ktorými sa pohŕda, ako keby si neuvedomovala tie prehojné dobrá a milosti. Iné ženy a susedy si ju nezačali vážiť viac ako doteraz. Veď po tom vôbec netúžila. Zostala chudobnou ženou v zástupe jednoduchých ľudí. Aké prosté a čisté srdce! Aká zázračná osoba! Aké veľké veci sa ukrývajú pod skromným výzorom. Koľko ľudí sa jej dotýkalo, hovorilo s ňou ,  jedlo a pilo s ňou, pohŕdalo ňou a pokladalo za chudobnú a jednoduchú ženu. Žasli by, keby poznali skutočnosť".