Krajina dobrých ľudí (2.)

„Rytier“ na návšteve v najväčšej katolíckej krajine sveta

Sao Paulo

V programe Kongresu MI v Brazílii bola i návšteva Centra Rytierstva Nepoškvrnenenej Santo André v Sao Paule. Sao Paulo, druhé najväčšie mesto sveta, nás privítalo pochmúrnym daždivým počasím. Napriek tomu, že pri odlete z Brasílie bolo vyše 30 C, teplota v Sao Paule pripomínala skôr európsku jeseň než tropické leto. Mnohí z našej „výpravy“ to pocítili na vlastnej koži, lebo ako neskúsení „turistos“ si v eufórii z horúceho slnečného dňa do príručnej batožiny nepribalili sveter či vetrovku. O zábavu našich miestnych sprievodcov som sa však postaral predovšetkým ja, lebo v krátkych nohaviciach a takmer plážových sandáloch, vyzbrojený iba fotoaparátom a slnečnými okuliarmi, som sa klepal od zimy až dovtedy, kým mi jeden tamojší dobrák pri neradostnom pohľade na mňa nedaroval sveter. Cesta z periférie k Centru MI S. André, ktoré sa nachádza ešte hodný kus cesty od centra tohto obrovského mesta, trvá autobusom po mestskej diaľnici asi dve hodiny. Za oknami klimatizovaného trojnápravového mercedesa sa mihajú „sídliská“ chudobných, tzv. „slamsy“. Príbytky postavené zo všetkého, čo bolo po ruke, sú domovom veľkej väčšiny obyvateľov Latinskej Ameriky. Stretnete sa s nimi nielen na mnohých miestach Brazílie, ale takmer v každom kúte sveta. Kombinácia tehly, preglejky a kartónu vytvára smutné „architektonické kompozície“, ktoré sú nemou výčitkou ľudského egoizmu. Ulice bez asfaltu, z ktorých nie každá má elektrický prúd, ulice plné blata a odpadkov sú neznámym a neželaným územím pre tých niekoľko tisíc „vyvolených“, ktorí žijú v luxusných apartmánoch v centre. Ruka v ruke s chudobou a nedostatočnou hygienou, s negramotnosťou a nezamestnanosťou, tu prekvitá kriminalita a zločin. K bežným obrázkom z chudobných štvrtí metropol tretieho sveta (kde žiaľ v mnohých ukazovateľoch treba napriek nesporným hospodárskym úspechom zaradiť aj Brazíliu) patrí i skupina po zuby ozbrojených policajtov, ktorí odvádzajú z niektorej polorozpadnutej chatrče človeka s putami na rukách. Častokrát je to krajná bieda, chýbajúce možnosti uživiť vlastnú rodinu, nerovnosť príležitostí, ktoré týchto ľudí nútia kradnúť. Celé dediny z blízkych či vzdialenejších končín Brazílie sa sťahujú na periférie Sao Paula či Ria de Janeira s nádejou, že tu nájdu svetlejšiu a istejšiu budúcnosť pre svoje deti. Väčšine z nich sa ich túžby a očakávania nesplnia ani len zďaleka a ponárajú sa do ešte väčšej chudoby ako predtým. Väčšina brazílskeho priemyslu a obchodu je sústredená práve do Sao Paula a jeho okolia, ktoré tvorí rovnomenný štát. Sao Paolo je finančným centrom Latinskej Ameriky. Známa Avenida Paulista je mekkou bankovníctva a finančníctva kontinentu. Tunajšia burza dosahuje denne niekoľkomiliardové obraty. Štát Sao Paulo je najväčším producentom kávy a exportného ovocia v celej Brazílii. Nazývajú ho i motorom tamojšieho hospodárstva. Jeden zo sprievodcov po Sao Paule vo svojom názve charakterizuje túto metropolu ako mesto mrakodrapov a veľkých peňazí. No to je len veľmi neúplný obraz tohto nesporne krásneho veľkomesta, v ktorom bola 7. septembra 1822 vyhlásená samostatnosť Brazílie.

