Vyšívaná ozdoba na biskupskej mitre

Veľmi zaujímavá história kňazského povolania kardinála Stepinaca

Matka Barbora veľmi milovala všetkých svojich dvanásť detí. No na svojom malom Lojzkovi spozorovala čosi zvláštne. Vytušila, že Boh si ho povoláva na vyššie veci. Neoddávala sa však rojčeniu. Cítila, že kňazské povolanie sa zvyčajne rodí a rastie v srdci matky, a preto sa snažila byť hodnou takého daru. Stále sa modlila na tento úmysel a raz do týždňa sa postila o chlebe a o vode. Roky utekali a z Lojzka vyrástol pekný charakterný kresťanský mladík. V srdci nosil vrúcnu lásku k rodine, k svojmu národu a k Cirkvi. Zdalo sa, že Boh vypočul matkine modlitby. Po maturitnej skúške Alojz vstúpil do kňazského seminára. No čoskoro vypukla prvá svetová vojna a Alojz musel odísť na taliansky front. Za svoju udatnosť a mimoriadne schopnosti bol ako 19-ročný povýšený na dôstojníka. Padol však do zajatia a musel žiť istý čas v zajateckom tábore v Taliansku. Matka sa zatiaľ vytrvalo za neho modlila. Na fronte a v zajatí sa Alojz stretol so všetkými ľudskými biedami, najmä mravnými. Jeho viera a čnosť odolali všetkým nástrahám, ale kňazský ideál sa mu začal zdať príliš náročný. navyše v zajatí sa stretol s katolíckym kňazom, ktorý zanechal kňazstvo a lásku ku Kristovi zamenil za lásku k ľudskému stvoreniu. To ešte potvrdilo Alojzove obavy, že aj on by mohol zradiť kňazský ideál. Keď sa vrátil zo zajatia domov, prežíval ťažkú duševnú krízu. Jeho matka to vytušila a zintenzívnila svoje modlitby. Alojz sa napokon zdôveril svojmu strýkovi kňazovi: „Nevrátim sa do seminára. Nestanem sa kňazom! Kňazský kríž je príliš náročný a vznešený. Nie som hoden niesť ho.“ No matka sa nevzdávala. Jej viera ju pobádala dúfať proti nádeji. Veď dobrotivý Boh vyslyšal modlitby a slzy svätej Moniky, matky svätého Augustína. Zaiste vypočuje aj jej úpenlivé prosby. Prešli ďalšie roky. Alojz pracoval na otcovom hospodárstve ako roľník a horlivo sa zúčastňoval na živote farnosti. No matka si jasne uvedomovala, že takýto život nie je pre neho. Videli to aj ostatní, jednak v nedeľu v kostole, keď sa Alojz modlil, a jednak v robotné dni, keď pracoval. Keď mal 25 rokov na otcovo naliehanie sa rozhodol založiť si rodinu. Zasnúbil sa s jednou bývalou spolužiačkou, chudobnou, ale veľmi dobrou dievčinou. Chýbalo už len niekoľko týždňov do svadby. Alojzova matka, hlboko zamyslená, vyšívala svojimi mozoľnatými rukami krásnu ľanovú košeľu, ktorú si mal Alojz podľa zvyčaje obliecť na svadbu. Každý steh, každé pichnutie ihlou bolo bolestným bodnutím do jej srdca. Keď bola vzácna výšivka hotová, odrazu ako blesk z jasného neba Alojzova snúbenica odvolala zasnúbenie a vrátila mu prsteň. Nič a nikto nevedel zmeniť jej rozhodnutie. Až po rokoch, keď sa Alojz stal arcibiskupom, povedala: „Teraz už chápete, prečo som to urobila. Cítila som, že Alojz nemohol patriť nijakému ľudskému stvoreniu, lebo už patril Bohu... Boh si ho vyvolil. A proti Bohu nemožno ísť!“. Prešiel ďalší rok. Alojz vo svojej pokore konečne pochopil, že Boh ho volá na kňazstvo. A tak odišiel študovať teológiu do Ríma. Matka odložila vyšívanú košeľu do skrine, no nie nadlho, lebo jej Alojz ako mladý, 36-ročný kňaz bol menovaný za pomocného biskupa a rozhodol, že výšivka zo svadobnej košele bude slúžiť ako ozdoba jeho biskupskej mitry. Modlitby Alojzovej matky dosiahli svoj účinok. No jej „Lojzko“, ako ho nazývala, vystúpil nielen k oltáru, ale aj na kalváriu, keď ho ako záhrebského arcibiskupa odsúdili ako zločinca na dlhé roky väzenia. Krátko po zločinnom rozsudku matka prišla do väzenia navštíviť svojho syna - výkvet nielen Cirkvi a chorvátskeho národa, ale aj jej nespočetných modlitieb a obetí. Keď ju syn videl zarmútenú, prihovoril sa jej: „Mama, teraz budem pre vás všetkých užitočnejší ako predtým. O Cirkev sa postará Pán. A koniec koncov Cirkvi možno viac pomáhať utrpením ako kázňami. Ty si urobila pre Cirkev viac, ako ja. Odteraz aj ja budem robiť ako ty - modliť sa a trpieť.“ Kardinál Alojzije Stepinac zomrel 10. februára 1960. O dva dni nato ho pochovali v záhrebskej katedrále, kde pokračuje vo svojom poslaní... Jeho čelo zdobí biskupská mitra s výšivkou zhotovenou rukami jeho matky. Je to akoby symbol modlitieb a obetí, ktorými ho sprevádzala v povolaní.