Blahoslavený Alojzije Stepinac

„V osobe nového blahoslaveného kardinála Alojzije Stepinaca sa premieta celá tragédia európskych národov nášho storočia, zosobnená v troch veľkých podobách zla: fašizme, nacizme a komunizme“ - povedal Svätý Otec počas svojej nedávnej návštevy Chorvátska, pri ktorej kardinála Stepinaca vyhlásil za blahoslaveného. „Blahoslavený Alojzije Stepinac zanechal svojmu národu určitý druh kompasu, ktorý mu pomáha v orientácii. Jeho najdôležitejšími bodmi boli: viera v Boha, úcta k človeku vyjadrená v odpúšťaní, jednota s Cirkvou pod vedením nástupcu sv. Petra. Bol si plne vedomý toho, že pravda nemôže byť predmetom “obchodovania“, že pravda nie je čímsi, na čom sa dá dohodnúť. Preto prijal utrpenie, aby nezradil vlastné svedomie a nespreneveril sa slovu, ktoré dal Kristovi a Cirkvi.“

Rozhodnutie Jána Pavla II. navštíviť v októbri Chorvátsko a vyhlásiť kardinála Alojzije Stepinaca za blahoslaveného je jedným z najodvážnejších rozhodnutí počas celého pontifikátu Svätého Otca. Záhrebský arcibiskup kardinál Stepinac bol dlhé desaťročia očierňovaný juhoslovanskou komunistickou propagandou, ktorá ho v roku 1946 odsúdila ako vojnového zločinca. Dlho pred beatifikáciou bol kardinál Stepinac terčom očierňovacej kampane západných liberálnych médii, ktoré však zmenili svoju taktiku a nepoužívali „starý odskúšaný arzenál“. Cirkev totiž neblahoslaví vojnových zločincov a uvedomili si to aj novinári spomínaných médii. Závery vatikánskej Kongregácie pre svätorečenia samozrejme nie sú politickým vyhlásením. Kardinál Stepinac nebol neomylným a ako každý človek mohol počas strašných vojnových rokov vidieť niektoré skutočnosti v nie najsprávnejšom svetle.  A v takom obrovskom chaose, akým vojna je, je takmer nemožné vždy všetko posúdiť správne a objektívne. To však nespochybňuje jeho svätosť, jeho vernosť Kristovmu Evanjeliu, jeho životnú prioritu, ktorou bola láska k Bohu a k blížnym bez výnimky. Najlepším dôkazom o jeho svätosti je jeho život i jeho odvážna láska k blížnym v ťažkých vojnových rokoch.