Centrum Rytierstva Nepoškvrnenej Santo André

Po hodnej chvíli jazdy perifériami Sao Paula sa náš autobus dostal do štvrte zvanej Santo André. Na prvý pohľad je to štvrť bohatšia, hoci od prepychu má veľmi ďaleko. V neveľkom parčíku za bránou, ktorej dominuje socha Nepoškvrnenej, a za nízkym múrom, lemovaným kvitnúcimi kávovníkmi, sa nachádza centrum Rytierstva Nepoškvrnenej, brazílsky Niepokalanow laikov. Pôsobí tu asi 600 laikov z MI, ktorí s nadšením a zápalom, tak príznačným pre veriacich v Latinskej Amerike, pracujú na poli evanjelizácie a charitatívnej činnosti v duchu Rytierstva. Po privítaní predstaveným tohto centra o. Sebastianom Benitom Quagliom viedli naše kroky do budovy, z ktorej vysiela rozhlasová stanica Imaculada Conceicao. Vysiela 24 hodín denne a členovia MI prostredníctvom nej pripravujú evanjelizačný program pre milióny Brazílčanov. Tento program nevysiela iba ich vlastná rozhlasová stanica, ale putuje do ďalších lokálnych katolíckych i komerčných rozhlasových staníc po celej krajine. Samotné Sao Paulo a jeho okolie s takmer 20 miliónmi potencionálnych poslucháčov je obrovským misijným územím. Okrem vysielania sa v rozhlasovom centre pripravujú CD platne a MG kazety s hudbou a živým slovom, ktorých cieľom je formovať členov MI a obohacovať kresťanské rodiny dobrým slovom a dobrou hudbou. V ďalšej prízemnej budove sa nachádza charitatívne centrum MI. Tu sa jeho členovia, väčšinou odborníci z oblasti medicíny, psychológie či sociálnej práce snažia pomôcť mnohým narkomanom, alkoholikom či inak závislým, ktorí sa boria so svojimi slabosťami a vytvárajú podmienky pre dôstojný život tých, ktorých odmietli ich najbližší - pre chorých na AIDS. Okrem rozhlasovej a charitatívnej práce v centre S. André nájdete i redakciu a vydavateľstvo mariánskeho periodika Milícia Mariana a mnohých katolíckych knižných titulov. Z práce každého člena MI v Santo André cítiť veľkú lásku k Nepoškvrnenej a k blížnym, ktorá je i motorom tohto diela. Len vďaka Božej prozreteľnosti a štedrosti veriacich po celej Brazílii toto dielo stále žije a rastie. Vari sa i my raz dožijeme podobného centra MI u nás na Slovensku.

