Krajina dobrých ľudí (2.)
„Rytier“ na návšteve v najväčšej katolíckej krajine sveta
Sao Paulo
V programe Kongresu MI v Brazílii bola i návšteva Centra Rytierstva Nepoškvrnenenej
Santo André v Sao Paule. Sao Paulo, druhé najväčšie mesto sveta, nás privítalo
pochmúrnym daždivým počasím. Napriek tomu, že pri odlete z Brasílie bolo
vyše 30 C, teplota v Sao Paule pripomínala skôr európsku jeseň než tropické
leto. Mnohí z našej „výpravy“ to pocítili na vlastnej koži, lebo ako neskúsení
„turistos“ si v eufórii z horúceho slnečného dňa do príručnej batožiny
nepribalili sveter či vetrovku. O zábavu našich miestnych sprievodcov som
sa však postaral predovšetkým ja, lebo v krátkych nohaviciach a takmer
plážových sandáloch, vyzbrojený iba fotoaparátom a slnečnými okuliarmi,
som sa klepal od zimy až dovtedy, kým mi jeden tamojší dobrák pri neradostnom
pohľade na mňa nedaroval sveter. Cesta z periférie k Centru MI S. André,
ktoré sa nachádza ešte hodný kus cesty od centra tohto obrovského mesta,
trvá autobusom po mestskej diaľnici asi dve hodiny. Za oknami klimatizovaného
trojnápravového mercedesa sa mihajú „sídliská“ chudobných, tzv. „slamsy“.
Príbytky postavené zo všetkého, čo bolo po ruke, sú domovom veľkej väčšiny
obyvateľov Latinskej Ameriky. Stretnete sa s nimi nielen na mnohých miestach
Brazílie, ale takmer v každom kúte sveta. Kombinácia tehly, preglejky a
kartónu vytvára smutné „architektonické kompozície“, ktoré sú nemou výčitkou
ľudského egoizmu. Ulice bez asfaltu, z ktorých nie každá má elektrický
prúd, ulice plné blata a odpadkov sú neznámym a neželaným územím pre tých
niekoľko tisíc „vyvolených“, ktorí žijú v luxusných apartmánoch v centre.
Ruka v ruke s chudobou a nedostatočnou hygienou, s negramotnosťou a nezamestnanosťou,
tu prekvitá kriminalita a zločin. K bežným obrázkom z chudobných štvrtí
metropol tretieho sveta (kde žiaľ v mnohých ukazovateľoch treba napriek
nesporným hospodárskym úspechom zaradiť aj Brazíliu) patrí i skupina po
zuby ozbrojených policajtov, ktorí odvádzajú z niektorej polorozpadnutej
chatrče človeka s putami na rukách. Častokrát je to krajná bieda, chýbajúce
možnosti uživiť vlastnú rodinu, nerovnosť príležitostí, ktoré týchto ľudí
nútia kradnúť. Celé dediny z blízkych či vzdialenejších končín Brazílie
sa sťahujú na periférie Sao Paula či Ria de Janeira s nádejou, že tu nájdu
svetlejšiu a istejšiu budúcnosť pre svoje deti. Väčšine z nich sa ich túžby
a očakávania nesplnia ani len zďaleka a ponárajú sa do ešte väčšej chudoby
ako predtým. Väčšina brazílskeho priemyslu a obchodu je sústredená práve
do Sao Paula a jeho okolia, ktoré tvorí rovnomenný štát. Sao Paolo je finančným
centrom Latinskej Ameriky. Známa Avenida Paulista je mekkou bankovníctva
a finančníctva kontinentu. Tunajšia burza dosahuje denne niekoľkomiliardové
obraty. Štát Sao Paulo je najväčším producentom kávy a exportného ovocia
v celej Brazílii. Nazývajú ho i motorom tamojšieho hospodárstva. Jeden
zo sprievodcov po Sao Paule vo svojom názve charakterizuje túto metropolu
ako mesto mrakodrapov a veľkých peňazí. No to je len veľmi neúplný obraz
tohto nesporne krásneho veľkomesta, v ktorom bola 7. septembra 1822 vyhlásená
samostatnosť Brazílie.