Doba kardinála Stepinaca

Aby sme lepšie pochopili situáciu a okolnosti, v akých počas vojny žil Alojzije Stepinac, bude dobré, keď si priblížime niektoré historické údaje o predvojnovej a vojnovej Juhoslávii. V roku 1918, po rozpade Rakúsko-Uhorska, vzniklo na jeho troskách na území obývanom Srbmi, Chorvátmi a Slovincami tzv. Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré sa v roku 1929 premenovalo na Juhosláviu. Tento štátny útvar mal zabezpečiť duchovný, národný a hospodársky rozvoj všetkých členských národov, no od začiatku bol poznačený národnostnou neznášanlivosťou a konfliktami medzi Srbmi ako väčšinovým národom a Chorvátmi ako národom menej početným. Pre srbský ale i chorvátsky nacionalizmus sa dohoda medzi národmi v rámci Juhoslávie stala nedosiahnuteľnou a tlmené konflikty vyvrcholili začiatkom deväťdesiatych rokov bratovražednou vojnou na Balkáne, ktorá až dodnes pokračuje v Kosove. V roku 1928 bol v juhoslovanskom parlamente zavraždený najvýznamnejší chorvátsky politik Stepan Radič. O rok neskôr zaviedol kráľ Alexander diktatúru, v ktorej nebola uznaná chorvátska národnosť ako jedna z národností v rámci Juhoslávie. V tom období utiekol do Talianska budúci vodca chorvátskych fašistov Ante Pavelič a založil smutne známe ustašovské hnutie. V roku 1934 v Marseilles zavraždil bulharský nájomný vrah platený ustašovcami kráľa Alexandra. Jeho nástupca, regent princ Pavle, sa snažil nájsť uspokojivé riešenie národnostných konfliktov v Juhoslovanskom kráľovstve. Nestretol sa však s podporou srbskej pravoslávnej cirkvi a niektorých srbských nacionalistov vo vedení armády, ktorí jeho úsilie blokovali. Postavenie katolíkov v Juhoslávii bolo veľmi zlé dlho pred rokom 1937, keď sa Alojzije Stepinac stal najmladším záhrebským arcibiskupom v histórii. Vláda systematicky podporovala starokatolíkov ako „národnejšiu“ alternatívu rímskeho katolicizmu. Na katolíkov bol vyvíjaný nátlak, aby konvertovali na pravoslávie. V roku 1935 bol síce podpísaný konkordát medzi Juhosláviou a Vatikánom, ktorý dával katolíckej cirkvi v Juhoslávii rovnocenné postavenie s pravoslávnou cirkvou, no ten sa stretol s tvrdým odporom predstaviteľov Srbskej pravoslávnej Cirkvi. V apríli 1941 došlo v Juhoslávii k štátnemu prevratu, bol zosadený regent Pavle a k moci sa dostali najmilitantnejšie srbské nacionalistické sily pod formálnou vládou kráľa Petara. Čoskoro však Ju<->hoslávia na následky nemeckej invázie zanikla. Na území Chorvátska vznikol Nezávislý chorvátsky štát (NDH) pod „ochranou“ Nemecka. Nemci ponúkli vedenie štátu umiernenému predstaviteľovi Chorvátskej agrárnej strany Vladkovi Mackovi, ktorý však ponuku odmietol. Z exilu sa vrátil Ante Pavelič ako hlava niekoľko sto ustašovských fašistov, ktorých názory boli väčšine Chorvátov takmer neznáme a vyhlásil sa za vodcu (Poglavnika). Chorvátske obyvateľstvo, vrátane kard. Stepinaca, zo začiatku nadšene vítalo nový chorvátsky štát, no veľmi rýchlo prišlo vytriezvenie z eufórie a značné sklamanie. Časť území bola odstúpená Taliansku a zvyšok si rozdelili Taliansko a Nemecko na svoje sféry vplyvu. Krajinu pohltil chaos a krviprelievanie. Ustašovský koncentračný tábor v Jasenovaci bol preslávený krutosťou voči odporcom režimu, Chorvátom i Srbom či predstaviteľom iných národností. Súčasne srbskí nacionalisti páchali podobné zverstvá voči moslimom. Zatiaľ čo sa v Záhrebe vládnuci ustašovci snažili „vyčistiť“ Chorvátsko od nechorvátskeho obyvateľstva a svojich politických oponentov, bábková pronacistická vláda v Belehrade po deportácii Židov do nacistických vyhladzovacích táborov hrdo prehlásila Srbsko za „bezžidovské“. V tomto období partizáni J. B. Tita nemilosrdne likvidovali svojich protivníkov a nemeckí i talianski vojaci, často podporujúci opačné strany, sa k vyvražďovaniu pripájali. Počas druhej svetovej vojny na území Juhoslávie zahynulo asi milión ľudí. Po vojne sa v Juhoslávii i v Európe vytvoril názor, že celú juhoslovanskú tragédiu tvoria zverstvá Chorvátov voči Srbom, hoci milión obetí bol výsledkom trojstrannej občianskej vojny, podporovanej vonkajšími mocnosťami, podobne ako v prípade nedávnej vojny v Bosne a Hercegovine.