Brazílsky vidiek

Počas cesty z Ria de Janeira do SaoPaula som mal možnosť aspoň z okna autobusu nazrieť, ako žijú ľudia na brazílskom vidieku. Väčšina z nich je na naše pomery veľmi chudobná. Zdrojom ich obživy je väčšinou poľnohospodárstvo. Už spomínané banánové plantáže sa striedajú s pastvinami, na ktorých typickí brazílski gaučovia pasú stáda svojich kráv a koní. Vidiečania, podobne ako väčšina ľudí vo veľkomestách (predovšetkým na ich predmestiach), žijú vo veľmi skromných podmienkach. V malých domčekoch žijú mnohodetné rodiny, no nestretnete sa tu s príslovečnou nervozitou „civilizovaného sveta“. Keď sa ich spýtate, či sú spokojní s tým, ako žijú, väčšina z nich s úsmevom prikývne a vysvetlí, že v takom teple, ako je u nich, by domy vôbec nemuseli mať. Skutočným zážitkom na brazílskej dedine je vidieť život miestneho farského spoločenstva. Kostol nie je iba miestom modlitby a stretania sa s Bohom, ale aj miestom stretnutí s priateľmi, miestom spoločenských udalostí. Sv. omša v pracovný deň netrvá kratšie ako dve hodiny, no ľudia sú veľmi trpezliví, z ich postojov sála hlboká láska k Bohu. Títo ľudia si vedia nájsť čas pre Boha. Istý misionár mi povedal, že keby sa pokúsil zaviesť európske „móresy“ polhodinových omší, väčšinu tunajších ľudí by to veľmi pohoršilo. V kostole Brazílčania prežívajú skutočne všetko. Radostné i smutné udalosti svojho života. Je úplne samozrejmé, že po sv. omši kňaz a s ním zástupcovia veriacich zablahoželajú svojmu bratovi či sestre z farnosti k narodeninám, meninám alebo k akejkoľvek významnej životnej udalosti. Brazílsky kostol je vždy plný detí. Aj tých najmenších na rukách svojich rodičov. Nie je zriedkavosťou stretnúť v kostole mamičku s niekoľkodňovým bábätkom v náručí. Napriek tomu, že deti v kostole častokrát nie sú práve najtichšie, nik sa na ne nehnevá, neokrikuje ich, práve naopak. V mnohých kostoloch už majú svoje „vyhradené“ miesto, kde v im vlastnom jazyku „komunikujú“ s Pánom. Farnosť v Brazílii žije ako jedna veľká rodina. Dvere fary sú otvorené 24 hodín denne a kňaz sa môže skutočne na svojich farníkov spoľahnúť, tak ako sa oni s dôverou obracajú na niekoho.Práca kňaza v Brazílii je častokrát veľmi ťažká. Jeho farnosťou býva neraz oblasť veľká takmer ako polovica Slovenska. A v takýchto podmienkach musia byť aj formy pastorácie prispôsobené neustálemu cestovaniu. Ďalším každodenným obrázkom zo života Brazílčanov na vidieku je futbal. Hrajú ho mladí i starí a hrajú ho všade, kde žije aspoň toľko ľudí, aby mohli postaviť dve futbalové jedenástky. Hráči sú častokrát bosí, no pôžitok, ktorý divákovi spôsobuje krása tejto hry, je skutočne veľký. Tým väčší, čím športovejšia a nezištnejšia hra to je. Mnohí brazílski desať až pätnásťroční chlapci hrajú lepšie ako európski prvoligisti. Brazílsky vidiek má jednoducho svoje čaro.

 Jardim da Imaculada - Záhrada Nepoškvrnenej

60 kilometrov od brazílskeho hlavného mesta, v bezprostrednej blízkosti mestečka Cidade Ocidental, vyrástol brazílsky Niepokalanów - mesto Nepoškvrnenej. Sv. Maximilián túžil, aby takéto mestá vznikali po celom svete. Jeho prianie sa stalo realitou. Mestá Nepoškvrnenej sú dnes v mnohých krajinách sveta. Pred 21 rokmi vznikla i brazílska Záhrada Nepoškvrnenej- Jardim da Imaculada. Za 21 rokov svojej histórie sa toto na prvý pohľad bezvýznamné miesto na mape Brazílie stalo živým a stále vyhľadávanejším centrom mariánskej spirituality sv. Maximiliána a centrom apoštolátu v duchu MI. V Jardim da Imaculada bratia minoriti, medzi ktorými je niekoľko misionárskych „priekopníkov“ z Poľska, vydávajú „Rytiera“ v portugalčine - Cavaleiro da Imaculada v mesačnom náklade 40 tisíc výtlačkov. Okrem redakcie a vydavateľstva Cavaleira da Imaculada v brazílskom Niepokalanowe vydávajú brožúrky a knižky. To všetko robia s túžbou po spáse svojich blížnych s myšlienkou, že pracujú pre Krista skrze Nepoškvrnenú. Jardim da Imaculada je dnes srdcom brazílskeho Rytierstva Nepoškvrnenej. Hoci okolie nie je príliš lákavé, najmä v období sucha, za bránou brazílskeho Niepokalanowa cítite zvláštnu osviežujúcu atmosféru, atmosféru miesta, ktorému kraľuje Nepoškvrnená.

