Kongregácia Školských sestier III. regulovaného rádu sv. Františka

Kongregáciu Školských sestier III. regulovaného rádu sv. Františka založila v roku 1843 so schválením Svätej Stolice Matka Františka Antónia Lamplová v Grazi, v Rakúsku. Pomenovanie odvodila od toho, že sestry sa mali venovať hlavne výchove a vyučovaniu detí a dievčenskej mládeže. Sama pochádzala z jedenásťdetnej rodiny, pričom nábožní rodičia sa postarali o dobrú výchovu a vzdelanie všetkých svojich detí. Preto sa Antónia aj s rodnými sestrami uplatnila ako učiteľka na súkromnej škole, ktorú s viacerými spoločne pozdvihla na vysokú úroveň. Celá skupina vstúpila do III. rádu sv. Františka a s nadšením začala žiť jeho ideály, zvlášť lásku k chudobe. Antónia postrehla dve potreby, ktoré spolu úzko súvisia. Bolo to: dať potrebnú výchovu a vzdelanie predovšetkým dievčatám, lebo ony tvoria základ kresťanskej rodiny a spoločnosti vôbec, a súčasne kvalitne formovať aj samotné učiteľky a vychovávateľky cez spoločenstvo modlitby, štúdium, vzájomnú službu a výmenu svojich skúseností. Preto sa sestry snažili podľa tradície františkánskej kajúcnosti o dôverné spojenie s Bohom uprostred apoštolskej práce. Aktuálnosť a nadčasovosť charizmy napomohli ďalšiemu rozkvetu a trvaniu kongregácie. Od roku 1859 do nej postupne vstúpili štyri sestry rodiny Záhalkovej z Hornej Sloupnice. Ich prostredníctvom bola v roku 1888 utvorená samostatná vetva v Čechách , kde sa sestry ujali detskej opatrovne a neskôr založili prvý materský dom v Slatiňanoch za pomoci grófky Stadiónovej. Keď bola v roku 1900 za prvú generálnu predstavenú zvolená Matka Hyacinta Záhalková, mala nová kongregácia už 49 sestier a 7 noviciek. Po prvej svetovej vojne sa činnosť sestier preniesla aj na Slovensko, do Severnej Ameriky, Talianska a Chile. V roku 1927 prišli prvé sestry do Ríma, kde založili dom pre českých pútnikov. Počas druhej svetovej vojny tu statočne a obetavo pomáhali prenasledovaným. V roku 1948 bol generalát prenesený z Čiech do Ríma, kde postupne vznikla samostatná talianska provincia. Sestry sa tu ujali práce v nemocnici, v internáte i v starobinci. Ešte v roku 1947 bola založená misia v Chile. Začiatky slovenskej provincie sú spojené s menom Mons. Andreja Hlinku, ktorý v roku 1919 pozval sestry z Čiech do Ružomberka, aby prevzali vyučovanie a výchovu dievčenskej mládeže. Sestry začali vyučovať na ľudovej a meštianskej škole. Pracovali aj v sirotinci, kde sa veľmi dobre uplatnila ich františkánska radostná láska. Pre vznikajúcu potrebu vytvorili menšie komunity a začali vyučovať v Liskovej pri Ružomberku, v Liptovskej Tepličke a v Poprade. V roku 1947 vznikla samostatná slovenská provincia. Po druhej svetovej vojne vyučovali sestry aj v Humennom, Prešove, Podolínci, vo Svrčinovci, Čemernom, Vranove nad Topľou a v Malcove. Okrem toho pôsobili v Žiline, kde od roku 1939 mala slovenská provincia svoj materinec a provinciálny dom. Sestry tu vyučovali nielen vo svojej strednej škole, v ústave pre vzdelanie učiteliek materských škôl, ale aj na chlapčenskom reálnom gymnáziu a v chlapčenskej strednej škole. Rok 1950, keď bolo na Slovensku 90 sestier, ukončil všetku činnosť našej rehole. Najprv boli sestry rok sústredené v Kláštore pod Znievom, potom všetky vyvezené na Moravu, do okresu Šumperk, kde pracovali v továrni na spracovanie ľanu. Od roku 1955 boli sestry rozdeľované do rôznych ústavov sociálnej starostlivosti pre mentálne a telesne postihnuté deti a pre starých ľudí. Až v roku 1968 sa podarilo niekoľkým sestrám začať znovu pôsobiť na Slovensku. Tu sa v spolupráci s otcami františkánmi rozvinula skrytá a požehnaná činnosť, ktorá umožnila mladým v „zakázanej dobe“ nastúpiť na cestu ideálov sv. Františka a prežívať popri civilnom zamestnaní i spoločenstvo rehoľného života modlitby, apoštolátu a služby. V súčasnosti má Kongregácia na Slovensku 184 sestier, 10 noviciek a 10 kandidátok. Sestry pracujú v Detských domovoch v Bratislave a v Ružomberku. Väčšina mladých sestier, ktoré tvoria komunity v Košiciach, Prešove, Poprade, Klčove, Trstenej a Nitre, pracuje v katechizácii detí, mládeže a dospelých. V Liptovskom Mikuláši začali sociálno-charitatívnu činnosť. V Žiline, kde nám vrátili provinciálny dom, sestry okrem katechizácie v školách vedú aj gymnázium, od roku 1991 štvorročné a od roku 1994 aj osemročné. V dvoch charitných domovoch v Ľubochni a v Cetechoviciach na Morave pracujú podľa svojich síl, ale viac trpia a modlia sa naše staršie sestry. Naša kongregácia má aj misijné poslanie a v tomto duchu pracujú sestry na misii v Južnej Afrike a najnovšie na misii v Kazachstane a Kirgizstane a v Misijnom centre vo Varšave v Poľsku. V roku 1986 sme začali svoju činnosť v Indii, kam sa po skončení svojej formácie v Ríme vrátili domorodé sestry. Okrem misijných staníc máme dve provincie v Amerike, jednu v Taliansku, v Čechách a u nás a jednu régiu v Chile. Pokiaľ sa ako pútničky na tomto svete budeme spolu so sv. Františkom modliť a životom snažiť, o čo v modlitbe prosíme: „Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja...“ - dokážeme dnešnému svetu prinášať to, čo najviac potrebuje: Boží pokoj a Božiu lásku. Tým bude naša charizma plodná aj pre budúce storočia.