Aká bude naša večnosť

Stratili sme zmysel pre hriech a už neveríme, že sa budeme musieť zodpovedať za svoje previnenia

Niekto mi raz poštou poslal veľkú nálepku so znepokojujúcou otázkou: „Kde stráviš večnosť?” Pri pohľade na ňu som naprázdno preglgol, lebo som si nebol úplne istý. Je to otázka, ktorej sa väčšina z nás radšej vyhýba, pretože si myslíme, že vždy bude nejaké zajtra, keď sa budeme môcť zaujímať o problém svojej spásy - aspoň tí z nás, ktorí berú svoju spásu vážne a ich počet žiaľ neustále klesá. Aj keď je to najdôležitejšia otázka, ktorú by sme si mali klásť, myslíme na ňu pri našom každodennom zhone a starostiach zriedkavo. Sv. Terézia z Lisieux raz povedala, že život je „chvíľa medzi dvoma večnosťami”. Je tragické, že väčšina z nás strávi prevažnú časť tejto chvíle premýšľaním o problémoch a želaniach, ktoré máme tu a teraz, a nevenuje ani sekundu myšlienke na večnosť, ktorá nás čaká. Ešte znepokojujúcejšie je, že keď sa spýtate priemerného človeka: „Kde strávite večnosť?”, buď ho táto otázka vôbec nezaujíma, alebo neberie do úvahy možnosť, že by mohol večnosť tráviť v pekle. Stratili sme zmysel pre hriech a už neveríme, že sa budeme musieť zodpovedať za svoje previnenia. Spomínam si, ako som raz počul farára ubezpečovať celé zhromaždenie veriacich, že nie je potrebné znepokojovať sa, pretože z jeho farnosti nik do pekla nepríde. Je chválihodné, že prinajmenšom uznal existenciu pekla, čo už príliš často nepočujeme. Tvrdil, že každý smeruje do neba. Samozrejme, verím v dôležitosť pozitívnej motivácie, nemyslím si však, že by to z nás malo urobiť ľudí slepých na skutočnosť, že sme slabí ľudia, a nie tvori so zaručenými vstupenkami do neba iba preto, že chodíme raz týždenne na omšu. Koniec koncov aj sám Ježiš Kristus raz varovne poznamenal: „Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane“, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Mnohí mi v onen deň povedia: „Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?” Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!" (Mt 7, 21-23). Ak sa teda pozeráme na veci realisticky, strach z pekla nemá moc, aby nás povzbudzoval ku konaniu dobra. Zdá sa však, že ani výhľad nebies nebudí medzi ľuďmi vážny záujem. Väčšina z nás žije, akoby naše nebo bolo na zemi a akoby tieto pominuteľné pôžitky a radosti skutočne naplnili zmysel života. Stávame sa samoničiacimi hedonistami. Možno, že nastal čas, aby sme si vážne položili otázku: Kde budeme tráviť večnosť? Je dôležité mať na zreteli, že vstup do neba, na rozdiel od vstupu do kina, vyžaduje prácu, tvrdú prácu. Cesta tam je úzka a strmá, ale cesta do pekla je široká a preľudnená. „Kde strávite večnosť?”, spýtal som sa svojich detí. Pokrčili plecami. Omnoho viac ich zaujímalo, že idú do kina na „Titanic”. Rozprával som im, že cestujúci na Titanicu nemali ani najmenšiu potuchu, že v tú osudnú noc voku 1912 zomrú, a napriek tomu ich jeden a pol tisíca zahynulo v ľadových vodách Atlantiku. Nikdy nevieme, kedy sa ocitneme tvárou v tvár večnosti. Nemali by sme zamieňať krátkodobé uspokojenie z hriechu za večné utrpenie. Povedal som svojím deťom, že peklo existuje a my sa tam môžeme dostať. Rozprával som im, že si nemôžu ani predstaviť dĺžku trvania večnosti, že je dlhšia ako život kohokoľvek, kto kedy žil. V modlitbe, ktorá sa pripisuje pápežovi Klementovi XI., sa hovorí: „Pane, nauč ma, aby som si uvedomoval, že tento svet je pominuteľný, že moja skutočná budúcnosť je nebeské šťastie, že život na zemi je krátky a prichádzajúci život je večný. Pomôž mi, aby som sa pripravil na smrť so skutočným strachom zo súdu, ale aj s ešte väčšou dôverou v tvoju dobrotu. Veď ma bezpečne smrťou k nekonečnej radosti v nebi.”

J.F. Pisani, The Catholic World Report