Niekoľko zaujímavostí zo života Brazílie

Každodennou zložkou potravy väčšiny chudobných Brazílčanov sú banány. Pretože obsahujú veľké množstvo rozličných cukrov, bielkovín a niektorých vitamínov,  sú v trópoch veľmi dôležitou potravou. Brazília je najväčším svetovým pestovateľom banánov. Na export je určené len nepatrné množstvo produkcie, lebo väčšinu dokáže skonzumovať obrovský brazílsky trh. Práve preto sú brazílske banány v Európe neznáme a skôr poznáme túto plodinu dovážanú z Kostariky, Hondurasu, Panamy, čo sú tie tzv. „banánové republiky“. Väčšina tradičných európskych konzumentov banánov si myslí, že najlepší musí byť banán čerstvo odtrhnutý zo „stromu“. Slovo „strom“ píšem v úvodzovkách preto, lebo napriek tomu, že banánovník dosahuje niekedy výšku až 10 metrov, stromom nie je. Banán, ktorý sa odtrhne z banánovníka sa nedá hneď konzumovať. Nemá ešte typickú banánovú chuť, na ktorú potrebuje dlhšie dozrievanie. Ďalšou, typicky brazílskou, plodinou je káva. Nepochádza síce z Brazílie ani z amerického kontinentu, no natoľko zrástla s obrazom tejto krajiny, že azda na celom svete je Brazília považovaná za „kávové srdce“ planéty. V tejto krajine sa káva pestuje na takmer pätine obrábanej pôdy. Ako sa na kávovú veľmoc patrí, pitie kávy je v Brazílii veľmi populárne a aj v najdrahších kaviarňach je káva pomerne lacná. Brazílske cafezinho, alebo po slovensky „kávička“,  mi však veľmi nechutila, napriek tomu že sa pokladám za milovníka dobrej kávy. Káva sa v Brazílii pije výlučne sladená, resp. na môj „gust“ presladená. Na mokka šálku kávy pripadajú asi tri až štyri čajové lyžičky cukru, preto znalci miestnych pomerov na to cudzincov upozorňujú a odporúčajú pýtať si kávu „sem açucar“ - nesladenú. Zvláštnou plodinou, ktorej povzbudzujúce účinku, podobné účinkom kofeínu, poznajú brazílski Indiáni už dlhé stáročia, je guaraná. Chutný osviežujúci nápoj rovnakého mena je v Brazílii veľmi obľúbený a dodnes sa ho nepodarilo „vytlačiť“ ani Coca-Cole. Táto americká firma si zrejme uvedomila márnosť snahy o nahradenie Guaraný svojím slávnym nápojom, preto dnes pod svojou hlavičkou vyrába v brazílii Guaranú.

Latinská Amerika - nádej Cirkvi

Latinská Amerika je známa celkovou veľkou religiozitou svojho obyvateľstva. Pre túto časť sveta je charakteristická jednoduchá zbožnosť a veľká mariánska úcta. Ako nikde inde vo svete, v Latinskej Amerike prekvitajú duchovné povolania. Život viery, napriek mnohým negatívnym vplyvom modernej sekularizácie a tzv. teológie oslobodenia, cítiť v takmer všetkých oblastiach spoločenského života. Napriek nebezpečenstvu, ktoré predstavujú stále aktívnejšie sekty a agresívna propaganda západného konzumného štýlu života, je Cirkev v Latinskej Amerike neobyčajne živá. Je nádejou pre Cirkev zajtrajška. Tak sa o nej vyjadruje Svätý Otec, a tak to cíti azda každý, kto má možnosť tento kontinent navštíviť. V mnohom nám, ľuďom na starom kontinente, môžu byť naši bratia a sestry z ďalekej Brazílie veľmi pekným príkladom. Nech Pán žehná svoju živú Cirkev v Južnej Amerike. Viva America Latina!