Centrum Rytierstva Nepoškvrnenej Santo André
Po hodnej chvíli jazdy perifériami Sao Paula sa náš autobus dostal do štvrte
zvanej Santo André. Na prvý pohľad je to štvrť bohatšia, hoci od prepychu
má veľmi ďaleko. V neveľkom parčíku za bránou, ktorej dominuje socha Nepoškvrnenej,
a za nízkym múrom, lemovaným kvitnúcimi kávovníkmi, sa nachádza centrum
Rytierstva Nepoškvrnenej, brazílsky Niepokalanow laikov. Pôsobí tu asi
600 laikov z MI, ktorí s nadšením a zápalom, tak príznačným pre veriacich
v Latinskej Amerike, pracujú na poli evanjelizácie a charitatívnej činnosti
v duchu Rytierstva. Po privítaní predstaveným tohto centra o. Sebastianom
Benitom Quagliom viedli naše kroky do budovy, z ktorej vysiela rozhlasová
stanica Imaculada Conceicao. Vysiela 24 hodín denne a členovia MI prostredníctvom
nej pripravujú evanjelizačný program pre milióny Brazílčanov. Tento program
nevysiela iba ich vlastná rozhlasová stanica, ale putuje do ďalších lokálnych
katolíckych i komerčných rozhlasových staníc po celej krajine. Samotné
Sao Paulo a jeho okolie s takmer 20 miliónmi potencionálnych poslucháčov
je obrovským misijným územím. Okrem vysielania sa v rozhlasovom centre
pripravujú CD platne a MG kazety s hudbou a živým slovom, ktorých cieľom
je formovať členov MI a obohacovať kresťanské rodiny dobrým slovom a dobrou
hudbou. V ďalšej prízemnej budove sa nachádza charitatívne centrum MI.
Tu sa jeho členovia, väčšinou odborníci z oblasti medicíny, psychológie
či sociálnej práce snažia pomôcť mnohým narkomanom, alkoholikom či inak
závislým, ktorí sa boria so svojimi slabosťami a vytvárajú podmienky pre
dôstojný život tých, ktorých odmietli ich najbližší - pre chorých na AIDS.
Okrem rozhlasovej a charitatívnej práce v centre S. André nájdete i redakciu
a vydavateľstvo mariánskeho periodika Milícia Mariana a mnohých katolíckych
knižných titulov. Z práce každého člena MI v Santo André cítiť veľkú lásku
k Nepoškvrnenej a k blížnym, ktorá je i motorom tohto diela. Len vďaka
Božej prozreteľnosti a štedrosti veriacich po celej Brazílii toto dielo
stále žije a rastie. Vari sa i my raz dožijeme podobného centra MI u nás
na Slovensku.
Brazílsky vidiek
Počas cesty z Ria de Janeira do SaoPaula som mal možnosť aspoň z okna autobusu
nazrieť, ako žijú ľudia na brazílskom vidieku. Väčšina z nich je na naše
pomery veľmi chudobná. Zdrojom ich obživy je väčšinou poľnohospodárstvo.
Už spomínané banánové plantáže sa striedajú s pastvinami, na ktorých typickí
brazílski gaučovia pasú stáda svojich kráv a koní. Vidiečania, podobne
ako väčšina ľudí vo veľkomestách (predovšetkým na ich predmestiach), žijú
vo veľmi skromných podmienkach. V malých domčekoch žijú mnohodetné rodiny,
no nestretnete sa tu s príslovečnou nervozitou „civilizovaného sveta“.
Keď sa ich spýtate, či sú spokojní s tým, ako žijú, väčšina z nich s úsmevom
prikývne a vysvetlí, že v takom teple, ako je u nich, by domy vôbec nemuseli
mať. Skutočným zážitkom na brazílskej dedine je vidieť život miestneho
farského spoločenstva. Kostol nie je iba miestom modlitby a stretania sa
s Bohom, ale aj miestom stretnutí s priateľmi, miestom spoločenských udalostí.