V službe pravdy

Všetky obvinenia proti Stepinacovi a Cirkvi sú spojené so spomínanými vojnovými udalosťami. Bol obvinený z nekritickej podpory ustašovcov, a teda aj nepriamej účasti na ich zločinoch. Skutočnosť je však iná. Sám „poglavnik“ Pavelič sa sťažoval nemeckému ministrovi zahraničných vecí, že Stepinac „nechce spolupracovať“. Už začiatkom roku 1937 Stepinac založil výbor, ktorý mal za úlohu starať sa o Židov a ďalších utečencov z hitlerovského Nemecka. Bolo to v roku vydania encykliky Divini Redemptoris odsudzujúcej komunizmus a Mit brennender Sorge, v ktorej Pius XI. odsudzuje nacizmus,  o ktorej sme písali v predchádzajúcom čísle „Rytiera“. Stepinac prijal oba dokumenty za svoj program. K ideológii rasizmu teda nemal o nič viac sympatií ako ku komunizmu. Na prvé protižidovské zákony, týkajúce sa miešaných manželstiev, reagoval Stepinac ihneď. Podobne protestoval u „poglavnika“ proti násilnej deportácii Srbov sprevádzanej mnohými násilnosťami. Taktika Paveliča spočívala v predstieraní „mŕtveho chrobáka“, ktorý o ničom nevie a o zločinoch sa dozvedá len „mimochodom“. Stepinac v máji 1942 ostro protestoval proti „opatreniam, ktoré zbavujú každej možnosti normálnej existencie príslušníkov iných národov alebo rás a proti ich potupnému označovaniu.“ Keď kardinál Stepinac prestal veriť v účinnosť svojich súkromných intervencií a písomných protestov, začal v máji 1942 vo svojich kázňach otvorene odsudzovať režim prenasledujúci Židov, Rómov a Srbov. Tieto kázne kolovali medzi partizánmi, texty niektorých vysielala rozhlasová stanica BBC. Najväčším problémom kardinála Stepinaca bolo vysporiadanie sa s problémom násilnej „katolizácie“ pravoslávnych žijúcich v Chorvátsku. Vláda NDH sa označovala za katolícku. No jej „katolicizmus“ mal s katolicizmom len málo spoločného. Bol to vlastne nacionalizmus pod rúškom náboženstva. Štát určoval pre  „konverzie“ svoje vlastné pravidlá bez ohladu na kanonické právo. Napríklad prijatie východného obradu Katolíckej cirkvi pre Srbov nebolo dostatočné k tomu, aby si zachránili život. Musel to byť západný obrad, pretože vláda pokladala gréckokatolíkov za nedostatočne „lojálnych voči západu“. Pre Stepinaca bolo častokrát nemožné účinne dozerať na činnosť kňazov v krajine, najmä na činnosť rehoľných kňazov vo vzdialenej Bosne a Hercegovine. No tí, na ktorých mal vplyv, neostali na pochybách v čom spočíva ich povinnosť. V novembri 1941 biskupi slávnostne vyhlásili, že konverzie pod hrozbou sú neprijateľné. Súčasne arcibiskup vydal vlastný obežník, z ktorého sála hlboká ľudskosť a realizmus. Uvádza sa v ňom: „Keď k vám prídu ľudia židovského alebo pravoslávneho vyznania a v nebezpečenstve smrti chcú konvertovať ku katolíckej viere, príjmite ich, aby ste im zachránili život. Nežiadajte žiadne zvláštne náboženské inštrukcie, pretože pravoslávni sú kresťania ako my a v židovskom náboženstve majú kresťania svoj pôvod. Úlohou a povinnosťou kresťanov je na prvom mieste zachraňovať ľudí. Keď táto doba krutosti a šialenstva pominie, tí, ktorí konvertovali z presvedčenia, zostanú v našej cirkvi a tí ostatní sa vrátia k svojim.“

Väznený za vernosť

Prečo trvalo 16 mesiacov, kým bol tento „známy vojnový zločinec“ odovzdaný spravodlivosti? 16 mesiacov, počas ktorých sa objavoval na verejnosti v spoločnosti J. B. Tita, s ktorým sa stretával na súkromných rozhovoroch medzi štyrmi očami. Dôvod jeho uväznenia je jasný, keď si uvedomíme, že ako prvý biskup protestoval v máji 1945 proti plánom prerušiť vzťahy s Rímom a odmietol ich. Tito plánoval vytvoriť národnú cirkev, oddelenú od Ríma, pod kontrolou juhoslovanskej komunistickej vlády. Nie je to nová myšlienka, história ju pozná z mnohých komunistických štátov Európy a azda najbolestnejšie sa zapísala do dejín v Číne v podobe tzv. vlasteneckých katolíkov. Prežil takmer 5 rokov vo väzení v Loposlave. V roku 1951 bol premiestnený do domáceho väzenia v jeho rodnej farnosti v Krasiči. Okolnosti jeho smrti v roku 1960 nie sú doteraz plne objasnené. Arcibiskupa Alojzije Stepinaca nám Cirkev dnes predkladá ako vzor vernosti Bohu a ľuďom.
DA