Investícia

Mám už svoje zvyklosti. Jednou z nich je - ak do toho nepríde čosi nepredvídané - nedeľná sv. omša o ôsmej... A mám taktiež svoje obľúbené miesto v kostole. Pri stĺpe na ľavej strane oltára. Nad oltárom nášho kostola je obraz Panny Márie, namaľovaný rukou naslovovzatého umelca. Neraz som nevedel odtrhnúť zrak z Bohorodičky na tomto obraze, taká bola krásna, dobrá, milá... akoby chcela objať tých, čo pred ňou kľačia a pritúliť ich k sebe. Ona, Pani a Kráľovná stojaca na zemeguli a nohou šliapajúca po zle tohto sveta, ktoré symbolizuje had, žehná tých, ktorí k nej prichádzajú. Koľko dôvery som čerpal z jej tváre! Kedysi, pred mnohými rokmi, v jeden veľmi chladný deň, som stál na svojom obľúbenom mieste. Zaujala ma mladá, asi tridsaťročná žena, ktorá kľačala pred oltárom. Všimol som si čiernu pásku na jej ľavej ruke. Pred ňou kľačali dve deti. Chlapec mal asi sedem rokov a dievča bolo o čosi mladšie. Možno by som na toto prvé stretnutie veľmi rýchlo zabudol, keby som odvtedy nestretal modliacu sa trojicu každú nedeľu na sv. omši o ôsmej. Prešla zima, jar, a po nej prišlo vytúžené leto. Dievčatko prichádzalo v modrej sukničke, bielych podkolienkach a modrých sandáloch, chlapec v teniskách a sivomodrom obleku s bielou košeľou, ktorá zvýrazňovala jeho opálenú tváričku. Ich matka nosila sivé, jednoduché šaty. Takto som si ich zapamätal zo stretnutí pred rokmi: svetlé kučeravé vlásky dievčatka, zložené rúčky oboch drobcov, očká zahľadené na Máriu... Uplynulo niekoľko rokov. Trojica prichádzala na ôsmu do nášho kostola, deti rástli a iba na hlave ich matky sa z roka na rok zväčšovali pramienky šedivých vlasov. Raz som si uvedomil, že už dlhšiu dobu prichádzajú na sv. omšu iba deti. Ju som nevidel poldruha roka... V jednu nedeľu sa mi zdali viac ustarostené ako inokedy. Boli pohrúžené do modlitby, dievča často vyberalo vreckovku, aby si utrelo slzy. Neskôr k nim podišla rehoľná sestra a čosi dievčaťu šepkala. Kľakla si vedľa nich a takto tam dlho kľačali zahľadení na Božiu Matku. V ten deň som pocítil vážny nepokoj. Chcel som podísť k rehoľnici a spýtať sa na matku, no domyslel som si, čo sa deje. Sestričku som stretol o niekoľko dní a požiadal som ju o niekoľko viet. Trochu ostýchavo som jej povedal, že už roky pozorujem túto rodinu a spýtal som sa, čo sa stalo. Sestra sa na mňa uprene pozrela a povedala: „Viete, ich otec zomrel, keď mala Anička päť rokov a Tomáško sedem. Teraz ich matka leží v sanatóriu, lebo prechodila chrípky a dostala tuberkulózu. Jej stav sa v poslednej dobe veľmi zhoršil...“ Dozvedel som sa tiež, že chlapec končí strednú technickú školu a dievča je v treťom ročníku zdravotnej školy. Tomáško skúša prilepšiť si technickým kreslením, ktoré ho veľmi baví, Anka spravuje domácnosť. Žijú veľmi skromne, lebo matkin invalidný dôchodok je veľmi nízky. Okrem toho ju často navštevujú a vždy jej chcú niečím spraviť radosť. Veď ona pre nich drela od svitu do mrku, ťažko pracovala v práčovni a brala si ešte dodatočné práce, len aby ich uživila. Pochopil som, že sestra sa stará o týchto dvoch súrodencov, odkedy je matka chorá. Mňa samého prekvapilo moje náhle rozhodnutie. Mal som dobre platenú prácu, bol som sám a nepociťoval som žiadne finančné ťažkosti. Práve som mal pri sebe slušný obnos peňazí na kúpu obytného prívesu k môjmu autu. Tieto peniaze som dal sestričke. Poprosil som ju, aby mi dala vedieť, keď budúdeti čosi potrebovať. Rehoľníčka si ma znovu premerala pohľadom, chvíľu sa bránila prijať peniaze, ale keď som naliehal, ustúpila. Iba sa ma spýtala: Prečo to robíte?“ Nebol som pripravený na takúto otázku, nuž som čosi bľabotal o našej spoločnej sv. omši o ôsmej. Nepochopte ma zle - vysvetľoval som sestričke - chcem im iba pomôcť“. Asi som ju presvedčil. A domov som sa vrátil naplnený šťastím. Môj šéf sa tváril veľmi čudne, keď som mu na druhý deň povedal, že prijímam prácu v nadčasoch, ktorú sa mi neúspešne snažil vnútiť už dva týždne. Jeho malé oči sa ešte zúžili a s jedom povedal: Pritlačilo vás k múru auto alebo alimenty?