Sv. omša v pracovný deň netrvá kratšie ako dve hodiny, no ľudia sú veľmi
trpezliví, z ich postojov sála hlboká láska k Bohu. Títo ľudia si vedia
nájsť čas pre Boha. Istý misionár mi povedal, že keby sa pokúsil zaviesť
európske „móresy“ polhodinových omší, väčšinu tunajších ľudí by to veľmi
pohoršilo. V kostole Brazílčania prežívajú skutočne všetko. Radostné i
smutné udalosti svojho života. Je úplne samozrejmé, že po sv. omši kňaz
a s ním zástupcovia veriacich zablahoželajú svojmu bratovi či sestre z
farnosti k narodeninám, meninám alebo k akejkoľvek významnej životnej udalosti.
Brazílsky kostol je vždy plný detí. Aj tých najmenších na rukách svojich
rodičov. Nie je zriedkavosťou stretnúť v kostole mamičku s niekoľkodňovým
bábätkom v náručí. Napriek tomu, že deti v kostole častokrát nie sú práve
najtichšie, nik sa na ne nehnevá, neokrikuje ich, práve naopak. V mnohých
kostoloch už majú svoje „vyhradené“ miesto, kde v im vlastnom jazyku „komunikujú“
s Pánom. Farnosť v Brazílii žije ako jedna veľká rodina. Dvere fary sú
otvorené 24 hodín denne a kňaz sa môže skutočne na svojich farníkov spoľahnúť,
tak ako sa oni s dôverou obracajú na niekoho.Práca kňaza v Brazílii je
častokrát veľmi ťažká. Jeho farnosťou býva neraz oblasť veľká takmer ako
polovica Slovenska. A v takýchto podmienkach musia byť aj formy pastorácie
prispôsobené neustálemu cestovaniu. Ďalším každodenným obrázkom zo života
Brazílčanov na vidieku je futbal. Hrajú ho mladí i starí a hrajú ho všade,
kde žije aspoň toľko ľudí, aby mohli postaviť dve futbalové jedenástky.
Hráči sú častokrát bosí, no pôžitok, ktorý divákovi spôsobuje krása tejto
hry, je skutočne veľký. Tým väčší, čím športovejšia a nezištnejšia hra
to je. Mnohí brazílski desať až pätnásťroční chlapci hrajú lepšie ako európski
prvoligisti. Brazílsky vidiek má jednoducho svoje čaro.
Jardim da Imaculada - Záhrada Nepoškvrnenej
60 kilometrov od brazílskeho hlavného mesta, v bezprostrednej blízkosti
mestečka Cidade Ocidental, vyrástol brazílsky Niepokalanów - mesto Nepoškvrnenej.
Sv. Maximilián túžil, aby takéto mestá vznikali po celom svete. Jeho prianie
sa stalo realitou. Mestá Nepoškvrnenej sú dnes v mnohých krajinách sveta.
Pred 21 rokmi vznikla i brazílska Záhrada Nepoškvrnenej- Jardim da Imaculada.
Za 21 rokov svojej histórie sa toto na prvý pohľad bezvýznamné miesto na
mape Brazílie stalo živým a stále vyhľadávanejším centrom mariánskej spirituality
sv. Maximiliána a centrom apoštolátu v duchu MI. V Jardim da Imaculada
bratia minoriti, medzi ktorými je niekoľko misionárskych „priekopníkov“
z Poľska, vydávajú „Rytiera“ v portugalčine - Cavaleiro da Imaculada v
mesačnom náklade 40 tisíc výtlačkov. Okrem redakcie a vydavateľstva Cavaleira
da Imaculada v brazílskom Niepokalanowe vydávajú brožúrky a knižky. To
všetko robia s túžbou po spáse svojich blížnych s myšlienkou, že pracujú
pre Krista skrze Nepoškvrnenú. Jardim da Imaculada je dnes srdcom brazílskeho
Rytierstva Nepoškvrnenej. Hoci okolie nie je príliš lákavé, najmä v období
sucha, za bránou brazílskeho Niepokalanowa cítite zvláštnu osviežujúcu
atmosféru, atmosféru miesta, ktorému kraľuje Nepoškvrnená.
