Homília o hymne Magnificat

Pred Jánom prorokuje Alžbeta, pred narodením Pána, nášho Spasiteľa, prorokuje Mária. Ako hriech vychádza od ženy a z nej prechádza na muža, tak i spása prichádza na svet cez ženy, aby aj iné ženy, zbaviac sa slabosti svojho pohlavia, nasledovali život a čnosti svätíc, najmä tých, ktoré nám teraz predstavuje Evanjelium. Priblížme si proroctvo Panny. „Velebí - hovorí - moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu mojom Spasiteľovi“ (Lk 1, 47). Dve veci, „duša“ a „duch“ vzdávajú dvojitú chválu. Duša velebí Pána, duch Boha, nie že by bola iná sláva Pána a iná Boha, ale preto, že Boh je Pánom a Pán je Bohom. Pýtame sa, ako duša velebí Pána. Naozaj, keď Pán nemôže byť ani povýšený ani ponížený a je tým, kým je, tak aký význam majú Máriine slová: „Velebí duša moja Pána!“ Keď si uvedomím, že Pán, náš Spasiteľ, je „obrazom neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15) a zahľadím sa na vlastnú dušu ako na tú, ktorá je stvorená na „obraz Stvoriteľa“ (Gen 1, 27), aby bola obrazom obrazu - lebo v podstate moja duša nie je jasným obrazom Boha, ale bola stvorená ako podoba prvotného obrazu - uvidím, že tak ako tí, ktorí maľujúc obrazy využívajú svoje umenie na zachytenie podoby iba jedného modelu, napr. tváre kráľa, každý z nás pretvára svoju dušu na obraz Krista, robí z nej obraz viac či menej veľký, špatný a odpudzujúci alebo jasný a žiariaci, podobný originálu. Ak teda učiním veľký obraz, teda moju dušu, a „zvelebím“ ho skutkom, myšlienkou, slovom, vtedy sa Boží obraz stane veľkým a sám Pán, ktorého je obraz, zostane v našej duši „zvelebený“. A ako Pán vzrastá v našom obraze, tak keď budeme hrešiť, umenší sa a zmizne. Vlastne nie Pán sa umenšuje a mizne, ale my sami sa namiesto obrazu Spasiteľa meníme na iné obrazy, namiesto obrazu Slova, Múdrosti, Spravodlivosti prijímame podobu diabla, takže o nás možno povedať: „hady, vreteničie plemeno“ (Mt 23,33). Takto si obliekame masku leva, draka, líšky, keď sa stávame zlými, krutými, prefíkanými, masku capa, keď sme zmyselní. Spomínam si, ako ktosi vysvetľoval slová Deuteronómia: „...aby ste nepoblúdili a neurobili si kresanú modlu alebo akýkoľvek obraz muža alebo ženy, obraz nejakého zvieraťa“ (Dt 4, 16-17). Vtedy som povedal, že „zákon je duchovný“ (Rim 7, 14) a niektorí vytvárajú obraz muža, iní obraz ženy, jeden ako podobu vtákov, iní ako podobu plazov a hadov a iní vytvárajú podobu Boha. Kto to chce pochopiť, nech si prečíta komentár k týmto slovám. Najskôr Máriina „duša“ velebí Pána a potom Jej „duch“ jasá v Bohu. Naozaj, keby sme najprv nevyrástli, nemohli by sme sa tešiť. „Zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (Lk 1, 48) Kde je tá poníženosť u Márie, na ktorú Pán zhliadol? Čo nízkeho a pokorného mala Matka Spasiteľa, ktorá v lone nosila Božieho Syna? Slová: „Zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ sa rovnajú týmto slovám: Zhliadol na spravodlivosť svojej služobnice, zhliadol na Jej skromnosť, zhliadol na Jej odvahu, zhliadol na Jej silu a múdrosť. Je určite normálne, že Boh hľadí na čnosti. Ktosi môže povedať: Chápem, že Boh hľadí na spravodlivosť a múdrosť svojej služobnice, ale nechápem, ako si všíma poníženosť. Kto hľadá vysvetlenie tohto problému nech sa zamyslí nad tým, čo hovorí o pokore ako jednej z mnohých čností Sv. Písmo. Spasiteľ hovorí: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinok pre svoju dušu" (Mt 11, 29). Ak chceš poznať meno tejto čnosti a vedieť, ako ju nazývajú filozofi, vedz, že čnosť pokory, na ktorú zhliada Boh, je tá istá, ako tá, ktorú mudrci nazývajú „malosťou“ alebo „skromnosťou“. Ale aj my ju môžeme opísať ako postoj človeka, ktorý sa nevystatuje, ale sa ponižuje. Kto sa teda vystatuje, spadá podľa Apoštola „pod diablov súd“, ktorý začal jestvovať pre vystatovanie sa a pýchu, aby „nespyšnel a neprepadol diablovmu odsúdeniu“ (1 Tim 3,6). „Zhliadol na poníženosť svojej služobnice“. Zhliadol Boh - povedala Mária - na mňa, pretože som pokorná a hľadám ticho a poníženosť. „Hľa od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“ (Lk 1, 48). Ak výraz „všetky pokolenia“ chápem v najjednoduchšom význame, odvodzujem od neho veriacich. Ale ak v tomto verši siahnem hlbšie, uvidím, ako veľa tento verš prináša v ďalšom dodatku: „Lebo veľké veci mi urobil Ten, ktorý je Mocný“. Pretože „každý, kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 14, 11). Boh zhliadol na poníženosť blahoslavenej Márie, preto Jej urobil „veľké veci Ten, ktorý je Mocný“, ktorého meno je sväté. „Jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie“ (Lk 1, 50). To nie je jedno, dve, tri či dokonca päť pokolení, na ktoré sa vzťahuje „milosrdenstvo“ Božie, ale na veky - „z pokolenia na pokolenie tým, ktorí sa Ho boja, ukazuje silu svojho ramena“ (Lk 1, 50-51). Hoci pristúpiš k Pánovi slabý, ak sa Ho bojíš, budeš počuť prísľub, ktorý Ti dáva Pán pre tvoju bázeň. Čože je to za prísľub? „Tým, ktorí sa ho boja, ukazuje moc“. Moc alebo vláda je mocou kráľovskou. Lebo, „moc, ktorú môžme nazvať vládou, má vzťah k tomu, kto vládne, čiže udržuje všetko v svojej moci. Ak sa teda bojíš Boha, dá ti silu a moc, dá ti kráľovstvo, aby si postavený pred Kráľom kráľov (Zj 19, 16), získal nebeské kráľovstvo v Kristu Ježišovi. Jemu sláva a moc na veky vekov. Amen.
Origenes