“ Snažiac sa o pokojnú odpoveď som zmierlivo povedal: Možno ste blízko pravde...“ Šéf sa zlomyseľne uškrnul a dodal: „Vždy som opakoval, že dokonalí ľudia nejestvujú a každý sa raz potkne“. Podpísal som dohodu, aby som mal peniaze pre deti, ktoré boli tak trochu „moje“. Odvtedy mi sestrička telefonovala každý týždeň. Rozprávala mi o Anke a Tomášovi, o ich známkach v škole, o ich domácich problémoch. Peniaze, ktoré som jej dával, ukladala na vkladné knižky. Vravela, že súrodenci každé dva týždne rátajú domáce výdaje a často konštatujú, že to alebo tamto bolo kúpené zbytočne. Jedna vec ich však ťaží najviac: matka sa cíti čoraz horšie, hoci sa snaží ukryť svoj stav pred deťmi. V istý novembrový deň som sa dopočul, že zomrela. Bol som na jej pohrebe. Stál som medzi ostatnými, ďaleko od detí, no nie tak ďaleko, aby som nevidel ich zúfalstvo, hoci som mal sám oči zaliate slzami. Anna a Tomáš o mne nič nevedeli. Tak som sa dohodol so sestrou a za nič na svete som nechcel, aby čokoľvek tušili. Obaja skončili stredné školy. Tomáško študoval ďalej na technickej univerzite, Anička chcela vstúpiť do rehole a pracovať na misii v nemocnici pre malomocných. Cez prádzniny počas dvoch posledných ročníkov školy pracovala ako operačná sestra v nemocnici. Tomáš si zarábal doučovaním matematiky a fyziky. Čas plynul. Deti rástli. Sestra ma začala presviedčať, aby som súhlasil so stretnutím s nimi. Nesúhlasil som. No nakoniec sme sa stretli... Bola nedeľa. Predpoludním som sa vybral na hrob matky Anny a Tomáša. Hrob bol udržiavaný, pod krížom kvety, bolo vidieť, že deti sem prichádzajú často . Položil som svoju kytičku, pomodlil som sa a už som chcel odísť, keď som zrazu začul blížiace sa kroky. Bolo neskoro, aby som ušiel. Prišla sestrička a Anna. Sestra, ktorá mi pozerala do očí, precízne vyslovila moje meno a priezvisko a predstavila ma Anne. Potom sa obrátila znovu ku mne a povedala: „Anka zajtra odchádza do kláštora a Boh vie, či by mala možnosť vás v budúcnosti spoznať... Prepáčte mi preto, že som porušila našu dohodu, ale... Anička, to je ten pán, váš tajomný ochranca“. Dievča nespúšťalo zrak z mojej tváre a potom povedala: „Sestra, ja tohto pána poznám!“ To ma zaskočilo. „Odkiaľ? ...“ „Často vás vídavám v kostole... Neviem len, prečo ste sa o nás starali. A neviem ani, ako sa vám mám poďakovať, nenachádzam slov...Obaja s Tomášom sme si lámali hlavy, kto nám to pomáha...“ Dievča to hovorilo jedným dychom, cítil som sa čoraz nepríjemnejšie. Chcel som zmeniť tému, a tak som sa spýtal na jej plány. Potvrdila všetko to, čo som už vedel od sestry. Zarazila ma istota a rozhodnosť jej hlasu. V jej modrých očiach sa zračil pokoj a sila vôle. Tomáš o dva roky skončí štúdium a obaja snívajú o spoločnej práci v Afrike. „Škoda, že tu nemôže byť Tomáško - dodala - leží doma s hnisavou angínou“. Spýtali sa ma, ako sa mi majú odvďačiť za moju starostlivosť. Mne však stačí vedomie, že Anna a Tomáš sú dobrými ľuďmi. „Byť dobrým ako chlieb“ - vravieval sv. Albert Chmielowski. Tu sú dvaja mladí, dobrí ľudia. Nakoniec sme sa rozišli s tým, že mi občas pošlú pohľadnicu s pozdravom a informáciami, čo majú nové. Znovu uplynulo niekoľko rokov. Anna, teda presnejšie sestra Tereza, pracuje v Afrike, Tomáš skončil štúdium architektúry, obhájil doktorát a dnes žije v Káhire, kde pracuje v tamojšom múzeu starovekých dejín. Často mi píšu a vždy, keď sú doma, ma navštívia. Nájdu ma, aj keby som bol na opačnom konci našej vlasti. Naše stretnutia sú veľmi radostné. Sestra, ktorá mi pomáhala, sa volá Agáta a dnes pracuje v jednom veľkom meste. Stále si dopisujeme. A posledná poznámka: dnes ľudia stále kalkulujú, počítajú... Chcem im ponúknuť svoj účet; to čo som mohol venovať Anne a Tomášovi, považujem za moju najlepšiu „investíciu“.
Ján S.