Niekoľko zaujímavostí zo života Brazílie
Každodennou zložkou potravy väčšiny chudobných Brazílčanov sú banány. Pretože
obsahujú veľké množstvo rozličných cukrov, bielkovín a niektorých vitamínov,
sú v trópoch veľmi dôležitou potravou. Brazília je najväčším svetovým pestovateľom
banánov. Na export je určené len nepatrné množstvo produkcie, lebo väčšinu
dokáže skonzumovať obrovský brazílsky trh. Práve preto sú brazílske banány
v Európe neznáme a skôr poznáme túto plodinu dovážanú z Kostariky, Hondurasu,
Panamy, čo sú tie tzv. „banánové republiky“. Väčšina tradičných európskych
konzumentov banánov si myslí, že najlepší musí byť banán čerstvo odtrhnutý
zo „stromu“. Slovo „strom“ píšem v úvodzovkách preto, lebo napriek tomu,
že banánovník dosahuje niekedy výšku až 10 metrov, stromom nie je. Banán,
ktorý sa odtrhne z banánovníka sa nedá hneď konzumovať. Nemá ešte typickú
banánovú chuť, na ktorú potrebuje dlhšie dozrievanie. Ďalšou, typicky brazílskou,
plodinou je káva. Nepochádza síce z Brazílie ani z amerického kontinentu,
no natoľko zrástla s obrazom tejto krajiny, že azda na celom svete je Brazília
považovaná za „kávové srdce“ planéty. V tejto krajine sa káva pestuje na
takmer pätine obrábanej pôdy. Ako sa na kávovú veľmoc patrí, pitie kávy
je v Brazílii veľmi populárne a aj v najdrahších kaviarňach je káva pomerne
lacná. Brazílske cafezinho, alebo po slovensky „kávička“, mi však
veľmi nechutila, napriek tomu že sa pokladám za milovníka dobrej kávy.
Káva sa v Brazílii pije výlučne sladená, resp. na môj „gust“ presladená.
Na mokka šálku kávy pripadajú asi tri až štyri čajové lyžičky cukru, preto
znalci miestnych pomerov na to cudzincov upozorňujú a odporúčajú pýtať
si kávu „sem açucar“ - nesladenú. Zvláštnou plodinou, ktorej povzbudzujúce
účinku, podobné účinkom kofeínu, poznajú brazílski Indiáni už dlhé stáročia,
je guaraná. Chutný osviežujúci nápoj rovnakého mena je v Brazílii veľmi
obľúbený a dodnes sa ho nepodarilo „vytlačiť“ ani Coca-Cole. Táto americká
firma si zrejme uvedomila márnosť snahy o nahradenie Guaraný svojím slávnym
nápojom, preto dnes pod svojou hlavičkou vyrába v brazílii Guaranú.
Latinská Amerika - nádej Cirkvi
Latinská Amerika je známa celkovou veľkou religiozitou svojho obyvateľstva.
Pre túto časť sveta je charakteristická jednoduchá zbožnosť a veľká mariánska
úcta. Ako nikde inde vo svete, v Latinskej Amerike prekvitajú duchovné
povolania. Život viery, napriek mnohým negatívnym vplyvom modernej sekularizácie
a tzv. teológie oslobodenia, cítiť v takmer všetkých oblastiach spoločenského
života. Napriek nebezpečenstvu, ktoré predstavujú stále aktívnejšie sekty
a agresívna propaganda západného konzumného štýlu života, je Cirkev v Latinskej
Amerike neobyčajne živá. Je nádejou pre Cirkev zajtrajška. Tak sa o nej
vyjadruje Svätý Otec, a tak to cíti azda každý, kto má možnosť tento kontinent
navštíviť. V mnohom nám, ľuďom na starom kontinente, môžu byť naši bratia
a sestry z ďalekej Brazílie veľmi pekným príkladom. Nech Pán žehná svoju
živú Cirkev v Južnej Amerike. Viva America Latina!